Skalpel – kovová britva s dlhou rukoväťou a poloblúkovým, veľmi ostrým bruškom. Jeho ostrie pretína kožu, podkožie, svaly, cievy, nervy, ba aj steny orgánov človeka. Takto charakterizuje jednoduchý medicínsky nástroj, ktorý pomáha „odbremeniť živý organizmus od bolesti“, Rudolf Moravec vo svojej knižke Skalpel v duši. Tak jasne, až cítiť lesk ocele zarezávajúci sa s chirurgickou presnosťou do ľudského tela.
Viaceré témy, o ktorých 77-ročný chirurg uvažuje, vnikajú pod povrch nášho otupovaného vnímania. Ich spoločným menovateľom by mohla byť bolesť, ktorú „neraz sprevádzajú útrapy hladu, krviprelievania, epidémií, moru, je dôsledkom živelných pohrôm“. Záber Rudolfa Moravca je značne široký. V 120-stranovej knižke spomína na svoj rodinný a osobný život. Ktovie, koľký raz sa mu pri jej písaní vybavila situácia z prvej svetovej vojny, keď medzi 88 vojakmi 72. trenčianskeho pešieho pluku odsúdenými v Kragujevaci na smrť stál aj jeho otec. Na všetkých mladých vzbúrencov mierili ich vrstovníci na povel veliteľov nabitými puškami. „Každý druhý z nás padol zasiahnutý výstrelom priamo do srdca,“ spomínal Moravcov otec. On mal šťastie, ale vyrovnával sa s touto traumou ešte na smrteľnej posteli.
Aj u nás sa presadzuje trend, že ak sa má nová knižka dostať do povedomia verejnosti, potrebuje, aby ju naslovovzaté celebrity hlučne uvádzali pod mediálnymi reflektormi. Bratislavská Kysucká kultúrna nadácia, ktorej je Rudolf Moravec dlhoročným členom, ju prezentovala na jednom zo svojich pracovných zasadnutí. Pozvala naň aj ľudí podľa osobného adresára autora, a z komorného stretnutia sa stala vážna spoločenská udalosť. Desiatky blízkych, priateľov, bývalých kolegov a študentov sa úprimne potešili knihe, ktorá má celospoločenský rozmer. Dlhoročný vysokoškolský učiteľ a skúsený chirurg pri jej písaní totiž myslel na mnohých iných slovenských lekárov (na záver publikuje napríklad menoslov desiatok, ktorí svojou tvorbou významne prispeli aj do národnej spisby). Pozornosť venuje objavom svetoznámych vedcov (vracia sa v dejinách až k Hippokratovi, a ak cituje znenie jeho prísahy lekára, akoby vyslovoval obavy, či etický odkaz staručkého Gréka pretrvá aj do čias budúcich).
Na začiatku Skalpela v duši je motto: „Mysli, odpúšťaj a budeš šťastný. Život sú len stopy lásky a práce, ktoré po nás zostanú.“ V kapitolke Skalpel liečil Rudolf Moravec cituje z troch listov svojich pacientov vďačných za to, že im pomohol v chorobe. Podstatne väčšiu pozornosť však venuje ustavičným pochybnostiam lekára, pretože mnohokrát bol sám v situácii, keď myslel na to, že: „Najväčší kritik života je čas. Najpresnejšiu odpoveď môže dať a určite dá pacient.“ Zo svojej dlhoročnej praxe veľmi dobre vie, že chirurgovia „boli a neraz budú v situácii, ktorá svojou zložitosťou či zákrenosťou choroby pripraví tragické prekvapenie – smrť“.
A spomeniem ešte jedno, čo sa ťahá ako krehká niť celou Moravcovou knižkou. Popri etickom je v nej silná prítomnosť sociálneho. S úctou píše o dejinách zdravotníctva na Slovensku, o pomoci našej krajiny aj mimo jej hraníc, s obavami sa vyjadruje o súčasnom postavení lekárov a sestier v našich zdravotníckych zariadeniach. Problém nerovnosti ľudí ho ťažil od detstva. Videl, ako mnohí dospelí nevládali uniesť ťarchu biedy a v nej strácali pocit zodpovednosti za rodinu aj za seba samých. Zdravie je radosť, choroba jej ohrozením. Ak do toho vstupujú stále agresívnejšie vojny, hlad, terorizmus, alkoholizmus, drogy, nezamestnanosť, šťastie človeka je ustavične ohrozované.
„Budovať si šťastie na nešťastí iných je veľkým varovaním. Je to cesta k sebazničeniu človečenstva, je to morálka bezohľadnosti, grobianstva,“ píše Rudolf Moravec. Ale celkom na záver svojej knižky dodáva s nezdolateľným optimizmom: „Šťastie predpokladá zdravie a lásku. Človek má právo aj povinnosť tešiť sa zo života.“
