Prečo píšem básne

Každý deň dúfam,
že pozbieram rosu
z ruží,
z tŕňov zachytených
v mojom srdci;
a vyšijem ju
nitkou slov,
veršovaným stehom,
na košeľu básne.

Každý deň dúfam,
že tú košeľu
si niekto oblečie.

XXX

Dlhé sú chodníky
dlažby pokušenia,
chodíme po nich po špičkách,
pokiaľ majú tvary hladké.
Väčšinou však nevšímavo
stupaje, kročaje a hrdosť bez konca.
Nazeráme hmatom
dianie
až kým nás nevykopnú.
Rozbila mi hlavu, tá kocka hodená,
zasiahlo ma
Darwinové zameškanie
Unavených.
Tak teda preto ležím
mimo
chodenia.

Bez témy

Vyschli vody večných tém
pocit, že ceruzka nesplynie
viac v spojení so slovami na papieri

duša básnika umrela
s posledným interpunkčným
znamienkom a s posledným
slovom čo ktosi kdesi zabo(u)dol

Bez orientácie kmášu sa po tráve
hľadajú stratení hrot
trýznenie stavia nezničiteľný plot

Máme prach na viečkach
všetci sa cítime jak bohovia
nik nie je schopný vojsť do stredu
prekonať tu obrovskú ohradu

Krásne to znie

Keď milión žiarivých hviezd oblohu pokryje,
Keď mam s láskou svoje dieťa privinie.
Keď na lúke vzpučí prvý jarný kvet,
Keď vtáča podniká svoj prvý let.
Keď kométa preletí jasnou oblohou,
Keď človek vie, že má vždy niekoho za sebou.
Keď sa šteniatko s nehou k tebe privinie,
Keď ti všetko toto krásne znie.
Tak si to všetko do srdca vry,
Pre mňa si však najkrajšia ty.

Post morte

Čítaj moja milá, čítaj len tieto riadky,
keby bol môj život na lásku krátky.
Keď tíško zhasínaš a letíš preč.
Toľko chcel povedať, stratil však reč...

Mávam ti na pozdrav a hľadím v diaľ.
Spomeniem na lásku, zahasím žiaľ.
Len spomeň si, hoc život je krátky,
že i pre mňa bol na chvíľôčku sladký.