Hoci väčšina ľudí pozná Deža Ursinyho cez hudbu a zopár znalcov cez jeho pozoruhodné dokumentárne filmy, v poslednom období života Dežo Ursiny začal robiť ešte niečo iné. Vlastné texty na album Ten istý tanec (1992), eseje do Kultúrneho života, ale predovšetkým listy Zdenke Krejčovej. Žena, ktorú oslovoval „milá pani“, mu osudovo vošla do života prevráteného naruby rakovinou, a keďže žila v Prahe, často viedli dlhé dialógy cez poštu. Kým celá spoločnosť žila prudkými politickými zmenami, Dežo vtedy riešil úplne iné problémy. Stal sa onkologickým pacientom. S rakovinou ústnej dutiny sa rozhodol bojovať sám, pretože keby to nechal iba na doktorov, pravdepodobne by už nemohol spievať. November 1989 mu našťastie priniesol aj množstvo literatúry o alternatívnej medicíne, ezoterike a duchovných cvičeniach. Jeho veľká knižnica sa rýchlo rozrástla o nezvyčajné žánre a nové vedomosti začal testovať na sebe aj na okolí. Jeho ďalším nástrojom v súboji s chorobou sa stal film. Po etnografických dokumentoch z 80. rokov sa pustil do filmov o hraničných situáciách a pri na¬krúcaní narazil na Zdenku. Spojilo ich oveľa viac než len jej spoveď do filmu O rakovine a nádeji. Listy dôvernej priateľke – osobné, každodenné, sú priamym svedectvom o krajine, priateľstvách, tvorbe a osude tohto výnimočného muža.