Prečo mám rád Makov

ja som šuhaj na svet súci,
v malom domku na Kysuci.
Tam kolíska moja stála,
tam ma matka vychovala.



Túto pesničku som spieval ešte ako prvák Základnej školy v Makove. A prečo v Makove, keď bývam v susednej obci? Môj dedo pochádza z Vysokej na Kysucou, oženil sa na Makov, môj otec je z Makova, oženil sa na Vysokú, ja som z Vysokej a ... Nuž ako to bude, to patrí budúcnosti, ale teraz je pre mňa podstatné, že som šiestak tunajšej základnej školy. Ako som sa sem dostal?
Keď som mal päť rokov, mal som nastúpiť do predškôlky. Ale kde? U nás bola škôlka otvorená len doobeda. mamička nemohla pre mňa chodiť, pretože mala doma ešte malú Michaelku a Dominičku, ktorá bola ešte bábätko. Ocko, hlava rodiny, rozhodol, že ma zapíše na Makov. Podniká tu, je tu dedo, babka, bude ma mať "na očiach". Tak sa i stalo. Zo škôlky som išiel do školy. Keď sa mamičke skončila materská dovolenka, i ona sa zamestnala v otcovej rodinnej firme v Makove. Moje sestry už nemali na výber. Najskôr nastúpili do škôlky a potom do školy. Dnes sme už všetci traja riadni školáci. Sme radi, že chodíme do školy, máme sa o čom rozprávať. Niekedy býva u nás poriadne veselo, tak ako i v našej triede.
Mám tu super kamošov, peknú, vlastne fantastickú triednu pani učiteľku, ktorá má s nami čo robiť. Všetky pani učiteľky sú vynikajúce, ale naša triedna, to je ako naša druhá mama. Vie sa nahnevať, ale vzápätí jej v očiach vidíme nehu, akú mávajú mamy. Vďaka dobrým učiteľom a mojim dobrým rodičom, učím sa celkom rád. Zapájam sa i do rôznych súťaží, ktoré organizuje škola. Aj keď môj prínos pre školu možno nie je veľký, ale už len fakt, že je to moja práca, ma teší
Rád chodievam so spolužiakmi zbierať papier, rád hrávam futbal. teraz ma teší, že spievam s chlapcami a budem nahrávať cédečko, ktoré ma vyjsť pri príležitosti 110. výročia založenia obce Makov. Celá obe je veľmi pekná. Všímam si pekné domy, ulice, chodníky, parčíky. Ľudia sú úctiví a pozorní. Mnohí sa na mňa usmievajú, i keď ich nepoznám. Asi to plynie z toho, že sa im tu dobre žije.
Keď vyrastiem, možno sa zatúlam niekde do sveta, ale vždy ma budú viazať spomienky k mojej škole v Makove. pretože tisíckami neviditeľných vlákien sme pospájaní s inými ľuďmi.