"Počkať, ticho!" zazneli víline slová. V hlbokých lesoch, pri samom prameni Kysuce je nezvyčajný lomoz, veľký hluk na to, aby ho mohla urobiť rodina medveďov. Zelené oči víly sa rozširujú od vrodenej ženskej zvedavosti. je v nich možné poznať aj kvapku strachu, obavy o život lesných tvorov, no aj odvahu postaviť sa proti zlým silám a netreba zabudnúť na zlosť.
Prikráda sa čoraz bližšie a bližšie, až sa nakoniec skryje za kôru storočného smreka, ktorá je nepreniknuteľná zraku podivuhodných tvorov tam na čistinke. Ešte nikdy nič podobné nevidela. Známe sú len nemé pohľady koňov, ktoré s vypätím všetkých svalov na celom tele ťahajú jednotlivé stromy.
Ale veď tí tam, to sú obyčajní vrahovia, čo bezútešne ničia prírodu a bezcitne zabíjajú strom, ostane po ňom len peň a prázdne miesto vysoko pri slnku. Sleduje každý pohyb týchto stvorení. Ale čože, už nesekajú do tiel, odchádzajú. A víla nikým nevidená, ide v okamihu za nimi. Možno ju zavedú na miesto, kde pramení táto zloba. no nemala ísť tak skoro, pretože strom, kroeý nemilosrdne podpílili a nechali stáť, s z poslednej sily zrútil na zem a pod mohutným telom pochoval toho, kto bezdôvodne zničil kúsok sveta.
aká radosť sa rozlieva vo vnútri víly, oči jej blýskajú zadosťučinením, no jediné, čo nechápe, je že všetci skazonosci dobiehajú k hrobu a snažia sa ho vytiahnuť Aj sa im to podarí. Nevládne telo nakladajú na voz, kone šľahajú bičmi, aby bežali ešte rýchlejšie a rýchlejšie. Ženú sa dole brehom rovno do dediny. A divá kráska ide opäť nečujne za nimi. zastaví neďaleko chalúpky, kde sa stratilo telo. Domček je to malý, celý z dreva, asi kvôli tomuto padali stromy v lese. malé okienko ako jazierka, ale na rozdiel od všetkých vodných plôch neodrážajú slnečné pohladenie, nie je v nich život. na trávičke sedí chlapec a v rúčkach drží dreveného koníčka. Otec mu ho vystrúhal, aby mal on aj jeho súrodenci akú-takú radosť. Chlapča vyskočí hneď ako začuje matkin nárek, vbieha do izby a na stole vidí vystretého muža. Nevie, prečo mama plače, no príde bližšie a v dokaličenej tvári spozná otca, chytí ho za ruku, ktorou ho ešte ráno pohladil po ľanových vláskoch.
Víla, teraz už stojaca pri dverách, skláňa hlavu a z očí jej padá kvapka rosy. Za stratený život. Ako sa mohla tešiť a cítiť radosť, keď kmeň stromu naveky zhodil telo muža pod ním? Iba preto, že chcel postaviť chalúpku a vystrúhať drevenú hračku? Iba preto už neuvidia jeho oči úsmev svojej ženy a pohľad plný obdivu troch malých detí. Žena donedávna krv a mlieko vyschýna mení sa v utrápenú starenu.
Víle steká po líci druhá kvapka rosy. Za stratenú krásu. Z chlapčaťa sa stáva muž. namiesto dreveného koníčka berie do rúk sekeru a ide do hory na miesto svojho otca. tretia kvapka rosy padá z vílinho líca na zelenú trávu. Za stratené detstvo.
toto víle stačí, beží, chce byť čím skôr preč od nešťastia, od beznádeje ľudí. Dobieha do stredu lesa, padá do čučoriedníka, nevadí jej, že jej jemné šaty utkané strieborným pavúkom budú zmáčané šťavou kyslo-sladkých plodov. Hlavu ukladá do mäkkého machu, čo tlmí bolesť myšlienok hmýriacich sa sem a tam. Ticho, do ktorého zrazu upadla, už neporušia ani malinové motúzy, čo sa jej pichľavými telami zarezávajú do bielej pokožky nádherných nôh a omotávajú ju čoraz viac a viac, sťahujú driek a ramená. Dych nepočuť.
Víla odišla so žiaľom a ľútosťou nad osudom kysuckého ľudu. jedno sa však nikdy nedozvie. Mladý muž je hrdý na to, že vie uživiť matku aj bratov. matka je pyšná na šikovného syna a láskavého brata svojich detí. Nikdy sa nikto nesťažuje, že zem je skúpa a len málo dá, práve naopak, hrudu zeme pohladí, prihovára s rastlinám, s láskou sleduje múdru oblohu a slnko pribité na samom vrchu. Kysuce by nechali svojmu zániku, vždy tu bude niekto, kto s hlavou vysoko zdvihnutou a chrbtom rovným povie: "Ja som Kysučan a som na to hrdý!"


Ale nechajme ju spať. Opäť je tu súmrak.