Zem však nebola bez obyvateľov, ako uvádza listina. Dôkazom sú archeologické nálezy. Tým azda najpresvedčivejším je najstarší sakrálny objekt pochádzajúci približne z polovice 13. storočia, dnes už nejestvujúci kostolík v Radoli. Približne do roku 1430 plnil úlohu farského kostola jedinej kysuckej farnosti, kým ho nezničili husiti. V jej tesnom susedstve, len na opačnom brehu Kysuce, sa od polovice 13. storočia vzmáhala dedina s nezvyčajným názvom Jašešin, dnešné Kysucké Nové Mesto. Rozvoj obce urýchľovala výhodná geografická poloha na dôležitej ceste vedúcej z Uhorského kráľovstva do Sliezska či Poľska. V roku 1325 jej krajinský sudca Alexander udelil mestské privilégium. Tento fakt je dôležitý z hľadiska jej názvu, pretože hoci sa donátor snažil presadiť nemecké Königsberg, tunajšie, väčšinovo slovenské obyvateľstvo malo iný názor a v komunikačnej praxi uplatnilo pomenovanie Nové Mesto. To ostalo na štyri a pol storočia jediným kysuckým mestom s právom týždenného trhu, výberom mýta a inými výsadami. V priebehu 14. storočia sa Kysuce viac zaľudnili, vzniklo niekoľko nových dedín predovšetkým v ich južnej časti. Severnejšie sa osadníci dostali po stredný tok Kysuce, kde na sútoku s Bystricou založili Krásno. V tejto epoche boli kysucké obce a Kysuce celkovo rozdelené medzi panstvá Starý Hrad, Strečno a Budatín.

Koncom 15. storočia prenikli na naše územie prví valasi – kočovný element zväčša rusínskeho

pôvodu, ktorý nielenže vedel hospodársky využiť bohatstvo kysuckých lesov, ale pomohol tunajší kraj doosídliť a natrvalo sa zapísal do jeho dejín. Ovplyvnil tunajšie zvyky a tradície, stál i pri zrode druhého kysuckého mesta Čadce, hoci k tomu viedla ešte dlhá cesta. Zásluhou valachov sa v našom kraji v priebehu 17. storočia definitívne dotvorila sídelná sieť. Vďaka väčšiemu počtu obcí bolo možné vytvoriť aj cirkevnú organizáciu. Keďže väčšina kysuckých zemepánov sa pridala k reformácii, v prvej polovici 17. storočia môžeme celé Kysuce označiť za evanjelické. V ďalšom období sa karta začala obracať. Rekatolizačné úsilie, podporené konvertovanými zemepánmi a misiami jezuitského a františkánskeho rádu umožnili návrat kysuckých veriacich do lona katolíckej Cirkvi. Od druhej polovice 18. storočia prichádzajú na Kysuce z Moravy a Haliče ďalší cudzinci – z potomstva Abrahámovho. Silné komunity vytvorili vo viacerých obciach a výrazne ovplyvňovali život Kysučanov so všetkými pozitívami i negatívami až do svojho tragického konca počas druhej svetovej vojny. Kým táto epocha je charakteristická nárastom obyvateľstva, bezmála preľudnenosťou, pre 19. storočie to platí vice versa. Na porovnanie: v roku 1785 žilo na Kysuciach viac ako 44 000 ľudí, v roku 1830 ich počet prekročil 67 000, rok 1869 už odrážal predošlý regres a sčítanie zaznamenalo len niečo vyše 60 000 obyvateľov. Demografická krivka vrcholila práve okolo roku 1830. Nasledovala prvá morová rana v podobe cholery, ďalšia, ešte tragickejšia postihla náš región v rokoch 1845 – 1847, keď sa po neúrode rozpútal veľký hladomor. Cholerové epidémie sa niekoľkokrát zopakovali a nepoznali zľutovanie. V meruôsmych rokoch cez Kysuce niekoľkokrát prešli slovenskí dobrovoľníci a práve tu, v Čadci, vydali Štúr s Hurbanom svoju výzvu K národu slovenskiemu.

Biedne pomery Kysúc zhoršoval rozšírený alkoholizmus, ktorý ničil životy Kysučanov po fyzickej i duchovnej stránke. Dlhé trvanie tu nemali ani spolky miernosti, ktoré na podporu boja proti „pálenečnému jedu“ zakladali zväčša národne uvedomelí kňazi. Pre Kysučanov boli vítanou príležitosťou na zárobok sezónne práce na Dolnej zemi, časom stále častejšie chodenie po drotárke, podomový obchod a napokon odchod za veľkú mláku, kde sa zväčša uplatnili ako hrubá sila v amerických majnách, železiarňach a podobne. Mnohí sa už nevrátili a začali žiť svoj americký sen v novej vlasti. Keď bola v roku 1872 sprevádzkovaná Košicko-bohumínska železnica, ktorá sa neskôr rozrástla o dve kysucké trate, mali naši predkovia do sveta zase o niečo bližšie. Nové komunikačné trasy poskytli aj možnosti rozvoja domáceho priemyslu, predovšetkým v drevárstve, ktoré bolo vždy charakteristickým zamestnaním Kysučanov. Ťažké majetkové pomery koncom storočia zostril národnostný útlak vlády s cieľom vytvoriť jednotný politický uhorský národ. Maďarizácia vyvrcholila v Aponiho školských zákonoch. Boj o holú existenciu národa prerušil až prvý celosvetový vojnový konflikt, ktorý si vyžiadal množstvo mladých životov aj z Kysúc. Napriek všetkým problémom a neľahkej medzivojnovej dobe, mohli v ňom Kysučania používať vlastnú reč, mali volebné právo, mohli sa vzdelávať, združovať sa v spolkoch, pestovať kultúru, divadlo či šport. V mestách i centrách dedín sa nesmelo objavovali nové stavby, rozvinuli sa živnosti, osveta v oblasti hygieny a zdravotnej starostlivosti spôsobila, že sa situácia časom zlepšila aj v tomto ohľade. Mier ale netrval dlho a nad Európou sa začali sťahovať oceľové mračná nadchádzajúceho vojnového besnenia. Po Mníchovskej zrade bola prvá republika okyptená a rozbitá. Vznikol prvý Slovenský štát. Žiaľ, pod našim dvojkrížom sa odohrali aj udalosti, na ktoré nemôžeme byť hrdí. Nacistická mašinéria poslala na smrť i mnoho kysuckých Židov, ktorých komunity sa tu viac neobnovili. Našťastie aj v ťažkých časoch sa našli Kysučania, ktorí pomohli.

Na prelome apríla a mája 1945 bol náš región oslobodený červenou armádou, ale týmto aktom sa obnovený štát dostal pod vplyv Sovietskeho zväzu. Netrvalo dlho a prišiel komunistický puč, tzv. Víťazný február. Začala sa socializácia spoločnosti, zavŕšená v roku 1960. Práve v tom čase sa prvý raz v dejinách spojili Kysuce do jedného územného celku, vytvoriac veľký čadčiansky okres. Nasledujúce roky boli poznačené intenzívnou budovateľskou činnosťou, ktorá Kysuce zmenila na nepoznanie. Rozširovanie a stavba infraštruktúry, spriemyselňovanie, kolektívne hospodárenie, regulácie vodných tokov, výstavba nemocnice, sídlisk, nových škôl, športovísk, priehrady, zriaďovanie kultúrnych ustanovizní... Väčšina budovateľských plánov sa diala násilnou cestou, ale životné podmienky na Kysuciach sa oproti minulosti zlepšili. V nastolenom trende nič nezmenil ani pokus o zavedenie socializmu s „ľudskou tvárou“ na konci 60. rokov. Normalizácia tieto snahy rýchlo znormalizovala, a tak spoločnosti trvalo ďalšie dve desaťročia, kým sa cez zamatovú revolúciu prepracovala k slobode. Kľúčmi sa štrngalo aj na kysuckých námestiach a v závodoch. V každej oblasti života nastal transformačný proces, ktorý nebol bezbolestný. Nedlho po nežnej revolúcii sme sa opäť dostali na významnú dejinnú križovatku. Stáročná túžba mnohých generácií sa naplnila a po pragmatickom, 70-ročnom súžití s Čechmi sme sa rozhodli ísť každý svojou cestou. Slovenská republika sa stala skutočnosťou. Jej vznikom sa zvýraznila pohraničná poloha Kysúc, ktoré sa stali dôležitou spojnicou medzi tromi štátmi.  

 ĽH Javorníček a kamaráti PO KYSUCKY - tradičná hudba a piesne Kysúc videoupútavka