Hneď na začiatku sa čitateľom ospravedlňujem, že si dovolím trochu patetizmu. Pri tejto téme ma totiž pragmatizmus opustil veľmi skoro. Ale ak milý čitateľ dovolí sám sebe byť opäť na chvíľu dieťaťom, hádam mu to prekážať nebude.
Pravdou je, že každý z nás dieťaťom bol. Nikto detstvo nepreskočil. Ale keď prejde (či príde) čas, nečakane, prekvapivo a sladkobôľne sa v nás dieťa vráti. (Niektorým nie, pretože z detstva nevyrástli). Tých, ktorí ho v sebe ukryli, a to riadne hlboko, ten pocit ohromí.
Takúto kovovú kľučku sme mali na našej bráne (Bože, ako bola vysoko). Opäť ju stlačiť a vojsť.
Obísť maminu kuchyňu zrakom a zhlboka sa nadýchnuť tej vône. Polievku piť z naberačky ešte z hrnca. Presvedčiť sa, či v tých vlniacich sa klasoch na poli za záhradou je skutočne drak. Zistiť, či sa dá ešte prejsť pomedzi šteky plota a utiecť za kamarátmi. Schválne padnúť do najväčšej kaluže alebo obíjať cencúle z nízkych striech. Vyzerať, kade a kedy donesie Ježiško darček pod stromček. Pritúliť sa k mame, keď je búrka. Padnúť do perín a unavený z celodenného pobehovania zaspať skôr, ako skončí Anjeličku, môj strážničku. Niekedy byť len tak. Len tak. A hrať sa. Jednu hru na sto spôsobov alebo sto iných hier. Neriešiť. Očakávať, čo prinesie život a čo prinesiem ja jemu.
A potom uchopiť tento pocit a zachovať si ho čo najdlhšie. Nebrať sa tak veľmi vážne. Byť deťmi s deťmi. Učiť sa z detskej múdrosti (aj tej svojej) nechať rieku tiecť. Hodiť do nej brezový lístok (pokojne aj veľký lopúch) a sprevádzať ho, až kým sa nestratí. A opäť sa ísť hrať ...
Mgr. Juliana Belková
