Karanténa

V karanténe týždeň sedím
sem tam len tak z okna hľadím.
Sledujem svet spomalený
trochu nudný, vyľudnený.
Všetko to svoj význam má
zdravie treba chrániť ako sa len dá.
Nosím rúško farby bielej
pre ochranu rodiny celej.
Zrazu život bez školy je tak krásny
všetci školáci sme tak šťastní,
že nás postihol vírus strašný.
Druhý týždeň doma sedím
do mobilu len tak hľadím
a úlohy si svedomito plním.
Ako to už medzi spolužiakmi letí
všetci sme v online virtuálnej sieti.
Už nás smútok všetkých chytá
objatie cez internet si každý pýta.
Tretí týždeň sa už celkom nudím
školu cez internet už tak ružovo nevidím.
Chýba mi spolužiak, spolužiačka
byť bez nich nie je žiadna hračka.
Chýba mi tiež vôňa školy,
ktorej niet nikde na okolí.
Chýba mi milý pohľad riaditeľa
pekné slovko od učiteľa.

Ako to už časom beží
a ja doma viacej ležím.
V živote si mením svoje priority,
keď vírus zobral všetky aktivity.
Tanec, spev či gymnastika
Toto sa nás všetkých týka.
Buďme ľudia k sebe lepší
a svet bude hneď oveľa krajší.
Vážme si jeden druhého ako ešte nikdy,
nerobme si navzájom už žiadne krivdy.
Preto vrúcne dvíham oči k nebu
a prosím: „Bože daj mi silu
zvládnuť túto epidémiu´´.
Do školy už naspäť chcem
a jedno viem
že na školu už nikdy frflať nebudem.

Daniela Kubačáková, 7 roč.
Spojená škola Turzovka

*********************
Uväznení v histórii

Na hodine dejepisu dával pozor a odpovedal na všetky otázky, ktoré učiteľ kládol. ,,Dnes si preberieme Francúzsku revolúciu. Viete niečo zaujímavé o tejto dobe?“ spýtal sa. Zdvihol ruku a vysypal učivo, ktoré si naštudoval dopredu. Všetci na neho zízali, dokonca aj tí najlepší. Učiteľ sa na neho usmial: ,,Výborne, Alex.“ A začal s vysvetľovaním. Medzi súvislým textom používal vety ako: Toto nám už spomenul Alex. Mladík bol na seba nadmieru pyšný a pokojne sedel na stoličke a usmieval sa. Ľudia, ktorí ho poznali, si niekedy aj mysleli, že je chodiaca učebnica dejepisu, ale väčšina, ho za to odcudzovala. Závideli mu. Po hodine ho boleli všetky lícne kosti a sánka od toľkého usmievania a hovorenia faktov. Dejiny boli fakty, nie výmysel. Aj keď niekedy boli veľmi zvláštne a šialené. Na čo všetko ľudia verili... ,,Myslíš si, že by sa dalo cestovať časom?“ spýtal sa, keď bol pri skrinke. Sarah sa na neho podivne pozrela: ,,A čím by si chcel byť? Kat? Šľachtic? Alebo nebodaj moreplavec?“ zasmiala sa. ,,Ten moreplavec nie je zlý. Taký Krištof Kolombus...“ skočila mu do reči: ,,Hm, jasné! A namiesto Indie objavíš Ameriku. Kreatívne.“ Zagúľala očami. Sarah bola matematický typ. Učila sa dejepis, len preto, aby mala dobré známky. Niektoré učivá ju zaujali, ale to bolo asi tak všetko. ,,Myslím si, že by si chcela aspoň na jeden deň vypadnúť z tejto doby plnej technológií.“ Povedal. ,,Možno.“ Usmiala sa. Keď sa po obede vrátili ku jeho skrinke, niečo sa zablyslo. ,,Čo to je?“ zdvihla predmet, ktorý vyzeral ako miniatúrne hodinky. Otvorila ich. ,,Hodinky. Nič viac.“ Povedal, ale ona sa nedala. Pohla malou ručičkou do prava. Nič sa nestalo. ,,Pft. A ja som si myslela, že ťa zavediem do minulosti.“ Usmiala sa. Zahodila hodinky do koša a oni sa na povel rozsvietili. ,,Ten...ten...kôš svieti.“ Vykoktal Alex. ,,Ty si videl svietiace koše? Pretože ja nie.“ Povedala. ,,Otoč sa.“ Prikázal jej a ona ho poslúchla. Pribehol ku košu a vytiahol ich. ,,Tak? Ktoré storočie?“ usmial sa. ,,Dvadsiate.“ ,,Nie, nie, poďme do pätnásteho storočia!“ otočil ručičku, no ona mu hodiny vytrhla z ruky. Alex chytil hodiny z jednej strany a ona z druhej. Bili sa o ne. Keď sa jedno z ozubených koliesok vnútri pohlo a hodiny sa roztrieštili na dve polovice, obaja zmizli. Niekto ich však za rohom sledoval a videl všetko...

Dopadol na drevenú podlahu. Paluba? Otvoril oči. Plavil sa loďou! Je v pätnástom storočí! Ale, kde je Sarah? Prezrel si palubu, ale ona tu nebola. Niekto na neho niečo zvolal. Nerozumel jeho slovám. ,,Uhm,“ začal. ,,English?“ usmial sa od ucha k uchu. Námorníci ho odignorovali a prestali si ho všímať. Mali dosť vlastnej roboty. Ale kde je Sarah, keď ju tak veľmi potrebuje? Povzdychol si. Jej intelekt by sa mu teraz hodil.

Ľudia kričali, strieľalo sa. Kde to je? Nemohla byť ďaleko v čase..Dvadsiate storočie. Prvá alebo druhá svetová vojna, pomyslela si. Rýchlo bežala proti davu, na opačnú stranu. Z diaľky uvidela dievča. Anna Franková. Druhá svetová vojna. Nie...Obzrela sa okolo seba a do očí sa jej nahrnuli slzy. Ešte to len chýbalo. V ľavej ruke zvierala polovičku hodín. Mohla sa dostať najviac do dvanásteho storočia. Keď sa ocitla v jednom zo schátraných domov, sadla si a vybrala ručičku. Možno, že to funguje tak, ako si ona myslí. Obrátila ju v ruke a znova ju vložila spať. Keď ju namierila na osmičku, premenila sa na dvadsiatku. Posunula ju na šestku, ktorá sa premenila na osemnástu. Osemnáste storočie. V záblesku modrého svetla zmizla.

Na palube mu dali robiť tú najhoršiu robotu- umývanie dlážok a vynášanie kýbľov. Povzdychol si. Mal Sarah dovoliť, aby cestovali obaja do jej storočia. V pravej ruke zvieral hodinky. Prezrel si ich a ručičku posunul trošku ku päťke. Premenila sa na šestnástku, no ručička neukazovala presne na ňu. Nie, nie, nie! Záblesk červeného svetla a zmizol. Na palubu pomaly dopadol mop. Alex znova narazil na tvrdý povrch, tentoraz nie drevo. Bol to kameň. Prižmúril oči a postavil sa. Pred ním stála veľká budova. Academia Istropolitana. Študenti sa do školy tlačili, akoby tam predávali teplé rožky. Alex sa otočil na špičke topánky, keď ho niekto zastavil a v staroslovienčine mu povedal, nech sa ide učiť. Poslúchol neznámeho muža. Škola bola zariadená staro, čo mal čakať od pätnásteho storočia? Chlapci sa na neho mračili a v škole nenašiel ani jedno dievča. Ženy nechodili do školy, to mohli až keď vládla Mária Terézia...Čo sa na tejto škole vôbec vyučuje? Matematika? Sadol si do drevenej lavice a začala sa hodina. Učiteľ im niečo hovoril, ale on nerozumel ničomu. V hlave sa mu točilo učivo z dejepisu ako na bežiacom páse. Je toto teólogia? Právo? Mlčal v poslednej lavici a tváril sa, že je neviditeľný. „Sarah, pomôž mi“, prosil.

Objavila sa na námestí a uvidela ženu. Bola v osemnástom storočí. Pred ňou stála samotná Mária Terézia. Sarah len dúfala v to, že nie je v roku 1741, kedy sa začala vojna o rakúske dedičstvo. V ktorom to bola roku? Žena ešte bola mladá, mala dievčenské črty. Rok 1728? Vtedy by mala uhorská panovníčka takých dvanásť rokov. ,,Aký je rok?“ spýtala sa Sarah budúcej zakladateľky škôl pre všetkých. Dievča pokrútilo hlavou a zaviedlo ju do koča. Nebodaj ide do Nemecka za jej otcom- cisárom Karolom VI. Spanikárila. No to dopadne...Prehltla veľkú hrču v hrdle.

Prezrel si hodinky. Ak to zvládol po prvý raz, teraz to bude hračka! Pohol ručičkou a namieril ju na päťku, ktorá sa premenila na šestnástku. Chytil hodiny ešte silnejšie a zmizol. Šestnáste storočie, humanizmus. Objavil sa v malom ateliéri. Kde to bol? Prišiel bližšie a uvidel muža, čo maľoval na plátno portrét ženy. Leonardo da Vinci. ,,Nehýbajte sa!“ zvolal na ženu. Alex sa prikrčil. ,,Človek z budúcnosti.“ Povedala žena. ,,Znova? Už ma to štve!“ zagúľal očami a pozrel sa na Alexa. On sa usmial od ucha k uchu. ,,Čo? Potrebuješ radu ako kresliť?“ spýtal sa. ,,Nie, nie, ja som uviazol v...čase.“ prehltol. ,,V čase?“ zopakoval maliar. ,,Áno..“ šepol. ,,Ukáž mi ten tvoj časostroj.“ Povedal a vystrel ruku. Alex mu polovičku hodiniek dal do ruky. ,,Zaujímavé...Kde je druhá polovička?“ spýtal sa. ,,V čase. Má ju moja kamarátka.“ Povedal. ,,Preboha, chlapče! Do čoho si sa zaplietol?“ vyvalil oči. ,,A čo môj portrét?“ odvrkla žena. ,,Ticho Lisa.“ Zahriakol ju. ,,Chlapče, hráš hru s časom. Musíš ísť do toho istého obdobia ako ona.“ Vysvetlil. ,,Ale ako?! Neviem kde je!“ povedal, ručička na hodinách zmodrala. Chcela sa dostať ďalej, ale nemohla. Narazila do neviditeľnej bariéry raz...Sedemnáste...dva...Osemnáste...a znova zastala. Sarah sa nachádza v osemnástom storočí. No to bude...

Navliekli ju do korzetu a šiat. Hrozných šiat. Vyzerala ako sesternica Márie. Povzdychla si. Jej nová kamarátka jej ukázala celý zámok, kde bývala a horko-ťažko ju zoznámila s Karolom VI. Sarah sa usmiala. Nepovie jej, čo urobí v budúcnosti. Za prvé, nerozumela by jej a za druhé, mohlo ich to všetkých ohroziť. Jeden zlý krok a budúcnosť môže skončiť v troskách. Ale kde je Alex? Nestratil sa? Pozrela sa na hodinky a ručička sčervenala. Chcela sa dostať na druhú stranu bariéry. Sarah sa ospravedlnila a vyparila sa. Skryla sa za roh budovy a pohla ručičkou ku päťke, ktorá ani nebola celá. Šestnáste storočie. Zmizla v záblesku modrého svetla. Muž pribíjal klincom na dvere kostola listy. Sarah k nemu podišla. ,,Prišla si si prečítať moje tézy? Nie sú všetky, ale je ich sedemdesiat. Čítaj, čítaj. Kresťanstvo potrebuje nápravu!“ povedal Martin Luther. ,,Poznám vaše tézy, pane.“ Usmiala sa a Martin vyvalil oči. ,,Nepýtajte sa prečo, prosím.“ Prosila ho a Martin ju zobral od kostola. ,,Si z budúcnosti?“ spýtal sa. ,,Dalo by sa povedať. Ako to viete?“ opýtala sa. ,,Významné svetové osobnosti stretávajú veľa ľudí, ktorí cestovali v čase a pomohli im. Tak hovor, čo potrebuješ?“ usmial sa a Sarah mu podala hodinky. Martin si povzdychol.

,,Ale no tak!“ rozčúlil sa, keď sa snažil už po niekoľkýkrát dostať z maliarovho ateliéru. Celou silou vytrhol ručičku a zmizol. Neznáša cestovanie časom! Pozrel sa nad seba a uvidel...strom? Na hlavu mu spadlo jablko. ,,Nie! Prevráť čas! Nie, nie!“ zakričal mužský hlas. Alex mu podal jablko. ,,A teraz tu gravitáciu nikdy neobjavím! Môžeš za to ty!“ ukázal na neho. ,,Prepáčte. Prevrátim čas, dobre?“ usmial sa. ,,To ty nemôžeš. To môžu len historické postavy.“ Pokrútil hlavou. ,,No dobre..ale predsa viete o tom, že prídete na to, ako funguje gravitácia, nie?“ namietol Alex. ,,Áno, samozrejme!“ ,,Nemusíte prevrátiť čas, keď viete, ako to skončí, proste povedzte, že vám na hlavu spadlo jablko.“ Pokrčil plecami. ,,Bystré riešenie.“ Uvažoval, no Alex už zmizol. Ručička ho premiestnila do šestnásteho storočia. Už zase?

,,A takto pocestuješ časom znova...“ nedokončil Luther. ,,Bože!“ na kameň spadol Alex. Sarah sa potešila. ,,Konečne! Kde si bol?“ spýtala sa vyčítavo. ,,Sarah? Čo to máš na sebe? Som v časovej slučke?“ prižmúril oči. ,,Nie! Kde si bol?“ postavila sa a jemu pomohla si aspoň sadnúť. ,,Chytil som namiesto Newtona jablko, dobré nie? Videl som ako sa Krištof plavil a potom...Leonardo da Vinvi a Academia Istropolitana. Neviem. Bolo to tak dávno.“ Usmial sa. ,,Dobre, to si poviete v budúcnosti. Spojte hodiny.“ Naháňal ich Luther. ,,Ja mám len ručičku..“ povedal a Sarah sa na neho zamračila. ,,Vytrhni ručičku z tvojich hodín, dievča.“ Povedal. Sarah ho poslúchla. ,,Teraz ich spojte.“ Rozkázal a obaja tak urobili. Zmizli v čase...

,,Už nikdy viac!“ hovoril, keď sa objavili v škole. ,,Koľko je hodín?“ spýtala sa Sarah a pozrela sa na hodinky. Štyri. ,,Ešte sa škola nezatvorila. Myslela som si, že bude polnoc. Boli sme tak ďaleko...“ usmiala sa. ,,Ty ani nie. Ja som sa dostal až ku Kolombusovi.“ Pokrčil plecami. ,,Máš šťastie. Nechcel by si byť ani minútu v druhej svetovej.“ Odvetila. ,,No, pochváľ sa, kde si všade bola. Alebo teda, v ktorom storočí.“ Povedal, keď išli domov. Čas ich sprevádzal.

Katarína Bobovčáková, 7. roč.
Spojená škola Turzovka

 

********************
Koronaprázdniny

Karanténa to je fuk,
pozerám len na notebook.
Doma si stále sedím
a úlohy si riadne plním.

Chýbajú mi priatelia.
To som zase celá ja!
Do mesta stále rúško nosím
a všetkých o to pekne prosím.

Už sa teším do školy,
nech sme všetci veselí.
Dávať pozor však musíme,
až si zdravie chránime.

Sofia Lukáčová
Spojená škola Turzovka

********************

Koronaprázdniny

Raz si v telke zapnem správy,
že svet nie je celkom zdravý.
V Taliansku a aj v Číne
nový vírus je na vine.
Mávnem rukou: „Ľudia moji –
je ďaleko- sa nebojím!”
Sledujem tú moju telku,
je to dobré, vravím vcelku.
Z Talianska za krátky čas
prišiel Covid-19!
Na Slovensku nákaza
veľa sa musí zakázať.
Mestá, obce a dediny,
školy musia mať koronaprázdniny.
Najprv sme sa potešili,
keď to všetko vyhlásili.
Domáce učenie
začalo byť mučenie.
Úlohy cez ,,Edupejdž“
berú veru dych aj reč.
Sem-tam online vysvetlenie,
do hlavičky presvetlenie.
Nikdy by sme neverili,
že školský život je pekný, milý.
Už nechceme koronaprázdniny,
máme len cieľ jediný!
So spolužiakmi a učiteľmi sa stretávať
a v škole sa normálne vzdelávať!
Nech tá pliaga odíde!
Navždy,, Zbohom“, Covide!

Jakub Gajdičiar
Spojená škola Turzovka

********************

Koronaprázdniny 

Mama na mňa volá:
„Tomino, od zajtra nie je škola!“
Potešil som sa náramne,
vyučovanie mi odpadne.

Tešil som sa na prázdniny
a v tom prišiel rozkaz iný.
Žiadne hranie na vonku,
učíme sa na diaľku.

Babka nám ušila rúška,
nebolia nás z nich ušká.
Všetci spolu dúfame,
že koronu zdoláme.

Tomáško Cánik
Spojená škola Turzovka

 

********************

Koronaprázdniny 

Predstavte si, priatelia naši,
v marci prišli ťažké časy.
Nastala tá hodina,
kedy prišla na Slovensko nepríjemná choroba.
Niesla meno Korona.
Školské brány ostali zatvorené,
učenie online – povolené.
Obchody boli taktiež obmedzené,
naše tváre rúškom zahalené.
Asi to tak malo byť,
aby sme sa ľudskejšie naučili žiť.
Keď sa silno spojíme,
nad Koronou zvíťazíme. 

Ján Kapusniak
Spojená škola Turzovka

 

****************************

Detektívka pani Carolin 

Bol zimný večer, vonku pršalo a fúkal studený vietor . V meste Fanduji býva pani Kukuricová a pán Palvovec, nemajú také isté priezviska, lebo sa ešte nezobrali a pán Palvovec má ešte syna Tomasa a pani Kukuricová je jeho nevlastná mama. Bývajú hned vedľa domu pani Caroline Rodina išla o pol deviatej spať, lebo mali ťažký deň. Ich suseda bola ešte hore, chcela si dopozerať dokument o vesmíre. O pár minút bolo počuť výstrely z domu, kde bývala rodinka Palvovcov, Caroline neváhala a išla sa pozrieť, čo sa stalo a z okna videla zastrelených susedov . Hneď zavolala na políciu a išla pohľadať Tomasa, našla ho schúleného pod posteľou. Keď ho trochu ukľudnila, prišla polícia. Šerif jej dal pár otázok, kvôli tomu výstrelu Caroline mu odpovedala, a potom šla s nimi aj s chlapcom na políciu ako svedok. Vrátili sa o pol jedenástej, keď si už išla ľahnúť, opäť počula ten výstrel, ten zvuk jej nedal zaspať. Bolo ráno, ked išla na políciu zistiť niečo nové. Tam už čakala chlapcova vlastná mama a povedala šerifovi, že je jeho mama a bývalá manželka jeho otca a na týždeň ho mal zobrať k sebe. Bolo jej ľúto, čo sa stalo. Pán šerif jej po vypočutí prenechal syna a všetci sa vrátili domov. Caroline sa rozhodla, že to bude vyšetrovať, niečo jej vrtalo v hlave. Začala v dome pani Kukuricovei a pána Palvovca, našla tam pod kobercom pišťoľ, ktorú vrah skryl, nechcela poškodiť odtlačky, tak ju dala do sáčku a hneď išla na odelenie kriminalistiky. Tam zístili, že odtlačky prstov z pištole a aj samotná pištoľ patrí Carolinemu dalšiemu susedovi, bývalému policajtovi pánu Gregorovi. Šerif zavolal pani Caroline, že našli dôkaz, proti jej susedovi. Nechcela tomu veriť a keď mu zvonili pri dverách , bola zvedavá, čo im odpovie, ale nikto im neotvoril. Okolo išla pani Bobulová a zastavila sa pri nich, lebo vedela, že pán Gregor je mimo mesta. Obidvaja ju s radosťou pozdravili a pani Bobulová ich informovala čo vie, poďakovali sa, odišli do kancelárie šerifa a rozmyšlali, prečo by to robil, Caroline povedala, že to nemusel byť on , ale šerif jej povedal, že na to musia mať dôkaz. Bol už neskorý večer, keď sa vrátila domov a ona stále premýšlala nad prípadom. Skoro ráno počula ako u suseda zaparkovalo auto, pozrela z okna a to bolo Gregorove auto. Rýchlo sa prezliekla a bežala za ním, ked naňho zakričala, aby ju počkal pred dverami. Gregor sa na ňu pozrel a povedal: ,,Čo sa deje Caroline?“. Keď tam dobehla a spýtala sa ho, kde bol o pol deviatej pred dvoma dňami, on sa na ňu pozrel a povedal jej, že bol mimo mesta za sestrou, lebo je chorá. Spýtal sa jej, prečo sa ho nato pýta. Caroline mu povedala o tej vražde a Gregor bol prekvapený, že si o ňom myslia, že by to mohol spraviť, ale vedel, že musí ísťs ňou na políciu . Keď tam prišli, šerif ho chcel hneď zatknúť, no Caroline ho zastavila, že ho musia najskôr vypočuť . Neskôr si pri vypočúvaní všimla, že ma bundu s podivným znakom, ktorý bol presne taký istý ako bolo na letáku, kde bolo napísané „rybárska akcia“. Spýtala sa ho, že či tam bol. Gregor prikývol hlavou a povedal . ,,Chcel som vám to povedať, ale nedali ste mi slovo, tá akcia bola mimo mesta, kde bývala moja sestra, tak som sa rozhodol, že sa tam pôjdem pozrieť. Šerif mu povedal, že či mu to má kto potvrdiť a hneď tam aj zavolal a overil si, že má Gregor pravdu. Museli ho teda poslať domov. Neskôr si šerif a Caroline kládli otázku, kto to mohol byť. Pán Gregor si spomenul, že keď odchádzal, tak si všimol neznámej pani a malého chlapca od susedov. Caroline vedela, že hovorí o chlapcovej nevlastnej mame. Pán Gregor pokračoval a povedal, že sa stále zastavovala pred jeho domom a povedal, že si myslí, že videla, kde dal kľúč. Caroline sa ho spýtala, kde nechal kľúč. On jej odpovedal, že pod rohožkou pred dverami. Hneď tam išli, zobrali kľúč a dali ho do laborky a zistili z jedného odtlačku, ktorý tam zostal, že patrili chlapcovej nevlastnej mame . Hneď išli za ňou, bývala na druhom konci mesta , zazvonili jej na zvonček, no otvoril im jej syn a Caroline sa ho spýtala kde je maminka . On jej odpovedal, že šla na nákup do Tesca . Šerif chlapca zobral do auta a všetci sa vybrali do obchodu, keď tam zaparkovali auto, Caroline videla jeho mamu, ako už ide preč, rýchlo vyšla aj so šerifom z auta a zakričila na ňu. Ona sa obzrela a keď ich tam uvidela, rozbehla sa k autu, ale šerif ju stihol chytiť. Keď sa jej spýtal, prečo utekala, nič mu neodpovedala . Odviedol ju na políciu a tam sa priznala . Nemala inú možnosť, dôkazov proti nej bolo viac. Vraj to spravila preto, lebo chcela mať v opatere svojho syna, vedela, že na súde by ho nedostala, jej muž ma dobrého právnika. Caroline zajímala ešte jedna vec, ako to, že na zbrani boli odtlačky suseda Gregora. Ona povedala, že v meste rozdávala letáky a stretla ho tam, dala mu dva letáky a keď jej jeden vrátil, napadla ju skvelá myšlienka. Rýchlo sa vzdialila a keď potom prišla domov, zobrala otlačok z letáku a prilepila ho na tú pištoľ a tú pištoľ ukradla z jeho domu. Caroline sa jej spýtala, že čo bude teraz s jej synom, či má ešte nejakú rodinu. Ona jej odvrkla, že má ešte tetu z manželovej strany . Šerif jej dal puta a povedal , že za mrežami strávi najmenej dvadsať rokov. Caroline bola rada, že vrahom nebol sused Gregor a že prípad je uzavretý, ale bolo jej chlapca ľúto. O 2 týždne bol pohreb a aj Caroline sa ho zúčastnila, bolo to smutné, ale vedela, že musíme žiť dalej.

Kristína Bebčaková
Spojená škola Turzovka

 

********************
Koronaprázdniny

 

Slovensko má prvý prípad,
začína sa nám to sypať.

Od kedy je korona,
doma sedieť je nuda.

Na netflixe filmy
stále iba pozerám.

V telke samé seriály,
všetci majú obavy.

Zapnem telku, korona,
veľká to je choroba.

Rúšky nosiť nechceme,
ľudia ešte vydržme.

Korone zazvoní zvonec,
o chvíľu je tomu koniec.

Lucia Brisudová
Spojená škola Turzovka

 

*****************************************

Dobrodružstvá škriatkov uverejnené

 

Na farme škriatkov bývajú dvaja hlavní hrdinovia Oskar a Otília, ktorí sú súrodenci. S nimi tam býva veľa zvieratiek: mačka Micka, psík Lucky, kravička Milka, kohútik Norbert, sliepky Johanka, Ruženka a Rozália a kozička Sonička. Po celodennom hraní keď sa zvečerievalo museli ísť Oskar s Otíliou spať. Večer ale Otília niečo započula:
,,Čo to je?“ ,,Strašne to robí hluk.“
Oskar odpovedá: ,,Ale Otília zajtra predsa ideme do školy!“
,,Čoby veď predsa zajtra je nedeľa, ty motovidielko, do školy ideme v pondelok!“ a nato navrhne Otílii : ,,poďme sa pozrieť a vypátrať, kto robí ten hluk.“
Obaja si na pyžamá navliekajú tepláky a už sú aj vonku. Otília kričí: ,,Je tu zima !“A zároveň už chcela utiecť domov, ale v tom sa nečakane otvorili dvere, vyšiel z nich dedko a hovorí: ,,Čo tu robíš?“ ,, Ja, ja ja sa bojím!“ odpovedá Otília.
,,Čoho sa bojíš?“
,,Keď sme išli spať, tak sme počuli , že niečo v lese šuští.“
Dedko si už všimol aj Oskara - ,,Aj ty si tu?“ ,,Tak na čo čakáme, poďme to spolu vypátrať“.
,,Áno!“ súhlasia.
A už idú aj do lesa . Nato niečo počujú šušťať v tráve.
,,To bude iste diviak!“ hovorí Oskar.
,,Áno“ utvrdia sa všetci ostatní.
Dedko ide už odkryť list a deti zadržia dych a objímajú sa. V tom sa teda odkryl list a Oskar zakričí: ,,veď je to slimák!!“ Nato dedko pošle deti už konečne spať.
,,Ale dedko, veď my nie sme deti, ani zvieratká, my sme predsa škriatkovia“
,,Prepáčte, ale vážne už choďte spať!“
Áno, no dobre, už ideme, zoberieme si so sebou aj nášho nového kamaráta slimáka. A Otília príde na dobrý nápad : ,,Zajtra mu postavíme klietku.“
Dedko s nimi súhlasí a popraje deťom dobrú noc.
V nedeľu ráno sa deti pekne zobudia, no, ale predbehol ich dedko aj so psíkom Luckym, ktorého zobral vyvenčiť.
Po raňajkách dedko zobral deti von na záhradu a postavili krásnu klietku pre slimáka. Vyzerala celá drevená, vo vnútri mal slimáčik dokonca aj stoličku, postieľku a veľa lístia, aby si myslel , že je vo voľnej prírode. Na klietku napísali deti meno slimáka ĎUĎO.
V pondelok sme sa obaja tešili do školy, no dedko nám musel oznámiť veľmi zlú správu. Dnes deti do školy nepôjdu. V našej krajinke prišiel veľmi zlý vírus s názvom KORANAVÍRUS. Všetci sme sa ho báli a musíme ostať doma a správať sa zodpovedne. Všetci boli z toho veľmi smutní, no jedine Oskar mal takú malú radosť jedinú, že nemusí ísť do školy, samozrejme Otília bola veľmi nešťastná.
Tak si museli hľadať deti zábavu . V utorok bolo pekné popoludnie. Hrali sa v záhrade, kde mali krásny detský domček . Oskar sa spýtal Otílie: ,,Ako sa ideme hrať?“, odpoveď bola: ,, na slepú babu!, ale v tom nastal problém, pamätali si , že v detskom domčeku na polici mali 10 jabĺčok teraz, ale je ich iba päť. Slávne prehlásili: „ Ideme sa hrať na detektívov, túto záhadu musíme predsa vyriešiť. Oskar si v prvom rade myslel , že zlodej bude škriatkov duch, ale Otília povedala: ,,Veď dnes má škriatkov duch predsa dovolenku, on to byť nemôže.
Otília nato prišla k psíkovi a ten sa začudovane opýtal, kto to je vlastne škriatkov duch. To je ten, ktorý stráca veci a schováva ich. V tom začalo pršať, všetci vbehli do vnútra domčeka, iba Oskar si všimol jablká pohodené pri potôčiku, ktorý bol blízko domčeka. Rýchlo bežal a zobral ich so sebou. Otília sa čudovala, odkiaľ ich má. Oskar všetko vysvetlil a bolo im to už jasné. Pri potoku totiž mal malý úkryt ich kamarát Ježko Jožko. Tak sa rozhodli ísť za ním. Oskar sa pýta Ježka Jožka : Prečo si nám vzal jablká, veď keby si nám povedal, my by sme Ti ich radi darovali. A Ježko Jožko smutne dal dole hlávku a povedal, že sa veľmi hanbil, ale sľúbil, že už to nikdy neurobí.

A takto si žijú deti v škriatkovej krajinke plnej dobrodružstiev , ak by ste chceli, kľudne prídite, budú veľmi potešení. Škriatkovský zvonec a rozprávky je koniec.

Lucia Zatkuliaková, 2. roč.
Spojená škola Turzovka

 

*******************

Koronaprázdniny 

Je to už tretí mesiac, odkedy sa učím z domu, pretože tento vírus sa veľmi
rýchlo šíril po celom svete a z bezpečnostných dôvodov sa školy zatvorili.
Každé ráno si robím úlohy, ktoré nám učitelia posielajú cez internetovú
aplikáciu Edupage. Keď mám úlohy hotové, pomáham mame alebo trávim čas vonku.
Ak je pekné počasie, chodíme na výlety na Bukovinu, k starým rodičom,...
Ak je škaredo, hráme rôzne hry ako pexeso, puzzle,... a mama ma naučila hrať žolíka.
Školy už sú síce tento mesiac otvorené, ale my s mamou už máme svoj zabehnutý systém,
tak som ostal doma. Všetky úlohy sa snažím mať na 100% a užívam si voľný čas.
Trávim ho so svojou najlepšou mamou :)

 

Peter Murčo, 5. roč.
Spojená škola Turzovka

 

************************
Vysnívaná dovolenka 

Páčia sa mi diaľavy,
nezmestia sa do dlaní.
Nekonečné vody,
plné lodí.
Dobrodružní námorníci
plavia sa na plachetnici.
Iní zase na pevnine,
robia čosi celkom iné.
Niektorí sa kúpu v mori,
iní zase lovia ryby.
No mne sa však najviac páči,
výlet na plachetnici.
Dýchať morský vzduch,
plaviť sa jak dobrodruh.
Krásne sú tie diaľavy,
nezmestia sa do dlaní.

Rebeka Hadrabová, 4. roč.
Spojená škola Turzovka