DANIELA ROMANOVÁ: HRDOSŤ A NÁRAMOK

Alžbeta veselo vkročila do triedy a úprimne sa potešila možnosti získania nových poznatkov:
„Do prdele aj so systémom, zas je september! Musím tu vydržať ešte deväť mesiacov, a dvadsaťpäť dní.“
Svoju tašku položila citlivo a ohľaduplne vedľa lavice. Kým si seizmológovia zaznamenali mierne zemetrasenie, stihla zdvihnúť hlavu a rozhliadnuť sa. Na prvý pohľad ostalo všetko po starom. Lavice s miliónom vyrytých znakov stále pripomínali prvé vydanie Eposu o Gilgamešovi, olivová zeleň tabule neupokojovala ani nepodporovala aktivitu mozgu a dvojročnej pavučine sa spolu s jej nohatým obyvateľom ešte vždy darilo unikať zle predstieranej usilovnosti upratovačiek. Jeden rozdiel jej pozornosti predsa len neunikol. Stolička vedľa nej zívala prázdnotou. Takže Izabela nakoniec vzala jej slová vážne. Naozaj s ňou odmieta akúkoľvek komunikáciu. Mrzelo ju, že sa jej pesimizmu neušla žiadna spätná väzba, no čo mala robiť? Izabela je príliš tvrdohlavá na uznanie svojho dielu viny a ona, Alžbeta, sa jej just neospravedlní!
Ich hádka sa pritom žiadnej vážnej veci netýkala. Proti nadrozmerným problémom sa vždy spojili a dokázali ich vyriešiť. Paradoxne, kameňom úrazu sa pre ne, stala nepodstatná maličkosť. Ale pár arogantných slov a nesprávne pochopenie ich významu dokázalo spustiť prudkú lavínu žalôb, útokov, narážok a obhajob. Koniec nezhodám priniesli dve krátke vety:
„Nikdy, opakujem nikdy viac sa ku mne nepribližuj!“
„To za trest, či za odmenu?“
Od spomenutej júnovej katastrofy sa viac nestretli, no Alžbeta pevne verila v liečivú silu času. V septembri si k nej Izabela isto prisadne, nadviaže rozhovor na nejakú neutrálnu tému a zbierka minulých hriechov bude odpustená. Namiesto tohto vysnívaného scenára ju teraz smela iba pozorovať spoza učebnice. Výsledok prieskumu ju vôbec nepotešil. Izabela na ňu síce ani len nemrkla, ale jej výzor mal od urazenej dôstojnosti a túžby po pomste ďaleko. Dievčina pôsobila, akoby sa snažila ukryť pred svetom svoj žiaľ. Tieto strhané črty tváre donútili Alžbetu vážne sa zamyslieť nad priateľkiným duševným rozpoložením. Zrazu ju prerušil spolužiakov hlas:
„Čo je s tebou, ty hus neošklbaná? Kolegyňa uletela do teplých krajín bez teba?“
„Fero, ak nevieš povedať niečo múdre, tak radšej mlč. Začiatkom leta sme sa síce pohádali ako psy, ale ty si posledný, komu sa budem spovedať,“ snažila sa zavrieť mu na pár minút ústa. Františka sa však nebolo jednoduché zbaviť.
„Upokojíme sa, slečna intelektuálka. Mám aj serióznejšie informácie. Počula si už, čo sa stalo v jej rodine cez prázdniny?“
Alžbeta horko-ťažko obrátila svoj zrak z kamarátky na Fera. Prihovorila sa mu hlasom, ktorý by sa dalo nazvať holubičím, iba ak by tieto vtáky ovládali kung-fu, karate a osem ďalších bojových umení:
„Pred chvíľou si sa dozvedel, že sa spolu kvôli hádke nerozprávame, a tak predpokladáš, že sa mi pravdepodobne prišla vyplakať na pleci.“
„Och, odpustite mi, drahá kráľovná Elisabeth III.. Prosím, nemrazte môj prirodzený životný optimizmus Vašou iróniou,“ posmešne napodobnil poklonu, no vzápätí zvážnel a jeho hlas pozvoľna prešiel do šepotu, „všetky problémy odštartoval odchod jej mamy. Jedného krásneho dňa si zbalila svojich sedem slivák, päťdesiat párov topánok a odcestovala. Ostala po nej len kôpka rozvodových papierov na kuchynskom stole.“
„Ona ich opustila všetkých? Aj maličkú Lenku?“
„Bohužiaľ áno. Veľký diel starostlivosti o ňu ostal na krku práve Ize. A nech týchto problémov nie je málo, jej fotrík nezvládol starostlivosť o deti, prácu a vlastné depresie, nuž dostal padáka. Jeho šéfko asi chcel, aby mal o starosť menej.“
Alžbeta neodpovedala. Zahanbene hľadela na špičky svojich topánok, akoby ich prosila, aby jej ukázali správnu cestu k náprave. Vtedy v lete sa nevedomky zachovala najhanebnejšie za celý svoj dlhý sedemnásťročný život. Jej najlepšia priateľka potrebuje pomoc a podporu, ale ona hrala urazenú! Odhodlane vstala a hrdinsky vykročila v ústrety dobrému skutku. Vedomie vlastnej šľachetnosti jej dodalo krídla o dve čísla väčšie, ako poskytuje Red Bull.
Izabela pre túto eufóriu nenašla pochopenie. V tvári sa zobrazoval nedostatok porozumenia zmiešaný s odmietnutím. No Alžbeta objavila jednu maličkosť, v ktorej stále žiarila malá iskierka nádeje. Šlo o krátky záblesk radosti zo života, čo na okamih ožiaril spolužiačkine kútiky úst. Trochu neisto ju oslovila:
„Izy, počula som, čo sa u vás dialo. Budem vždy stáť pri tebe a chcem, aby si to vedela. Mám ušetrené nejaké peniaze. Mohli by vám pomôcť, kým sa vyhrabete z najhoršieho. A ak sa potrebuješ vyrozprávať...“
„Nepotrebujem zatiaľ cvokára, ani dvadsať centov do klobúka!“ skočila jej do reči.
„O čo ti ide?“ Alžbetino obočie sa nechápavo zdvihlo, „chcem ti predsa pomôcť. Síce sme sa pohádali, ale teraz nie je vhodný čas hrať urazenú ani pre jednu z nás.“
„Nič iné nepotrebuješ? Ak nie, odíď!...prosím ťa,“ prešla Izabela od zúrivosti k zúfalému šepotu ranenej srny. V tej chvíli sa jej podarilo nahmatať dno svojej duše. Jej domov pripomína mesto po výbuchu. Nemohla spraviť pár krokov bez zakopnutia na nejakej troske spomienky na matku a na predchádzajúci život. Dúfala, že aspoň škola jej umožní na pár okamihov uniknúť. A tu sa aj jej najlepšia kamarátka snaží vytvoriť z nej chuderku odkázanú na cudziu pomoc. Nie, ona za pár drobných z milosti nikomu ďakovať nebude! Aj keď ocovi s Lenkou by trocha peňazí pomohla.
Alžbeta sa medzitým prirútila k svojej lavici. Zlostne sa hodila na stoličku a otočila sa k Ferovi v snahe objasniť mu situáciu.:
„Videl si už takéto niečo? So všetkou slušnosťou som jej ponúkla pomoc a ona sa tvári, akoby som o nej natáčala reportáž do Reflexu!“
„Prečo sa rozčuľuješ? Nestala sa s teba hrdinka, tak zúriš ako gorila, keď sa dozvie o zdražovaní banánov?“
„Trochu áno,“ priznala sa úprimne, „ ale omnoho viac ma mrzí, že jej nedokážem pomôcť. Ako ju prinútiť, aby túto snahu priala a necítila sa preto ponížená?“
„Odkiaľ mám vedieť? Ja nie som psychológ. Ak ťa to poteší, vopred schvaľujem všetky tvoje návrhy,“ veľkoryso sa usmial. Lenže Alžbeta ho v polovici prestala vnímať. Celou mysľou a oboma rukami sa snažila oddeliť hrubý zlatý prúžok od zipsu na sukni.
„Vietnamcovi, čo toto šil, by som najradšej do konca života zakázala jesť ryžu a znárodnila digitálky!“ zapojila do práce aj ústa, „ človek, čo nechce skončiť uväznený vo vlastnej sukni, sa už ani hýbať nemôže! Čo to vyrábajú do truhly?“
„Ak je tá sukňa príliš nepohodlná, vôbec sa nepohorším, keď si ju zložíš,“ uškrnul sa a šikovne sa vyhol zaslúženému zauchu.
„Ja tu riešim vážne problémy, tak láskavo prestaň so sprostosťami,“ uzemnila jeho nie priam najnevinnejšie predstavy.
„Mimochodom, odkiaľ máš tú predraženú retiazku z bicykla?“ ukázal na chumáč nití a kovových očiek.
Alžbeta stála takmer na pokraji zúfalstva. Proti Ferovmu flirtovaniu síce nemá dôvod ani chuť protestovať, ale teraz by jej mohol dopriať trochu pokoja. Spočiatku sa mu chystala odseknúť niečo drzé, napríklad jeho hlavu, nakoniec mu však mierne znechutene odpovedala:
„Moja rozkošná teta, čo sa u nás ukáže raz za rok, pričom rozháda celý zvyšok príbuzenstva, mi veľkoryso a milostivo darovala tento náramok. Neviem, čo ju k tomu viedlo, ale kvôli jej odpornému úsmevu sa bojím, či ho náhodou neuriekla.“
Obaja sa zasmiali a Fero navrhol, nech nenávidený náramok zakopú tetuške pod plot. Ak je prekliaty, isto jeho darkyni vypadne bránka z pántov a uschne starostlivo pestovaný anglický trávnik. Keby bol náhodou v poriadku, môžu ho kedykoľvek vykopať a venovať múzeu za nálezné. Lenže jeho vysnívanej sa tento nápad nepozdával. V hlave sa jej z vajíčka myšlienky liahol skvelý plán. Jamy pod plotmi v ňom nehrali žiadnu úlohu, nuž ju Fero so zármutkom uznal za neschopnú akejkoľvek ďalšej komunikácie.
Nasledujúci deň Izabela vyčkávala na zastávke. Príroda pripomínala karneval v Rio de Septembro a stromy sa špeciálne pre túto príležitosť vyobliekali do pestrofarebných kostýmov. V povetrí vybuchovali ohňostroje šantiacich listov a spev odlietajúcich vtákov sa postaral o hudobnú vsuvku. Ale dievča si z týchto krás žiadnu neuvedomovalo. Jej hlboko sklonená hlava umožňovala očiam premeriavať si iba kôpku prachu, odpadkov a cigaretových ohorkov. V tej chvíli by jej neprítomný pohľad nezaujal ani originál Mony Lisy. Namiesto hŕby smetí pozerala na Lenku, veselo štebotajúcu o novej Barbie s vlastným psíkom a vlasmi, schopnými meniť farbu, počítala prednedávnom vzniknuté vrásky na otcovej tvári a snažila sa vyčítať vysvetlenie z rozvodových papierov. Zrazu sa jeden z posledných teplých lúčov skĺzol po stene zastávky, krátko si zatancoval so zrniečkami prachu a zastal pri žiarivom prúžku. Izabela prekvapene vykríkla, prehrabala hŕbku pri múre a vylovila takmer nový a poriadne ťažký náramok. Nadšene si ho omotala okolo prstov, stočila v dlani ako spiacu kobru, primerala si ho k zápästiu a v duchu zisťovala, akú má približne hodnotu.
„Ktovie, či sa jeho cena počíta podľa množstva zlata, alebo zahŕňa aj celkový stav šperku. Tento má isto pokazené zapínanie, inak by tu neležal. V každom prípade sa v ňom skrýva Lenkina narodeninová oslava, okamih tatkovej radosti a možno aj moje nové rifle.“
Skontrolovala jeho zatváranie a zažila už druhý šok za deň. Náramok bol v bezchybnom stave. Nebyť niekoľkých ľahko vyčistiteľných škvŕn, nehanbilo by sa zaň ani to najluxusnejšie klenotníctvo. Zrazu sa zháčila. Spomenula si na Alžbetu. Keď stála pred jej lavicou so starostlivou ponukou pomoci, jagala sa na jej zápästí ozdoba veľmi podobná tejto. Čo ak ho tu nastražila práve ona? Pri jej nevyspytateľnej povahe by to nebolo veľké prekvapenie. Izabela sa usmiala. Má priateľku, na ktorú môže byť hrdá. No aj tak nedovolí, aby ju Alžbeta vydržiavala. Veď celé leto sa zúfalo snažila vyhnúť spoločnému stretnutiu a rozhovoru o svojich problémoch. Preto sa Betka asi domnievala, že z nej ešte nevyprchala zlosť spôsobená dávno zabudnutou hádkou. Je jej povinnosťou uviesť veci na správnu mieru a šperk vrátiť.
Na druhý deň sa všemožne usilovala nadviazať niekde osamote s Alžbetou rozhovor. Keď zistila, že táto snaha je v preplnenej triede zmysluplná ako hádzanie hrachu na stenu, počkala nenápadne na Fera a oslovila ho:
„Počuj, dalo by sa ti vylákať Betku na chodbu? Potrebujem s ňou prebrať niečo súrne.“
„Čo konkrétne?“ spýtal sa opatrne, pričom premýšľal, či náhodou nemá nejakého chalana. Už teraz ním v duchu opovrhoval a chystal sa pretvoriť toho vola na hovädziu sekanú.
„Nevieš, či niekedy nosila tento náramok? Bol pohodený v prachu na zastávke a bojím sa, či ho tam neukryla práve ona.“
Vtedy uvidel mnoho predchádzajúcich udalostí v inom svetle. Rozhodol sa však nechať tieto objavy pred Izabeliným zrakom naďalej utajené. Začudovane na ňu vyvalil oči:
„Ona mala niečo na ruke? Nikdy som tam také niečo nezbadal! To bude isto omyl, inak by som si ho isto všimol. Veď sa ju už pekne dlho snažím zbaliť.“
„Tak čo mám teraz robiť?“ položila mu neistú otázku.
„Izy, ten náramok nie je ktovieako zhovorčivý a meno svojho vlastníka ti neprezradí. Pri najbližšej príležitosti ho predaj a považuj ho za dar z nebies,“ dodal natešenej Izabele potrebnú dávku istotu a pokoja a vrátil sa do triedy. Svojej vyvolenej zvestoval:
„Stretol som tvoju drahú kamarátku. Pýtala sa, či náhodou nemáš vo zvyku pohadzovať zlato po cestách.“
„Čo si jej, prepána, povedal?“ vyľakane vyskočila. Jej plán bol tak jemný a citlivý, že stačilo jedno nesprávne slovo a ocitol by sa v prachu hneď vedľa náramku.
„Ja by som vyvážil zlatom každé miesto, kde stúpila tvoja noha,“ hral sa na básnika, „ale stopy sa ako platidlo bežne nevyužívajú. Preto k nim občas pridáš korunovačné klenoty, zbierku pokladov z troch pirátskych skrýš, prípadne náramok od vrcholne nepríjemnej tetušky...“
„Môžeš ma láskavo nenaťahovať a normálnou, prozaickou a hlavne krátkou rečou mi objasniť, čo vlastne vie?“
Pri tomto tichom a jemnom tóne hlasu uznal, že kratšie monológy sú vhodným prostriedkom na záchranu života a odvetil:
„Nemaj strach, netuší absolútne nič. Ale mala by si začať nosiť svetre s dlhým rukávom.“
„Prečo? Chystá sa ochladenie?“
„Kdeže, len predpokladám, že sa s Izou čoskoro znova spriatelíte a v blízkej dobe ju pozveš na kávu, aby si jej zreferovala podrobnosti z nášho rande. Nebolo by vhodné a taktné, keby zbadala tento biely prúžok.“
„Ďakujem za radu,“ obdarovala ho jedným zo svojich anjelských úsmevov a mimovoľne zakryla biely pásik, ktorý bol vďaka náramku chránený pred slnečnými lúčmi. Vzápätí sa mykla, akoby sa dotkla drôtu pod vysokým napätím a skríkla:
„O akom rande si to, preboha, hovoril?“
„O tom, na ktoré ťa práve teraz pozývam. Prijmeš moju ponuku?“

Za gramatickú úpravu príspevku zodpovedá autorka.