JANA BELKOVÁ: ROZPÁVKA O ŠTYROCH ROČNÝCH OBDOBIACH

Bol raz jeden zámok a v ňom žil starý kráľ, ktorý mal dvoch synov. Keďže bol už starý, bol rozhodnutý, že je čas, aby žezlo a korunu odovzdal jednému zo svojich synov. Nevedel však, kto by jeho miesto mohol zaujať, či starší syn Martin, alebo jeho mladší syn Matúš. Pre kráľa bolo veľmi ťažké rozhodnúť sa iba pre jedného z obľúbených synov. Obaja boli múdri, dobrí a spravodliví, ale vládnuť mohol iba jeden. Rozhodol sa, že ich oboch vyskúša. Jedného dňa si starý kráľ zavolal synov a povedal: ,,Synovia moji, viete veľmi dobre, že vás oboch milujem, rovnakou láskou som vás vždy zahŕňal a vždy spravodlivo som vás odmeňoval. Teraz však prišla pravá chvíľa aby som vám do rúk zveril svoju moc a moje srdce. Je pre mňa ťažké urobiť voľbu, pretože oboch vás ľúbim rovnako. Preto sa vás chcem, synovia moji, opýtať: ,, Sú štyri ročné obdobia, ktoré vládnu rovnako ako ja, spravodlivo a múdro. Kto z vás odpovie, ktoré z týchto období je to najdôležitejšie, ten bude vládcom krajiny.“ Synovia sa začudovali nad kráľovou otázkou, ale otcovi sľúbili, že sa pokúsia tajomstvo štyroch ročných období odhaliť.
Na druhý deň sa už prvý syn chystal na cestu. Martin povedal kráľovi: ,,Otec, pokúsim sa o to, aby som uhádol tvoju otázku. Pôjdem do sveta hľadať štyri ročné obdobia a sám sa ich opýtam, ktoré z nich je najdôležitejšie.“ Prvorodený syn Martin si osedlal koňa, zobral si mešec peňazí a trocha jedla. Rozlúčil sa s otcom, bratom a pobral sa do sveta. Prešiel niekoľko vrchov a dolín a medzitým si vždy oddýchol v krčme, kde sa občerstvil dobrým jedlom. Martin bol pyšnejší človek, na rozdiel od Matúša, ktorý sa uskromnil s hocičím. Preto Martin radšej prenocoval v teplej posteli a nie pod holým chladným nebom. Kráľovič však oceňoval čaro a krásu prírody, ktorá sa rozprestierala okolo neho. Bol šťastný, pretože mohol vychutnávať vôňu stromov, kvetov a šum bujných potokov. Každý deň sa kráľovič pýtal ľudí, kde by mohol nájsť štyri ročné obdobia. Nikto mu však nevedel dať dobrú radu. Jedného dňa Martin cválal na koníkovi po cestičke, kde stretol starčeka. Bol skrčený pod ťarchou dreva, ktoré niesol z neďalekého lesa. Kráľovič sa starého muža spýtal, či niečo nevie o tom, kde sídli Jar. Starec len plecom pokrčil a povedal, aby išiel rovno za nosom. Keď prejde štyri doliny, nech zavolá na ňu menom a ona sa mu hádam ozve. Mládenec bol spokojný so starcovou odpoveďou a nezabudol sa poďakovať. Ako starček povedal, tak aj bolo. Čoskoro prešiel štyri doliny a kráľovič pocítil omamnú vôňu jarných kvetov. Martin začal volať: ,,Jar, si tu niekde, ozvi sa mi!“ Jar sa naozaj ozvala. ,,Synak, prečo si prišiel za mnou? S čím ti môžem pomôcť?“ Martin začal rozprávať o otcovi kráľovi, ktorý ho poveril zvláštnou úlohou - uhádnuť otázku. ,,Keď sa vrátim, musím mu dať jasnú odpoveď,“ dokončil svoje rozprávanie Martin. ,,Hm, zasmiala sa Jar. Priamo sa dočkáš odpovede. Nie si totiž ďaleko od pravdy, pretože stojíš pravde rovno pred nosom. Ja som predsa najdôležitejšia,“ zaševelila Jar, ,,na jar sa príroda zobúdza zo zimného spánku. Stromy, kríky sa chystajú obliecť do listnatého rúcha a pripravuje ich na skoré rodenie plodov. Plodná zem, živiteľka krajiny, je už schopná prijímať prvé semienka, aby sa neskôr odvďačila hojnou úrodou. V prírode sa prebúdza všetok život.“ Jar rozprávala a keď skončila, ubezpečila Martina, že ona je najdôležitejšia. Martin sa vládkyni veľmi pekne poďakoval. Jar popriala Martinovi veľa šťastia a kráľovič išiel ďalej po lesnej cestičke. Martin prešiel dlhú cestu, aj koník bol už veľmi unavený. Pomyslel si, že by sa už mohol vrátiť domov, veď už poznal odpoveď na otcovu otázku. Čosi mu však hovorilo, že bude lepšie, keď pôjde za Letom a vypočuje si aj jeho názor. S týmto presvedčením vysadol na koníka a poháňal ho ďalej. Martinovi sa zdalo, že už pocítil silné slnečné lúče leta. Už aj vtáčiky spievali a prihovárali sa mu, aby si oddýchol v tôni vysokých stromov. Kráľovič, povzbudený krásou a srdečnosťou prírody, začal volať: ,,Pani Leto, prosím, ozvi sa mi, potrebujem tvoju pomoc!“ Leto sa ozvalo, zvonivým hlasom odpovedalo: ,,Šumný mládenec, povedz, ako by som ti mohla pomôcť?“ Mládenec sa potešil, že našiel konečne Leto a opýtal sa: ,,Veľmi ma sužuje jedna otázka, ak mi pomôžeš, budem ti do smrti povďačný. Môj otec kráľ je presvedčený, že len jedno z ročných období je najdôležitejšie. Dokážeš mi Leto, prosím, odpovedať?“ Leto sa schuti zasmialo a začudovalo sa nad Martinovov otázkou. ,, Milý mládenček, každý predsa vie, že Leto je najdôležitejšie a nepochybne najkrajšie obdobie. V lete kvitnú lúky a stromy sa obliekajú do zelených šiat. Čmeliaky, včielky, vtáčiky a všetky zvieratká vychádzajú zo svojich skrýš. Príroda je presvetlená slnečnými lúčmi a lesné plody dozrievajú, aby sa mohli nimi zvieratká a ľudia nasýtiť.“ Leto sa zachichotalo a povedalo na záver: ,,Myslím, že si pravde priamo pred dverami, lebo bezo mňa by príroda nemohla existovať. Povedz otcovi, že ja som najdôležitejšia zo všetkých období.“ Leto poprialo mládencovi veľa šťastia a kráľovič sa pekne poďakoval. Martin bol však z odpovede Leta pomýlený, keďže aj Jar a Leto tvrdili, že sú najdôležitejšie. ,,Teraz kto má pravdu?“ pomyslel si mládenec. Možno Jeseň mu pomôže rozlúštiť hádanku. Preto sa s veľkým odhodlaním pustil ďalej, aby navštívil pani Jeseň. Prešiel niekoľko míľ, až celkom unavený zbadal, ako na stromoch opadáva žlté lístie. Išiel v ústrety malebnej a krehkej pani Jesene. Vôkol sa rozliehala vôňa listov a lesných plodov. Všade vládlo ticho, len vetrík sa pohrával v korunách statných briez. Mládenec zavolal: ,,Milá pani Jeseň, prešiel som dlhú cestu, aby som ťa našiel. Vedela by si mi dať odpoveď na moju otázku?“ Jeseň sa mu ozvala a radostne zašumela: ,,Človiečik krásny, rada ti pomôžem. Vyriekni svoju prosbu, aby som ti mohla splniť želanie.“ Mládenec dal opäť Jeseni rovnakú otázku. Jeseň sa na chvíľu zamyslela a prehovorila: ,,Veru jednoduchú otázku si mi teraz položil. Nič nie je také dôležité ako ja, pretože som obdobím kde vládne harmónia, pokoj a oddych. Príroda sa chystá na zimný spánok, no ešte predtým sa pozbiera posledná úroda z polí. Samozrejme, že ja som najdôležitejšia, zašumela Jeseň. Odkáž svojmu kráľovi, že ja som najdôležitejšia spomedzi všetkých období. Nech sa ti dobre darí, synak, a šťastnú cestu.“ Martin však odchádzal od Jesene smutný. Teraz mu zostávala len posledná možnosť, cválať do chladného náručia Zimy. Keď prešiel tri doliny a tri vrchy, v diaľke sa už jasne rysovali biele závoje snehu. Martinovi už dala Zima pocítiť svoju prítomnosť neľútostným chladom. Po dlhej únavnej ceste našiel ľadovú vládkyňu, a preto bol šťastný. ,,Pani Zima,“ zavolal hlasno, ,,ak si tu, ozvi sa mi, prosím.“ Zima sa napokon ozvala: ,,Čo je mládenček, čo hľadáš v týchto končinách?“ Mládenec Zime porozprával, akú diaľku musel prekonať, kým sa dostal k nej. Rozprával jej aj o kráľovi, ktorý ho poveril úlohou. Rozprával aj o návšteve Jari, Leta a Jesene. Ale ani tie mu správnu odpoveď na zvláštnu otázku nedali. Zima s prekvapením pohladila mládenca snehovým páperím po tvári a povedala: ,,Dobre, že si prišiel synak, za mnou. Ja jediná som ukončením všetkého predchádzajúceho. Iba vďaka mne si konečne príroda môže skutočne oddýchnuť a oddať sa zimnému spánku. Príroda sa obalí do bielej periny, rieky či rybníčky prikryje ľad. Samozrejme, že ja som najdôležitejšia, pretože iba vďaka mne sa môže príroda ozdraviť, aby na jar už zasa mohla rodiť.“ Martin Zime poďakoval a rozlúčil sa. Mládenec dostal opäť rovnakú odpoveď a začal rozmýšľať, ako túto hádanku rozlúšti. Dnes mal len poslednú možnosť, veril v úprimnú pomoc Zimy. Zdá sa, že obišiel zasa naprázdno. Smutný a unavený si uvedomil, že odpoveď na otcovu otázku nepozná. Pohladil koníka a pritúlil sa k nemu, aby sa zohrial jeho mocným telom. Dal mu najesť aj sám sa občerstvil a vydal sa na spiatočnú cestu. Prešiel mnoho míľ, až napokon prišiel konečne domov. Keď kráľ uvidel syna, na tvári sa mu objavil úsmev šťastia. ,,Synček môj!“ privítal ho kráľ a tuho ho objal. Martin mu rozprával, ako navštívil štyri ročné obdobia a zároveň priznal, že odpoveď na jeho otázku nedostal. Otec zosmutnel, ale bol rád, že má syna zdravého a ešte statočnejšieho ako predtým. Touto skúškou, pomyslel si kráľ, sa stál Martin ešte skromnejší a pokornejší. Kráľ synovi povedal: ,,Martin, synak, ak si teda otázku neuhádol, nebudeš kráľom, ale som šťastný, že si štyri vládkyne navštívil. Vidím synček, že si čestný človek. Teraz je na rade tvoj brat Matúš.“ Kráľ dal zavolať Matúša, ktorý o chvíľu prišiel a zvítal sa so svojím bratom. Brat mu porozprával ako si počínal vo svete, no otázku aj tak neuhádol. Otec poveril teraz syna Matúša neľahkou úlohou a na druhý deň sa už kráľovič pobral na cestu aj so svojím obľúbeným koníkom. Osedlal ho, vyčesal mu jeho hustú hrivu a cválal do hlbokého lesa. Prešiel niekoľko dolín, niekoľkokrát si oddýchol. Spával pod holým nebom a jedlo si kupoval v krčmách, čo po ceste našiel. O niekoľko dní, na radu ľudí, prišiel konečne do kráľovstva pani Jari. Kráľovič sa rovnako ako aj jeho starší brat pýtal, ktorá z vládkyň je najdôležitejšia. Jar mu však dala pocítiť vlastnú dôležitosť podobne ako aj Leto, Jeseň či Zima. Martina, keď odchádzal od posledného ročného obdobia, zasiahlo zúfalstvo. Na môj veru, aj ja otca sklamem, ako ho sklamal môj braček, pomyslel si kráľovič. Keď však kráčal popri potôčiku, stretol starčeka s vozom, v ktorom mal naložené drevo. Osla ani koňa nemal, a tak ťažký náklad musel ťahať sám. Keď šiel po kamenistom chodníku, narazil na veľký kameň, vozík sa mu prevrátil a koleso sa odkotúľalo až dolu brehom pod obrovské stromy. Mládenec išiel práve oproti, a keď to videl, zoskočil rýchlo z koníka. Zišiel z kopčeka, aby koleso mohol hneď zachrániť. Matúš priniesol koleso starčekovi a potom ho spoločne pripevnili na os voza. Keď mali prácu hotovú, starý muž sa veľmi pekne poďakoval šuhajovi a pýtal sa ho, kam ide. Matúšovi bol starec sympatický, a preto mu porozprával celý príbeh o otcovi kráľovi ,o bratovi, o tom, ako išiel navštíviť štyri ročné obdobia. Kráľ im dal zvláštnu otázku, na ktorú brat napriek dlhému putovaniu za vládkyňami nevedel odpovedať. ,, Preto poslal mňa aby som splnil úlohu, ale už teraz viem, že otca sklamem,“dokončil svoje rozprávanie Matúš. Starček sa usmial a povedal: ,,Stretol som tvojho brata, ale keďže ty si mi na rozdiel od neho hneď ponúkol pomoc, odmením ťa dobrou radou.“ Starček sa lepšie usadil na veľkom zavalitom kameni vedľa Matúša a začal rozprávať: ,,Vidíš, kráľovič, tento voz z, ktorého odpadlo koleso? Keby sa koleso kotúľalo ďaleko do lesa a koleso by sme nenašli, potom by bol voz úplne zbytočný a stratil by svoj význam. Aj štyri vládkyne zeme, ktoré vládnu svojou jedinečnou mocou, sa bez pomoci druhej nezaobídu. Všetky obdobia sú rovnako dôležité a ani jedno nemá o nič viacej dôležitosti navyše, ako tie ostatné.“ Starček zmĺkol a potom sa opýtal kráľoviča: ,,Poznáš už teraz odpoveď na kráľovu otázku?“ ,,Myslím, že poznám, starček, a ďakujem vám.“ odpovedal Matúš. Obaja sa objali a rozlúčili, popriali si veľa šťastia. Matúš vysadol na koníka a ako rýchly vietor ponáhľal sa domov.
Onedlho Matúš zazrel zámok a v srdci sa mu rozlial pocit spokojnosti. Bol konečne doma a kráľ ho vítal s otvorenou náručou. Aj Martin mu išiel oproti a srdečne ho objal. Potom išli všetci do veľkého salónu, kde sa usadili. Matúš vedel, že prišla jeho chvíľa, aby odpovedal na otázku, ktorá už dlho čakala na svoju odpoveď. Kráľovič však s rozhodnosťou povedal: ,,Som šťastný, pretože vám teraz môžem povedať, akú mám radosť z vyriešenia vašej úlohy. Radosť vám však asi neurobím, keď poviem, že ani jedna z vládkyň nie je o nič viac dôležitejšia od tej druhej. Tak, ako nemôže existovať jeden prst bez ostatných, tak nemôže jestvovať ani jedna vládkyňa bez tých ostatných. Veď aké by to bolo, keby vládlo iba Leto a celý rok by sme pociťovali páľavu slnka. Zem by bola vyprahnutá ako na púšti, lebo by nemala možnosť oddýchnuť si v tieni Jesene či Zimy. Otec, ak ma teraz pokarháte možno si to zaslúžim. Som však presvedčený, že len tak môže byť nastolená spravodlivosť na zemi.“ Mládenec rozprával a kráľovi sa na tvári objavil úsmev. Jeho prekvapený pohľad prezrádzal kráľov neskrývaný obdiv. ,, Synček, ty budeš vládnuť krajine svojou múdrosťou a čestnosťou. Pochopil si, čo musí vedieť každý vladár, že jedno bez druhého nie je ničím. A tak sa Matúš stal tým najlepším a najspravodlivejším vládcom. Ešte dodnes vládne nad ľudom, ktorý ho nadovšetko miluje.

Za gramatickú úpravu príspevku zodpovedá autorka.