Vnuk Ján

Janko Vnuk (1952-2020) svojou osobnosťou a tvorbou zanechal v mnohých z nás krásne spomienky a kus svojho láskavého srdca. V jeho tvorivých stopách kráčajú aj synovia.

Malá dedinka dolných Kysúc, Dolný Vadičov, bola jeho domovom. Tam sa v roku 1952 narodil, tam pracoval, a aj folklóru sa venoval, náš otec, náš starký, náš Janko Vnuk.
Jeho život nebol ľahký. Bol najmladší z piatich súrodencov a vo veku piatich rokov stratil otca. Vždy, keď o ňom rozprával mal slzy v očiach, lebo spomienky boli veľmi krehké.
Vyučil sa ako automechanik v roku 1970 na strojárskom učilišti Váhostavu v Žiline. Láska k motorom a strojom ho sprevádzala počas celého života, aj keď z času na čas spomenul, že v kútiku duše by ho tešilo pracovať s drevom. Po návrate z vojenčiny, keď už vychovávali s manželkou svojich troch synov, vyrábal svojpomocne výrobky z dreva ako sošky, police, vyrezával reliéfy, maľoval taniere. Rád si z času na čas zahral aj na harmonike, na ktorej sa ako dieťa učil hrať na základnej umeleckej skole.

Vo svojich 59 rokoch sa naučil hrať na heligónke. Postupne si zadovážil niekoľko krásnych historických kusov a denne na nich rozvíjal svoj talent. Počas slnečných dní rád sedával na drevenej lavičke pred rodnou drevenicou a jeho tóny sa niesli celým okolím. Neskôr v roku 2018 si s manželkou založili folklórnu skupinu Lučina, kde pôsobil ako heligónkár a spevák. Spoluúčinkovali na rôznych folklórnych podujatiach a odetí vo vadičovských krojoch reprezentovali región.


Bol vášnivým hubárom, miloval prírodu, hory, lúky, zvieratá a staré slovenské tradície. Od roku 2010 ako samouk začal vdychovať život drevu prostredníctvom krásneho ľudového remesla - výrobou fujár, píšťal, ozembuchov. Jeho fujary a píšťaly najmä z bazového, dreva zdobené rôznymi technikami sa dostali do celého sveta. Okrem toho vyrezával starosvetské misky, korýtka, lyžice, varechy, naberačky, či zvieratká.

Janko Vnuk (1952-2020) svojou osobnosťou a tvorbou zanechal v mnohých z nás krásne spomienky a kus svojho láskavého srdca. V jeho tvorivých stopách kráčajú aj synovia.

Otec, ďakujeme Ti za toto dedičstvo!