Všetkým vášnivým čitateľom prinášame ďalší úspešný príspevok 2. ročníka literárnej súťaže TAJOMSTVO ATRAMENTU.
Je ním dielo NEZÍVAJ! autora Daniela Kupku zo Svrčinovca, ktorý sa umiestnil na 2. mieste v súťažnej kategórii od 15 do 25 rokov, súťažný žáner - PRÓZA.

Daniel Kupka Nezivaj

Autorka obálky: Zuzi Maat

DANIEL KUPKA: NEZÍVAJ!

I. deň
Drahý priateľu, som si istý, že dobre vieš, že doba, v ktorej žijeme, je popisovaná ako raj na zemi. Žiadne hádky, konflikty, urážky. Nikto si nenadáva. Nikto nikoho z ničoho... a NIKDY neobviňuje. Jednoducho, ľudia už viac nie sú k sebe hrubí.
Vždy tomu však tak nebolo. Nemohlo byť. Veď predsa na čo by slúžili tie slová ako konflikt, hádka? Dnes ich už nájdeš len v starých slovníkoch, ale som si istý, že ich význam sa musel niekedy prejavovať. Aj ja som ich musel používať. Neviem. Nepamätám si.
Najviac ma však znepokojuje, že tento stav dokonalosti nebol dosiahnutý našou vyspelosťou. Teda aspoň nie priamo. Za všetko môžu pilulky. Stačí si jednu vziať a... ale veď to ty predsa dobre vieš. Avšak v dnešný deň sa mi v hlave usadila otázka. Nemôžem sa jej zbaviť. Objavuje sa stále dookola.

Je to správne?

To je ona. Nedá mi pokoja. Akokoľvek sa ju snažím potlačiť, vždy sa vynorí znova a znova. Bude ma zožierať zvnútra, až kým ju nevyslovím nahlas. Ale kdeže, to sa nestane! Je to len otázka. Vlastne, ak som ju nevyslovil, nie je to ani otázka. Je to len závan, čo ostal po niečom, čo nebolo. Len zaseknutý kúsok jablka medzi zubami.
V žiadnom prípade ale nechcem spochybňovať tie pilulky! Ako ti to len mohlo napadnúť?! Ja... ja som nechcel zájsť až tak ďaleko, aby si si ty potom mylne myslel, že ja si myslím niečo, čo si nemyslím. Ach... nechajme to tak. Odpúšťam ti. Zároveň sa ospravedlňujem, ak som ťa na to nechtiac naviedol. Radšej ti poviem, kde ja vidím dôvod, že sa do mňa vkradla táto otázka-neotázka.
Je už neskoro večer. Trasú sa mi ruky. Keď píšem tieto riadky, cítim sa trochu previnilo. Ale všetko postupne... najprv ti prezradím, ako som sa vôbec dostal k tomuto denníku.
Nikdy v živote som si neviedol denník, a ak mám byť úprimný, ani príliš neviem, ako správne písať. Dnes už to veľa ľudí nerobí. Ba čo viac, nové generácie už ani nepoznajú tento typ písma a význam mnohých slov sa pozmenil alebo úplne vymizli. Ale späť k denníku.
Ako každé ráno, tak aj to dnešné, som sa vybral do práce. „Kúpite si noviny?“ ohriakol ma predavač Billy, zatiaľ čo si moje oči len sťažka zvykali na narážajúci ranný vzduch.
O žiadne Billyho noviny som nemal záujem, keďže ja som ten, ktorý tvorí ich obsah. Priznám sa, že je mi ho celkom ľúto. Noviny sú obrazom starého sveta, v tom dnešnom ich už nikto nečíta. Z čoho ten chlapík žije? Navyše pomaly už vymierajú ľudia, ktorí poznajú staré písmo. No i napriek tomu sa nájdu ešte poslední mohykáni. Vždy je tomu tak. Vždy sa nájde niekto, kto vzdoruje.
Nastúpil som do autobusu. Na druhej zastávke pristúpil Bob. Bob je môj nadriadený- šéfredaktor jediných novín, ktoré vychádzajú v starom písme. Sám Bob však staré písmo nevie čítať, takže celá zodpovednosť ostáva na mne. Len príležitostne si najmä niekoho, kto by mu preložil ich obsah, aj to len 2 dni po nejakom novinárskom prešľape.
Bob je zároveň aj umelec. Maľuje krásne obrazy, najmä rýchle športiaky. Teda, nie všetci ich považujú za krásne, ale kto sme my, že určujeme, čo je krásne a čo nie Delím sa s ním o kanceláriu a zopár jeho tátošov visí aj priamo v nej. Myslím si, že náš profesionálny vzťah je na veľmi vysokej úrovni.

Všetko sa začalo až na obed, keď som sa vrátil z práce. Vystúpil som z autobusu a vtedy sa to stalo. Nejaký muž sa na mňa vrhol. Nie útočne, samozrejme. Pravdepodobne len stratil koncentráciu. Trochu slintal. Náhle sa na mňa zvalil celou svojou váhou. Snažil som sa ho udržať a malú chvíľu, kým sa aj on snažil držať, sa mi to darilo. Po chvíli mi však spadol k nohám. Moje nové topánky... Celé ich zaslintal.
„Nič sa Vám nestalo pane? Neublížil Vám?“ odrazu pribehli iní dvaja muži v oblekoch.
„Nie, nič sa mi nestalo, som v poriadku,“ pohotovo som odvetil, „ale ten muž...“
„Ten muž,“ prerušil ma jeden z nich, „nám svojvoľne odišiel z nemocnice. Vy pane však pokojne choďte po svojom, my sa oňho postaráme.“
Bol som mierne zmätený. Prikývol som hlavou. Nohy my však zdreveneli. Schopil som sa len na malý nemotorný krok, keď vtom ma ešte jeden z nich zastavil. Jeho ruka na mojom lakti: „Pane, ešte raz sa Vám ospravedlňujeme, že ste boli toho svedkom.“
„To je v poriadku,“ vyhŕklo zo mňa a pobral som sa domov.
Prepáč, že ťa toľko naťahujem. Hovoril som ti, že neviem, ako mám písať. No už sa konečne dostávame k tomu denníku. Hneď, ako som vošiel dnu, sadol som si na kreslo, aby som celú situáciu spracoval. Sedel som na ňom hodnú chvíľu. V momente, keď som sa chystal postaviť, zacítil som slabý náraz o hruď. Bol to ten pichľavý náraz, ako keď ti niekto nechtiac udrie lakťom do hrude. Niečo bolo v mojom saku. Niečo tvrdé.
Z vnútorného náprsného vrecka som vytiahol tento denník. Neviem ako sa tam dostal.
Mohol mi ho tam dať niekto v práci, kým som bol na obede. Alebo možno mi ho tam dal aj ten muž z ulice. Neviem. Možno je to jedno.
Je už skoro polnoc. Ešte stále sedím za stolom. Len pred malou chvíľou som dočítal všetko, čo bolo v denníku napísané pred tým, ako som začal písať ja. Pochybnosti. Hádky. Urážky. A teraz sa podrž... dokonca aj nadávky!
Poviem ti, že sa to vôbec nečítalo ľahko. Párkrát som musel aj prestať. Niektorým slovám som nevedel pripísať ich význam. Nikdy som ich totiž nevidel. Niektoré časti som dokonca musel preskočiť. Neskôr som sa k ním vrátil. Ťahali ma k sebe tak silno ako ma zožiera tá otázka.
Ešte predo mnou prispeli do denníka ďalší štyria ľudia. Niektorí viac, iní menej, na tom nezáleží. Dôležitejší je obsah každej jednej výpovede - všetky kritizujú súčasnú dobu! Kritizujú pilulky!

II. deň
BLBOSŤ! BLBOSŤ! LOŽ! BLBOSŤ!
ZABUDNI NA VŠETKO ČO SOM TI NAPÍSAL O DNEŠNEJ DOBE. ZABUDNI NA RAJ NA ZEMI! ZABUDNI NA VŠETKY TIE NEZMYSLY! JE TO VŠETKO LEN LOŽ! ROZUMIEŠ?!
Dokázal som to! Ja...ja som to dokázal! Kde mám len začať? Jednoducho, celé je to iba klam! Rozumieš!? VŠETKO! Ľudia nie sú slušní! Oh, veru nie! Sú všetko, len to nie. Iba sa tak tvária! Lebo musia. Oni sú...sú FALOŠNÍ! Všetci sú POKRYTCI!
Prepáč, že som to všetko na teba tak vychrlil, ale musel som. Kvôli tebe. Kvôli sebe. Musel som to zo seba dostať. Prekonal som tu závislosť, čo v nás vypestovali!
Včerajší večer som sa zamkol v sklade, dole na prízemí nášho paneláku. Cez malé okienko som prehodil kľúč von a tak som ostal uväznený. Neskôr som ho rozbil, skúšal som sa cezeň dostať von, kričal som, zavýjal, prosil o pilulku, no našťastie ma nik neprišiel „vyslobodiť“. Všetci tvrdo spali.
Presne na to slúžia pilulky – na tvrdý a pokojný spánok... teda aspoň tak písali tí predošlí štyria. Nedostatok spánku je hlavný dôvod nervozity ľudí, ktorí sú následne podráždení a vtedy by mohlo dôjsť ku konfliktom. Vyriešili to naozaj bravúrne.
Zo skladu ma vyslobodil až predavač Billy, ktorý skoro ráno započul moje búchanie na dvere. Zodvihol zahodené kľúče, odomkol a vyľakane na mňa pozrel. Ani sa mu nečudujem. Oblečenie som mal roztrhané a špinavé, vlasy rozhádzané do všetkých strán.
„Dobrý deň, ste v poriadku?“ pozrel na mňa, na chvíľu sa odmlčal a zhrozene sa opýtal, „Boli ste tu celú noc?“
A vtedy sa to stalo. Chcel som mu odpovedať „áno“ lenže pri utvorení hlásky A som to nevydržal a zívol som si. Do pekla! Billy ostal zarazený a ja som bez slova obišiel okolo neho.
Do riti, veď to tam písali, hneď na prvej strane! Ako som na to mohol zabudnúť?! Zívnutie je jasný znak nedostatku spánku, teda toho, že som si nevzal pilulku. A ja idiot som sa mu ani nepoďakoval, netváril som sa ako slušný, do šľaka!
Vybehol som hore, z malej diery v stene som vybral náhradný kľúč, keďže som nepredpokladal, že by mi po tom, ako som sa celú noc hádzal od steny k stene, ostal ten pôvodný vo vrecku. Pozrel som na hodiny. Bolo už celkom neskoro. Rýchlo som na seba hodil oblek a bežal som na autobus.
Vo dverách na prízemí som sa vtrel k mladej rodine, ktorá práve išla zaviesť deti do školy a tým som sa vyhol rozhovoru s Billym.
Na poslednú chvíľu som dobehol na autobus. Všetci na mňa zazerali a ich chabé mysle zožierala otázka - prečo som neprišiel v predstihu. Ignoroval som ich pohľady, očami som zbesilo pátral po prvom voľnom mieste a sadol som si.
Na druhej zastávke nastupoval Bob, ale skôr ako nastúpil, vošla do autobusu nejaká tlstá ženská. Prásk! Všetci ju postrehli. V momente ako nastúpila, autobus sa prehol na jednu a potom naspať na druhú stranu. Skoro ako na trampolíne... len intenzívnejšie. Samozrejme, že táto ropucha šetrila krokmi a taktiež zamierila k prvému voľnému sedadlu. K môjmu sedadlu. Bob jej bol v pätách.
„Dobrý deň, mladý pán, všakže Vám nebude prekážať, ak si ku Vám prisadnem,“ požiadala o miesto tým najodpornejším falošným hlasom, aký len mohol vyjsť z jej obrovského tela a nečakajúc na moju odpoveď, už si z rúk skladala najmenej štyri tašky, čo mala so sebou.
„Nikdy som si nemyslel, že zomriem rozdrtený o sklo Hulkom v ženskom tele,“ nevraživo som jej odvetil. Zrazu ticho. Všetky pohľady sa opäť vrhli na moju tvár. Ľudia navôkol boli zhrození. Jeden zazeral na druhého, či to, čo sa práve stalo, je naozaj skutočné. Až vtedy som si uvedomil, čo sa stalo. Moje telo zalial studený pot a vo vnútri som horel. Pohľady po mne hádzali ako kopije, ktoré ma prebodávali jedna za druhou. Tá nemá chvíľa sa zdala byť nekonečnou.
Vtom to prišlo. Smiech. Moja záchrana. Jednoducho sa niekto začal smiať. A potom všetci, vrátane mňa. Teda nie všetci. Bob sa nesmial. Ja som sa však chopil šance. Teraz alebo nikdy. Postavil som sa a džentlmensky som ponúkol obidve sedadlá tej tlstej oblude.
Všetci mi začali tlieskať. Dokonca prichádzali za mnou zo svojich sedadiel: „Ďakujeme Vám, mladý pán, takto sme sa už dlho nezasmiali.“ Iní zase: „Vaše vystúpenie bolo dokonalé, malo všetko. Akciu! Adrenalín! Nečakaný koniec! Sme nesmierne radi, že sme mohli byť svedkom tohto skvelého podujatia!“
„Pán kolega, nevedel som o vás, že sa venujete herectvu,“ uštipačne ma pochválil Bob, keď som sa postavil vedľa neho. Z jeho slov som vycítil veľmi podozrievavý podtón.
„Ale Bob, ty lichotník,“ odvetil som mu, „nebolo to až také dobré.“
„Práve naopak, kolega“ vážnym hlasom odpovedal a tajomne dodal, „bolo to naozaj veľmi presvedčivé.“
Skoro som sa odhalil hneď v prvý deň. Bob však niečo tuší. Je to slizký podliak. Až teraz som si uvedomil, ako ho neznášam. Je to nafúkaný pokrytec. Veď všetci sú...ale on je viac.

III. deň
Celú noc som nespal. Myslel som, že vstanem a pôjdem si od susedov vypýtať pilulku. Môj celoročný prídel som totiž spláchol v záchode.
Prekonal som to. Oveľa viac som sa však musel premáhať v práci.
Bob doniesol do kancelárie svoj ďalší obraz. Je to ešte väčší odpad než tie predošlé. Obrazy sú len na jeho strane kancelárie a úspešne som sa im vyhýbal. Dnes však Bob prišiel s ďalším monštrom. Problém nastal vtedy, keď mu mal nájsť miesto, kde ho povesí. Nedalo mi nevšimnúť si, ako čoraz častejšie zazeral na moju stranu kancelárie.
„Kolega, mám problém,“ začal Bob a ja som v momente vedel, o čo sa snaží.
Tu sa ani nepozeraj, ty buzerant! povedal som mu očami, ale keďže ten tupec ma ťažkosti aj s čítaním z papiera, bolo viac než jasné, že mi nerozumel.
„Iste si si všimol, že som doniesol ďalší z mojich obrazov,“ pokračoval po chvíli ďalej, „lenže na mojej strane kancelárie nemôžem nájsť to správne miesto, kde by som ho povesil.
„A čo tak tamto?“ nechal som sa uniesť.
Bob sa nachvíľu zamyslel a potom hlboko vydýchol: „Kolega, dúfam, že sa ťa to nedotkne, ale nemyslím si, že tvoja rada je najvhodnejšia. Ako by som len mohol takéto majestátne dielo povesiť na také miesto. Veď by ho to celé zdehonestovalo.“
Ver mi, priateľu, že ten obraz by už nedokázalo zdehonestovať nič na svete. Ani taká, v porovnaní s ním, šľachetná vec, akou bol náš drahý odpadkový kôš, na ktorý Bob narážal.
„Ale ani ja sa za to na teba nemôžem uraziť,“ pokračoval Bob, „nie si predsa umelec ako ja, a teda nedokážeš odhadnúť to správne miesto.“
„Más pravdu Bob, jediný umelec v tejto miestnosti si ty,“ odpovedal som mu, a snažil som sa, ako som len najviac vedel, aby som udržal svoj ironický podtón na uzde.
„Ale na tvojej strane,“ podišiel ku mne, „som našiel ideálne miesto. Priamo na stene oproti tebe.“ Vzal obraz a vykročil k tomu miestu.
Až teraz som si všimol, aký bol ten obraz neznesiteľný. Ešte predtým, ako ho povesil, mi ho postavil na stôl, azda aby som sa mohol naposledy tak zblízka pokochať jeho dokonalosťou. Priateľu, v tom momente som mu chcel PREJEBAŤ ten obraz cez hlavu... Oh, áno, je to tak! Nadávam! No a čo?
Och, keby ma len počul! V duchu tomu vrahovi nadávam každý moment, keď ho zazriem.
„Je to naozaj nevšedné dielo, Bob,“ ani neviem, ako to zo mňa vyšlo.
„Vďaka, kolega, ale opäť sa prosím ťa neuraz, no tvoju pochvalu nemôžem brať na vedomie, keďže som práve zistil, že nemáš žiadne umelecké cítenie.“
„To je v poriadku Bob, veľa ľudí ho nemá...“ Nedošlo mu to. Ukončil som našu debatu a Bob sa chystal povesiť obraz.
„Hm, nesedí mi tam,“ sťažoval sa a po niekoľkominútovom tupom zazeraní na stenu prišiel s bláznivým nápadom, „vieš čo kolega, ja ti ho podarujem!“
„Len to nie... teda ale to nie Bob!“ rýchlo som sa opravil a predstieral som, že to nemôžem prijať.
„Áno, kolega,“ vzápätí odvetil Bob, „to bude to najrozumnejšie riešenie.“
„Ale Bob, čo predsa umelecké cítenie?“ nevzdával som sa, „spomínaš? Ja predsa žiadne nemám.“
„Práve preto si ho musíš vziať domov!“ neoblomne pokračoval Bob a už aj zvešiaval obraz dole. Opäť mi ho položil pred tvár. Slizký masochista.
„Bude mi cťou, Bob.“

Prežil som druhý deň bez pilulky. Billy je jediný, komu môžem veriť. Videl ma zívať a stále ma neprezradil. Možno však ani nevie, čo to znamená...

IV. deň
JE KONIEC! Som v totálnych sračkách. Prezradil som sa. Vynadal som im... CHÁPEŠ? vynadal som im všetkým! Bobovi dvakrát. Há!
Mal si ich vidieť! Tie ich ksichty! Nechápali. Proste nechápali! Povedal som im o pilulkách. VŠETKO! Ale oni si zapchávali uši. Nechceli počuť pravdu, no nemohli s tým nič urobiť! Nikto sa ma nepokúsil zastaviť, CHÁPEŠ? Len tam tak nemohúcne stáli a kričali tie ich bláboly. Na nič viac sa nezmohli, ich poondiata slušnosť im to nedovolila!

Ja... ja nie som blázon! Prečo si myslíš, že som BLÁZON? Ja nie som! Oni sú! ROZUMIEŠ? Ja nespal som už tri zasrané dni, trasiem sa a je mi zima. Jedna zlatá, maličká, mierumilovná pilulka by to všetko vyriešila! Idiot! Prečo si ich splachoval!? Mohol si si jednu nechať. Len jednu.
NIE! Nesmiem sa rozprávať sám so sebou! Počúvaj ma teda aspoň ty!
Ja... ja som to už proste nevydržal. Ako by som aj mohol? Celé to divadlo, tie falošné úsmevy a tá... ach tá prekliata prehnaná zdvorilosť. Ja jednoducho nie som ten typ, ktorý to v sebe dokáže udržať. Veď prečo by som mal hovoriť možno, keď do pekla viem, že nie? Prečo sa mám tváriť, že mi nič neprekáža? Prečo mám hovoriť ľuďom, že ich rád zase vidím? Prečo by som nemohol povedať, že im smrdí z úst, že sú otravní? Ľudia jednoducho nedokážu prijať pravdu... možno práve preto vymysleli tie pilulky.

Bob jediný nabral odvahu. Vzal ma stranou, vošli sme do kancelárie. Vyzeral, že si príliš nevzal k srdcu to, čo som mu vykričal priamo do toho jeho rapavého ksichtu. Upokojil ma a sľúbil, že večer príde za mnou s pomocou a všetko dajú do poriadku. Následne si zívol a dodal, že už keď tam bude, nájde mi skvelé miesto, kde si môžem povesiť jeho darovaný obraz. Ten idiot si zívol. CHÁPEŠ? Zívol si! Už som nekričal, len som sa smial...smial som sa.
Nemyslí si, že neviem, čo to znamená. Príde s pomocou. Ale vieš čo? Ja nikam neutečiem. Ak už ďalej nemusím žiť vo svete, v ktorom nie znamená áno, tak to vlastne bude láskavosť. Ten Bob je ale láskavý človek! V takom svete som už raz žil. Ešte dávno pred pilulkami. Oh, áno, už si spomínam. Ten svet som miloval.
Stmieva sa. Počujem každú kvapku. Každú poondiatu kvapku, ktorá padne z toho zle utesneného kohútika. Nevedel som, že je nutné ho opraviť. Nebývalo tu také ticho. Ach, do pekla! Ako ja neznášam tie Bobove obrazy!
Už sú tu. Počujem ich prichádzať. Oh, áno, už sú tu! Chodia od dverí k dverám a vypytujú sa na mňa. Ten tupec Bob si ani nezistil, v ktorom byte bývam. Len ma naťahuje, hrá sa so mnou. Chce, aby som sa bál. Ale kdeže, drahý Bob, práve naopak, ja sa už neviem dočkať, ako spolu nájdeme to správne miesto pre tvoj obraz!
Priateľu, už mi nezostáva príliš veľa času. O malý moment sem vtrhnú a... a ja ani neviem, čo spravia. Ubijú ma nejakým výkladovým slovníkom? Urozprávajú ma k smrti? Napíšeme si diktát? Ja nemám tušenia, ale zaiste ma budú chcieť vrátiť späť do normálu...do ich normálu.

V. deň
Musím priznať, že udalosti včerajšieho večera si príliš nepamätám. V byte vyzerá všetko rovnako. Stoličky sú zasunuté, všetky zásuvky zatvorené, záclony zatiahnuté, riady umyté. Akurát Bobov obraz nie je na svojom mieste, ba čo viac, má v sebe dieru. Úplne tým stratil svoju teatrálnosť. Ale kto som ja, že si dovoľujem hodnotiť umelecké dielo.
Ich príchod si úplne nevybavujem. Jediné, na čo sa dokážem matne rozpamätať, je to, ako som sedel za stolom a oproti mne stáli iní, ďalší štyria neznámi ľudia. Dávali mi pilulky a pozorne sledovali, či som ich správne zapil. Neviem prečo, ale pri prvej pilulke mi museli pomáhať. Ďalšie šli už hladko.
Nechcem ich z ničoho podozrievať, no mám taký pocit, že mi nechtiac dali väčšie množstvo piluliek, ako je predpísané. Dokonca aj také, aké som ešte nevidel. Mal som teda obrovskú výsadu. Ale pravdupovediac, necítim sa najlepšie, trasiem sa a postupne sa mi rozmazáva obraz pred očami. Ledva píšem posledné riadky. Zrejme nie som hodný takýchto honosných piluliek.
Čo mi však ani teraz nedá pokoja, je tento odkaz:

 Drahý Billy, o tri dni, keď prestanú kontroly, to všetko vyjde v novinách. Naplánoval som to. Ale chcem aby si mal originál. Aby si bol prichystaný... Ostalo to na tebe. Nakoniec, aj tak vojny vždy vyhrávajú pešiaci...

Bol tu napísaný, už keď som otvoril tento list. Neviem prečo som ho napísal do stredu strany a ani príliš neviem, čo znamená. Idem teda za Billym, kým ešte vládzem. Dúfam, že si dnes nevzal nové topánky.

Ešte tu nie je. Určite sa mu musela prihodiť nejaká nehoda inak by...a vlastne, párkrát už meškal aj on.
No konečne, už ho vidím prichádzať. Zívol si... ale vôbec nevyzerá podráždene.

Za gramatickú úpravu príspevku zodpovedá autor.