Pán Kadura, prečo rezbárstvo?
Pojem rezbárstvo charakterizuje prácu s drevom a drevo je pramateriál človeka. Sprevádza nás celým životom, začalo to v drevenej kolíske, z dreva je posteľ, stôl, stolička a z dreva je aj posledný domov človeka. U mňa je to obrovská túžba zhmotniť myšlienku do trojrozmernej podoby. A je to asi aj genetikou, lebo aj môj otec bol rezbár, ktorý ma doviedol k tomu pravému rezbárstvu. Raz pri návšteve rodného domu sa ma opýtal: ,,Nemáš niečo na výstavu v Ochodnici? Osveta tam pripravuje súťažné výstavy." So svojimi prvotinami som tam v roku 1985 získal druhé miesto a to ma tak naštartovalo, že mi to ostalo dodnes.
Každé z vašich diel je niečím špecifické. Čo najradšej tvoríte?
Mojou obľúbenou témou sú kysucké dreveničky, ktoré sa nenávratne vytrácajú z krajiny. S trochou nostalgie sa ich snažím zakomponovať do svojich diel. Druhou obľúbenou témou sú betlehemy, kde sa snažím zachytiť príbeh svätej rodiny v klasickej aj modernejšej podobe.
Čo vás pri práci inšpiruje?
Pre svoju inšpiráciu nemusím chodiť ďaleko, moja tvorba má ľudový nádych a preto stačí chodiť s otvorenými očami, alebo zalistovať v pamäti.
Zúčastnili ste sa rôznych rezbárskych sympózií. Priblížte čitateľom, kde všade to bolo.
Väčšinou sa zúčastňujem na medzinárodných rezbárskych sympóziách v Poľsku, Čechách a na Slovensku. Spomeniem aspoň niektoré: Duszniki ( kúpeľné mestečko v Poľsku), Frídek Místek, Veľké Karlovice, Rožnov pod Radhoštem, Valašské Klobouky , Žilina, Turzovka, Stará Bystrica.
Získali ste mnohé ocenenia na okresných, krajských, celoslovenských i medzinárodných súťažiach a výstavách. Ktoré z nich je pre vás najvýznamnejšie?
Tých ocenení je celá rada, ale spomeniem aspoň dve ktoré si najviac cením. Jedno je z celosvetovej výstavy betlehemov v Ríme a tým najcennejším ocenením je to prvé z Ochodnice, lebo to mi ovplyvnilo celý život.
Nie všetci čitatelia vedia, že ste i autorom krížovej cesty na výnimočné pútnické miesto v Turzovke - Živčáková. Ako prebiehala jej výroba a čo pociťujete dnes, po dlhšej dobe, keď sa tam prechádzate a vidíte toto svoje nádherné dielo?
V čase, keď som vyrábal spomínanú krížovú cestu, neboli na trhu také kvalitné rezbárske nástroje a preto tá práca bola naozaj náročná. Dnes, keď sa pozriem na rok, kedy som toto dielo tvoril, mám zmiešané pocity, lebo až vtedy si uvedomím ako ten čas rýchlo letí.
V roku 2008 vám Národná certifikačná komisia udelila certifikát „KYSUCE - ORIGINÁLNY PRODUKT". Čím je výnimočný?
Tento certifikát dáva mojím výrobkom punc originality a zviditeľňuje môj kraj Kysuce na Slovensku aj v zahraničí.
Minulý rok ste sa ako umelec zúčastnili medzinárodného projektu, ktorý organizovalo KKS v Čadci v Starej Bystrici pod názvom „Krása v dreve ukrytá". Výsledkom sú rozprávkové sochy v nadživotnej veľkosti umiestnené v Aleji zvrchovanosti v tejto jedinečnej a turistami obľúbenej obci. Čo vám z tohto podujatia najviac utkvelo v pamäti?
Tento projekt bol najvydarenejším zo všetkých, na ktorých som sa zúčastnil. Bezchybná organizácia, vysoká profesionalita pracovníkov KKS v Čadci pod vedením pani riaditeľky Silvie Petrekovej, za čo vám všetkým patrí veľká vďaka.
Ste spoluzakladateľom Medzinárodného rezbárskeho plenéra „Drevené tajomstvá", ktoré sa každoročne konajú v meste Turzovka. Ako sa zrodila táto myšlienka organizovať takéto stretnutie s medzinárodnou účasťou a ako ho vnímate teraz, keď už nejaký ten ročník úspešne prešiel?
Partnerským mestom Turzovky v Poľsku sú Kęty a preto ma v roku 2004 predstavitelia mesta oslovili na kultúrnu prezentáciu mojich prác v tomto meste. Po oficiálnom programe som sa prechádzal po areáli amfiteátra a tam ma zaujali nadrozmerné drevorezby. Náhodou sa som tam mal možnosť stretnúť i majstrov, ktorí tieto diela vytvorili. Po družnej debate mi pán Rišek povedal: ,,Anton, keď budeš potrebovať, zavolaj". Myšlienku na to, že by bolo zaujímavé vytvoriť podobné sochy i v Turzovke som nosil v hlave dva roky, až do okamihu keď som sa stretol s prezidentom Spolku priateľov Turzovky Ivanom Gajdičiarom. Odvtedy vznikla v Turzovke tradícia, ktorú prebrali aj iné mestá. Myslím si, že to nebola zlá myšlienka, keď úspešne prežila dodnes a diel, ktoré sme za tie roky vytvorili stále pribúda.
Okrem iných výstav si určite spomeniete i na tú, ktorú ste mali so svojou dcérou, Evou Comorkovou - Kadurovou pod názvom „Generačná symbióza". Máte teda v rodine jednu nasledovníčku, alebo ich je aj viac?
Už názov tejto výstavy napovedá tomu, že duch tvorivosti neobchádza našu rodinu. Dcérka Evička je výtvarníčka, maľuje na drevo a syn Anton tiež experimentuje s drevom. Myslím si, že jablká nepadli ďaleko od stromu.

Ďakujem pánovi Kadurovi za rozhovor a prajem mu ešte veľa tvorivých dní a úspešných sympózií, súťaží a výstav. Na jeho prácu môžu byť Kysučania právom hrdí.
                                                        Katarína Belková
                                                           KKS v Čadci