● Anička, čo ťa podnietilo k štúdiu pedagogiky?
Nemala som v úmysle stať sa učiteľkou. Na túto kantorskú dráhu ma nasmeroval môj otec. Pôvodne som chcela pracovať v chemickom laboratóriu. Dokonca som bola prijatá na chemickú školu, ale rodičovská autorita je autorita.
● Stala si sa učiteľkou. Ako si prežívala začiatky v dobe, kedy učiteľka mala úplne iný spoločenský status ako dnes?
Tento problém som v čase mojej mladosti vôbec nevnímala. Plná elánu a nadšenia som urobila krok do nepoznaného, povedané trochu metaforicky. Všetku vysokoškolskú teóriu som musela pretaviť do reálu. Niekedy s menším či väčším úspechom. Nechcem, aby to vyznelo ako klišé, ale prácu s deťmi som si naozaj zamilovala. Svoj „osobný status" si človek buduje sám, ale spoločenský je vo veľkej miere v rukách iných.
● Všetci hovoria, že sa zmenili žiaci, že to je dobou. Ako to vnímaš ty?
Nie je jednoduché odpovedať na túto otázku. Touto problematkou sa už dlhšie zaoberá množstvo odborníkov. Čo je to doba? Doba je istý časový úsek. V istom časovom priestore žijú predsa ľudia. Charakter každej doby teda určujú ľudia, ktorí v nej žijú. My sme zodpovední za „pečať", ktoré dostane naše potomstvo. Všetko je v ľuďoch, nie v dobe.
● Učila si dlhých 38 rokov. Na ktoré najkrajšie chvíle v škole si spomínaš?
Lovím v pamäti, ktoré chvíle by mohli byť tie najkrajšie. Ale odpoviem veľmi jednoducho. Najkrajšie chvíle boli tie, v ktorých sa srdečne smiali deti i ja.
● Vyučovala si na rôznych školách. Vo Vysokej nad Kysucou, Hornom Kelčove, v Rakovej a v Čiernom pri Čadci, kde si viedla aj detský divadelný súbor. V ktorom období to bolo a prečo práve v Čiernom pri Čadci?
V Čiernom pri Čadci sa rozbehla moja učiteľská kariéra. Stretla som tam výbornú mladú kolegyňu a s tou sme sa podujali na túto neľahkú prácu. Mali sme však výdatnú podporu vedenia školy i odbornú pomoc z okresnej sekcie kultúry. Všetci sme z tej práce boli nadšení. Veď hrať v naozajstných divadelných kostýmoch z divadelnej martinskej požičovne, bolo pre deti i divákov zážitok. Prejavovalo sa to aj na ich hereckých výkonoch. Mám na to pekné spomienky.
● Naďalej si už o detskom divadle nepremýšľala ?
S prechodom na inú školu som sa zamerala na umelecký prednes.
● Pripravovala si deti na súťaže v umeleckom prednese - Hviezdoslavov Kubín, Rozprávkové vretienko, Šaliansky Maťko . Čo ťa viedlo ku kráse slova?
Naozaj tá krása slova a neuveriteľné možnosti jeho vypovedania, vyrieknutia, jeho stvárnenia rečou i mimikou.
● Okrem iného si členkou odborných porôt v obvodných, okresných i krajských súťažiach v umeleckom prednese poézie a prózy a detských recitačných kolektívov. Ako by si hodnotila záujem detí o takýto žáner záujmovej činnosti ako je recitovanie?
Podľa mojich doterajších skúseností musím konštatovať, že záujem detí o tento žáner záujmovej činnosti má klesajúcu tendenciu. Prejavuje sa to najmä u starších žiakov. Ale buďme optimisti a verme, že aj umelecký prednes zažije svoju renesanciu.
● Taktiež si dlhoročnou členkou Miešaného speváckeho zboru Kysuca, v ktorom aktívne pôsobíš už 37 rokov. Uspokojuje ťa spev ? A čo ti prinieslo toto dlhoročné pôsobenie v zbore?
Veľmi veľa.V zbore som spoznala mnoho skvelých ľudí, získala som hodnotné priateľstvá , reprezentovali sme našu krajinu v Česku , Bulharsku, Nemecku, Španielsku, Francúzsku , Rakúsku, Poľsku, Taliansku, Anglicku a na Malte. Hudba je reč, ktorou sa nedá ublížiť, zušľachťuje človečenstvo. Naučila som sa vnímať hudbu nielen sluchom, ale aj srdcom.
● Nedávno si si zaslúžene začala užívať dôchodok. Chýba ti škola? Akým aktivitám sa chceš venovať i naďalej ?
Je to zmena pre každého človeka. I ja sa teda prispôsobujem novým okolnostiam. No nezaháľam. Ak mi zdravie a hlas bude ešte nejaký ten rôčik slúžiť, chcem si užívať plynúci tok hudby Rachmaninova, Mozarta a ďalších majstrov hudobného sveta a robiť DDP. Touto skratkou som si pomenovala drobné domáce práce.