250920131412.jpgIch manželstvo je plné kreativity – nájdete u nich nádherné úžitkové i dekoračné predmety, ktoré sú ozdobou  i mnohých jarmokov a domácností nielen na Kysuciach. Jozef Šulek a jeho manželka Veronika sú významnými remeselníkmi nášho regiónu, ktorých vám v tomto rozhovore predstavím.

 

Ako dlho ste manželmi?
Manželmi sme už 55 rokov, toto výročie sme oslávili 22. augusta tohto roku.
To je nádherná doba. Dnes sa veľa ľudí rozvádza, žijú v neistote a nešťastí. Čo by ste im poradili ako vzor krásneho usmievavého manželského páru?
Zobrali sme sa z lásky a najmä jeden druhého tolerujem. Sme šťastní, že sme doteraz spolu.
Venovali ste sa svojim remeslám ešte predtým, ako ste sa spoznali, alebo až neskôr?
P. Šulek: Košíky som začal intenzívne pliesť až v päťdesiatke, kedy som sa po úraze stali čiastočným invalidným dôchodcom. Vtedy pán Jaroš robil kurz pre dospelých na Olešnej, prihlásil som sa a získal základy. Potom som už pokračoval sám.
P. Šuleková: Ja som háčkovala už na základnej škole keď som bola malá. Aj keď som si chcela privyrobiť nejakú tú korunku a veľmi ma to bavilo.
Prečo ste si vybrali práve tieto remeslá?
P. Šuleková: Háčkovanie ma nútilo tvoriť už od malička, nejako som sa k tomu prirodzene dostala. Potom, keď manžel začal chodiť po jarmokoch a ja som mu chodievala pomáhať, pani Húšťavová, ktorá bola vtedy riaditeľkou Kysuckého múzea, mi poradila, aby som aj ja svoje výrobky predávala, tak som sa háčkovaniu začala venovať intenzívnejšie a myslím, že je to remeslo, v ktorom som sa našla.
P. Šulek: Síce som začal pliesť v päťdesiatke, no ku košikárstvu som privoňal už v útlom veku. Sused bol košikár a často som k nemu odbehol, aby som sa mu pozeral a on ma hneď zamestnal, chodieval som s nimi aj predávať. Neskôr v dospelosti keď som sa oženil a začal stavať dom nebol na to čas. Teraz ho mám a z koníčka sa stal „kôň".
Ako dlho vám trvá výroba jedného výrobku?
P. Šulek: Vždy to záleží od veľkosti a druhu výrobku, povedzme, že väčší košík trvá 4 až 5 hodín čistej roboty, bez prípravy, zberania prútov, šúpania či varenia.
P. Šuleková: Denne háčkujem tie dve hodinky, taký anjelik mi trvá asi hodinu háčkovania.
Pochodili ste mnoho jarmokov, doma i v zahraničí. Na ktoré miesta najradšej spomínate a prečo?
Najradšej určite spomíname na Oravu - na Dolný Kubín, Zuberec - sú tu úžasní ľudia, prostredie, podmienky. Dobré jarmoky sú i na Turzovke či v Čadci.
Sú nejaké špecifické spomienky z týchto jarmokov, na ktoré nikdy nezabudnete?
Každý jarmok je niečím špecifický. Pekné spomienky máme na stretnutie s pánom prezidentom Ivanom Gašparovičom, ktorého sme vítali pri otváraní Rínku sv. Michala v Starej Bystrici v roku 2005. To je len jeden z mnohých zážitkov, je ich naozaj veľmi veľa a bolo by o čom rozprávať.
Košikárstvo je tradičné remeslo, postupne sa však dobrí košikári od nás vytrácajú a je problém kúpiť kvalitný výrobok. Podľa Vás, prečo je to tak?
Je to smutné, ale je to preto, že sa k nám dostávajú nekvalitné výrobky z Poľska, pasová výroba z Číny, Ukrajiny a podobne. Žiaľ, ľudia idú po tom, čo je lacné a nie čo je kvalitné. Veľa krát mi prinesú pokazené výrobky - zlámané rúčky a iné - aby som to opravil. Keď sa spýtam, kde to kúpili povedia že v Poľsku. Naše výrobky sú kvalitné, pevné a najmä je to ručná práca.
Máte nejakých nasledovníkov v svojich remeslách?
No jeden vnuk - Jožko - začal pliesť ešte keď bol mladší, aj uplietol pár košíkov a výrobkov, daroval ich aj učiteľkám v škole. Potom však začal študovať na vysokej škole a teraz je vo Švajčiarsku, takže na remeslo pozabudol. Teraz robím kurzy pre dospelých na Rakovej tak snáď budú nejakí následovníci. V súčasnosti je na Kysuciach košikárom Janko Valčuha z Klokočova. Je to hluchonemý chlapec, ktorý bol pár krát u mňa sa priučiť, je naozaj veľmi šikovný.
Sny sú vraj na to, aby sa plnili. Čo bolo alebo ešte je vašim spoločným snom?
P. Šulek: No teraz mám 78 rokov. Mojím snom je, aby som o dva roky išiel do Dôchodku (smiech), keby som ešte tie dva roky mohol vydržať a hlavne mal stále pri sebe svoju úžasnú manželku, ktorá je tým ťahúňom, mojou inšpiráciou a vždy, keď už by som to aj chcel zanechať, ona je tá, ktorá príde a povzbudí ma. Som vďačný, že ju mám!
P. Šuleková: No aj ja by som tak chcela, len mne netreba dva roky ale až sedem. Dúfam, že ešte dlhé roky budeme s dedkom v dobrom nažívať a vážiť si jeden druhého tak ako doteraz.


Ďakujem manželom Šulekovcom za rozhovor, za ich milí a ústretový prístup s akým ma vo svojom príbytku prijali. Atmosféra, ktorá z nich vyžaruje je neopísateľná a úsmev na tvári mi po odchode z ich domu ostal ešte veľmi dlho. Verím, že ich šikovné ruky budú vytvárať také krásne výrobky nie len dva či sedem rokov, ale ešte oveľa viac.

                                                                                           Katarína Belková
                                                                                              KKS v Čadci