Katka, tvoje meno je súčasťou ochotníckeho divadla už 23 rokov. Túžila si od detstva byť herečkou?
Možno to vyznie paradoxne, ale nie. Ani ochotníckou, ani „naozajstnou“ -  profesionálnou. Môj sen bolo byť učiteľkou, čo sa mi aj na dva roky splnilo, a potom - veľmi som si priala vyskúšať v živote čo najviac zamestnaní. Keď som povedala mojej mame, že by som chcela mať každé dva roky novú prácu, tak prevrátila očami a začala sa smiať, že budem mať v občianskom preukaze samé pečiatky – ako basista. V socializme bolo bežné, že „slušný“ človek pracoval v jednom zamestnaní aj 30 rokov, alebo celý život.

A v koľkom zamestnaní pracuješ dnes?
V ôsmom – zatiaľ...  (úsmev).

Teraz  pracuješ v Kultúrnom a informačnom centre mesta Čadca, si aj vedúca Divadelného súboru Jána Palárika,  privítala by si opäť zmenu?
V súčasnosti  nie.  Za 23 rokov  som prešla rôznymi oblasťami – školstvo, polícia, samospráva, ale pracovať v kultúre ma lákalo najviac. V dome kultúry pracujem 5-ty  rok, v informačnom centre,  a  tiež ako organizačná vedúca súboru, a môžem povedať, že v tejto práci som sa tak povediac našla. Nie je to len práca s ľuďmi a s ochotníkmi – ktorá ma baví, ale určite aj dobrý kolektív, ústretoví kolegovia, a neposlednom rade dobrá šéfka. Do tejto  práce chodím veľmi rada.

Kedy ťa teda oslovilo divadlo a práca v ňom? Ako si sa dostala k účinkovaniu?
Divadlo ma oslovilo v čase, keď sa otvoril v Čadci nový Dom kultúry, v roku 1981, mala som desať rokov a  každý mesiac sme s rodičmi chodili na divadelné predstavenia alebo koncerty klasickej hudby. „Vyrastala“ som na martinskom divadle, doslova som zbožňovala dni, keď sme išli do divadla, ale túžbu hrať som nemala. V septembri 1989 prišiel do Čadce mladý režisér Laco Kerata z Bratislavy, ktorý bol 2 roky na stáži v Anglicku a mal ambície režírovať aj  náš ochotnícky súbor. Dom kultúry (MsKS) robil „konkurz“ do DSJP a moja sestra sa tam išla prihlásiť.  Ja som ju čakala na chodbe, pred klubovňou, režisér prešiel zo dvakrát okolo mňa, až napokon nástojil, nech idem svoju sestru čakať dovnútra.
Išla som, ale priznám sa, sedela som ako na ihlách, lebo keď som videla tie hviezdy čo tam boli, (skutočne som ich tak vnímala), cítila som, že tam nepatrím. No...musela som sa tváriť nejako divne „herecky“, lebo  pri odchode mi režisér povedal, že moju sestru zoberie v prípade, že prídem hrať aj ja.  A to bol začiatok...

Za obdobie 45 rokov aktívnej činnosti DSJP sa vystriedalo veľa divadelných režisérov. S ktorými si najradšej pracovala ty?
V  našom súbore pôsobil   režisér a herec  Martin Kolesár, ktorý tu režíroval  20 rokov. Keď čítam z histórie súboru, alebo počúvam zážitky „starých“ hercov, myslím, že to bol skvelý režisér a človek, DSJP pod jeho vedením zožal krásne úspechy, víťazstvá na celonárodných divadelných prehliadkach, ale aj v zahraničí.  Každý rok mali premiéru novej hry. Už v 70 – 80-tych rokoch sa vypracoval medzi špičku ochotníckych súborov v Československu. A to bolo čo povedať, keďže v tých časoch mala každá dedinka, nehovoriac o meste svoj divadelný súbor.  

Ty si sa stretla s pánom Martinom Kolesárom?  
Bohužiaľ, ja som nemala šťastie pracovať s pánom Kolesárom. Stretla  som sa  až so spomínaným Lacom Keratom, pracovalo sa mi s ním výborne, viedol alternatívne divadlo – minimum slov, väčšia časť predstavenia sa zakladala na pocitoch, prežívaní, mimike, grimasách a gestách,  bola to „strašná sranda“. Do súboru prišlo veľa nových ľudí, ktorí nikdy predtým nehrali... Urobili sme spolu 2 hry – Zlý duch a Stretnutie nosorožcov. S Duchom sme vyhrali Palárikovu Rakovú a išli ďalej na Scénickú žatvu do Martina a na Jiráskov Hronov do severných Čiech. Normálne sme uverili tomu, že sme „herci“. Na Scénickej žatve v Martine nás okradli – počas nášho vystúpenia nám zo šatne kompletne všetkým zmizli peňaženky.  V Hronove zase bola pred divadlom veľká tabuľa pre divákov na názory a dojmy z predstavení. A jeden z nich znel: Kdo videl „Zlého ducha“ a řekl ošklivé slovo, ať udělá čárku. No..., tých čiarok tam bolo  pomerne dosť(smiech).

Ako si spomínaš na obdobie rokov 1992 – 1994, keď s vami pracoval renomovaný režisér z Poľska  Zbigniew Abrahamowicz, známy pod menom Kuba Abrahamowicz.
To bol fantastický človek. Osobnosť. Vynikajúci režisér. Bol u nás dve sezóny, s hrou „Skupinová terapia len pre mužov“ nás všade ťahal. Okrem Slovenska sme vystupovali v Čechách, v Poľsku, ale aj v Rakúsku. V Rakúsku ….v naivite sme každému hovorili, že budeme hrať v naozajstnom divadle vo Viedni. Festival  „Divadlo bez hraníc“ sa konal nie „v“ ale „pri“ Viedni, v areáli krásneho zámku, veľko - výpravné súbory hrali v koniarňach a malé telesá kade-tade, konkrétne my sme hrali v nejakej šope (celkom peknej), kde sa robili tvorivé dielne. Veľmi sme sa nasmiali...  A potom s nami urobil drámu   F. N. Dostojevského „Zločin a trest“.  Ťažká hra, veľmi silná a dojímavá.              

V rokoch 1996 – 1999 ste sa premenovali na Kysuckú divadelnú scénu. Akú zmenu to prinieslo súboru?
Pozitívnu aj negatívnu. Stali sme sa súčasťou Kysuckého kultúrneho centra, ktoré zastrešovalo viaceré inštitúcie v oblasti kultúry. Pre nás to znamenalo, že sme opäť pracovali s profesionálnym režisérom Tonom Šulíkom a za každé predstavenie sme dostali finančnú odmenu. Boli to naozaj pekné staré časy, lebo sa hralo veľmi veľa, za mesiac sme vystupovali aj 5-6 krát, s rozprávkou  Pinocchio sa urobilo vyše 100 repríz, a s komédiou Ach staré časy okolo 60, dnes je to absolútne nereálne. Negatívna bola skutočnosť, keďže sme sa stali „poloprofesionálnym“ súborom, že sme sa už nemohli zúčastňovať žiadnych divadelných súťaží a festivalov ochotníckych súborov. A to bola škoda...
    
Roky 2000 – 2004 boli poznačené krízou v tvorbe aj v hereckom nasadení. Čo bolo príčinou tejto stagnácie?   
Ťažko povedať, príčin bolo veľa. Súbor je živý organizmus, skupina ľudí s rôznymi názormi, postojmi, osobitným prežívaním, každý člen je individualita. Kysucké kultúrne centrum zaniklo, a s ním aj Kysucká divadelná scéna.  Znova sme sa stali „Palárikovcami“ - ochotníkmi bez nároku na honorár, ale s nárokom, že si vyberieme hru, ktorá sa páči nám hercom. A to sa určitým ľuďom nepáčilo...Nastala kríza, ktorá trvala 4 roky, ale napokon sa všetko  obrátilo na dobré. Vlado Mores ponúkol pašu – hru „Tak to napíš zlatíčko“ a ja som sa snažila nalákať ovečky späť do ohrady. Dala sa do kopy výborná partia – Alenka Paluchová, Dáška Štekláčová, Jarka Kullová, Janka Holeščáková, Peter Švábik a Robo Remias. Znova sme sa zúčastnili krajskej prehliadky v Námestove, kde sme vyhrali, na celoslovenskej Palárikovej Rakovej, kde sme získali 2 ceny, opäť na celoštátnej prehliadke v Tlmačoch, tam sme získali diplom za účasť (smiech), ale v Novom Meste na Váhom na „Festivale Aničky Jurkovičovej“ sme opäť získali cenu za autorský text... A  tak sme znova „do toho spadli“...  

Režisér Vlado Mores pôsobí v súbore od roku 1997. V posledných rokoch sa zameriava na réžiu svojej autorskej tvorby – Tak to napíš, zlatíčko, Predposledný súd, Labyrint. Ktorá postava ti najviac „sekla“ ?
Irma Sandorfová v „Zlatíčku“ bola perfektná postava, taká „šľahnutá“, mne sympatická, ale náročná, pretože hrá hodinu a pol na javisku, a to bolo pre mňa veľmi vyčerpávajúce. Mala som túžbu, aby súbor žil, aby hral, ale ja som účinkovať nechcela. V Predposlednom súde som mala hrať znova hlavnú postavu, dokonca v texte boli použité moje osobné zážitky, ale ja som si potrebovala oddýchnuť. V osobnom aj pracovnom živote som prechádzala ťažkými skúškami, nemala som silu znova byť vyše hodiny na javisku a dať divákovi všetko, čo mu patrí...Ale boli sme v súbore dobrá partia. Keďže to bola hra len s tromi postavami, doslova týždeň pred premiérou sme vymysleli s Dášou Štekláčovou štvrtú postavu pre mňa - Babu na cintoríne, ktorá sa tam zjaví 5 minút na začiatku a 5 minút na konci. Bola humorná, mala monológ v nárečí, taká dobre trafená babka, dokonca som za ňu získala cenu za vedľajší ženský herecký výkon.
Teraz hrám Letíciu Mrázovú v Labyrinte – je to záporná postava, a tie sa hrajú veľmi dobre. Ale pod Vladovou réžiou sa mi asi najlepšie hrala Matka – veľmi nešťastná a zlá žena zo „Svätej rodinky“, a to – paradoxne nie je Vladova hra. Autorom je maďarský dramatik Georgy Schwajda.

DSJP získal za obdobie od roku 1989 množstvo ocenení  za scenár a réžiu, autorskú hru, za najlepšie herecké výkony na divadelných festivaloch doma aj za hranicami. Na ktoré ocenenia a úspechy si najviac hrdá?
Hrdá?.... Teraz si ma zaskočila. Nepociťujem žiadnu hrdosť, čo sa týka môjho účinkovania alebo ocenení v súvislosti s ním. Neviem, či bohužiaľ alebo chvála bohu. Ak bol ocenený môj talent, za ten nemôžem, daroval mi ho Boh, a som mu vďačná. A ak som bola ocenená za tú drinu, ktorá sa za úspechom skrýva, nikdy som v tom nebola sama. Som v kolektíve ľudí, ktorí odvedú takú istú obetu ako ja, ak nie ešte väčšiu, bez nich by som ocenená nebola. Jedine v prípade monodrámy (keď hrá herec sám),  ale aj k tomu treba ďalších troch - štyroch ľudí. Ale najviac si cením diváka, keď sa príde pozrieť práve na nás.

Tento rok získal súbor mimoriadne úspechy s autorskou hrou Labyrint. Z krajskej prehliadky v Námestove ste postúpili na celoslovenskú prehliadku ochotníckych súborov do Levoče. Na 46. Palárikovej Rakovej ste získali individuálnu cenu na návrh poroty mladého diváka, ktorú udeľuje Kysucká kultúrna nadácia, a napokon 1.miesto a nomináciu na divadelný festival do Srbska v roku 2014. Tešíte sa?
Veľmi sa tešíme. Je to zvláštne, ale viem, že niektorí ľudia boli prekvapení, že sme vyhrali. Náš súbor rád realizuje autorské hry Vlada Moresa. Ale po Predposlednom súde som mala pocit, že by sme si mali „oddýchnuť“ a urobiť hru niekoho iného. Veľmi som chcela dobrú komédiu, ktorá by oslovila dospelého diváka. Na moje naliehanie predsa len Vlado priniesol 4 divadelné hry a medzi všetkými jednoznačne zvíťazila „Svätá rodinka“. Aj keď ide o tragikomédiu, mali sme s touto hrou veľký úspech, ale hlavne u divákov. Poznám ľudí, ktorí si ju boli pozrieť tri krát. Vyhrali sme síce krajskú prehliadku v Námestove, ale na celoslovenskej v Tlmačoch nás skritizovali strašne. Takéto hry na festivaloch „neletia“.

Viem, že tento rok ste mali ambície zúčastniť sa práve Palárikovej Rakovej...
Áno. Palárikova Raková má medzi prehliadkami ochotníckych súborov veľmi vysokú úroveň  (podľa mňa najvyššiu). Od  organizovania až po ceny. A jednou z podmienok účasti je, že hra musí byť od slovenského autora. Tak sme opäť vsadili na Vlada, mne sa hra Labyrint veľmi páčila a vyložene som ju vnímala ako festivalovú hru. Je určená náročnému divákovi (a náročnej porote) a diváci, ktorí videli Svätú rodinku mali tendencie porovnávať tieto dve hry, ktoré sú absolútne neporovnateľné. Viem, že aj po premiére boli mnohí v rozpakoch, „o čom tá hra vlastne bola“, ale ja som cítila, že na súťaži máme šancu zaujať. A tak to aj dopadlo...prví...
   
Mám poslednú otázku Katka. Čo je podľa teba najťažšie a zároveň najkrajšie na práci
divadelníka – ochotníka?             
Veľa vecí je ťažkých, možno by som popísala aj tri strany. V poslednom období (cca 2 roky) často hovorím, že „už nehrám!“. A stále ešte hrám... Ale úplne najťažšie pre mňa je postaviť sa pred diváka.  Niektorí moji kolegovia vôbec nemajú trému alebo strach, hrajú suverénne, bez problémov, a ja im tento stav závidím ( to je asi jediné, čo niekomu závidím).
Ale chvála Bohu mám kolegyňu Jarušku, ktorá to presne tak isto prežíva ako ja. Som rada, že v tom nie som sama. A čo je najkrajšie? Že sa máme v súbore radi, že máme potrebu sa stretávať,   a hrať sa na hercov a herečky.....a potom je najkrajšie, keď prídu diváci do divadla – pozrieť sa práve na nás.  A reagujú smiechom alebo potleskom počas predstavenia....Tak to je najkrajšie.

                                                                                       Božena Slanináková
                                                                          odborná pracovníčka KKS v Čadci