Pani Rozka, viem, že ste už viac rokov na dôchodku, ale celý život ste boli učiteľkou – najskôr v Dlhej   nad Kysucou a potom v Turzovke, kde žijete doteraz. Práca učiteľa určite nie je ľahká. Prečo ste sa upísali práve tomuto povolaniu?

Máte pravdu. Celý produktívny život som pracovala ako učiteľka na ročníkoch 1. – 4.. Musím si však poctivo priznať, že práca s deťmi bola mojou srdcovou záležitosťou a že niečo iné by som asi nebola dokázala robiť. I keď to nebolo vždy ľahké, nemenila by som s nikým ani dnes. V spomienkach mi zostali samé milé, úprimné a pracovité deti, s ktorými sa i dnes rada stretávam – pravdaže, už s dospelými.

Aké predmety ste vyučovali a ktorý bol Vašim najobľúbenejším?

Na ročníkoch 1.-4. Som vyučovala všetky predmety vrátane hudobnej, či telesnej výchovy. Venovala som sa dosť nácviku programov na rôzne slávnostné podujatia, kde nechýbali básne, ľudové piesne, tančeky, scénky vytvorené z ľudových piesní a podobne. V osobnom živote však prevládalo čítanie kníh, pri ktorých som neraz presedela dlhé nočné hodiny.

Vaša slovenčina je naozaj ľúbozvučná a Vaše oduševnenie a nadšenie pre prednes poézie, či prózy je jedinečné. Kedy ste v sebe objavili talent výbornej recitátorky?

Som rodená Kysučanka. Ako dieťa som hovorila nárečím. Viem, že naše kysucké nárečie je dosť tvrdé. Vždy som však túžila hovoriť správne po slovensky a myslím, že sa mi to aj podarilo. Od malička som na školských slávnostiach prednášala básne, občas hrala v ochotníckych krúžkoch divadlo. Veľkú príležitosť som však dostala, až keď som prišla v roku 1981 učiť na ZŠ do Turzovky a bola som požiadaná robiť predsedníčku Zboru pre občianske záležitosti v meste. Dostala som možnosť recitovať na uvítaniach detí do života, sobášnych obradoch. Tu som vlastne zistila, že môžem svojím slovom urobiť niekomu i radosť. Po odchode do dôchodku som prestala verejne pôsobiť, až pokiaľ som nevstúpila do Klubu seniorov v meste.

Zúčastňujete sa rôznych podujatí i súťaží v recitovaní v rámci regiónu, kraja i celého Slovenska – napr. Vansovej Lomnička, Kalinčiakovo Záturčie, Timravina studnička.Aké ocenenia ste získali na spomínaných súťažiach?

Tu sa to všetko opäť začalo. Robili sme si program na vlastnej schôdzi, ktorej sa zúčastnila i p. M. Ďurišová za OV-ZŤ PCCH v Čadci. Recitovala som báseň z knihy Čin – Čin a tá ma s ňou aj pani M. Vyšinskú, ktorá recitovala báseň O vodníkovi zo školských čias, poslala na Kalinčiakovo Záturčie do Martina, kde som získala 3. miesto.

Minulý rok ste boli na najprestížnejšej a najstaršej prehliadke v recitovaní – 58. ročníku Hviezdoslavovho Kubína. Dostať sa až na národné pódium spomínanej súťaže, si vyžaduje postupové víťazstvá. Ako ste sa dopracovali k tomuto postupu a čím ste potešili srdcia divákov a porôt?

Vlani ma oslovili z Kysuckého kultúrneho strediska v  Čadci, aby som sa zapojila do obvodného kola súťaže pod názvom „Krása slova“, ktoré sa konalo v Čadci. Tu som za prednes básne Detvan, získala 3. miesto, za prednes prózy J.G. Tajovského: Kosec Môcik 1. miesto a tým som postúpila do krajského kola Vajanského Martin, kde som opäť za prednes prózy získala 1. miesto a tak  i postup na 58. ročník Hviezdoslavovho Kubína, kde som získala 3. miesto.

Minulý rok som sa zúčastnila i na Kalinčiakovom Záturčí v Martine, kde som za poéziu získala 2. miesto, za prózu 1. miesto. Tiež to bola účasť na Timravinej studničke v Lučenci, kde som za prednes prózy dostala mimoriadne ocenenie primátorky mesta Lučenec.

Určite máte veľa zážitkov zo spomínaných súťaží. Na ktoré najviac spomínate?

Zo spomínaných súťaži mám veľa pekných a príjemných zážitkov. Jedným z tých pekných bolo, keď ma verejne pochválili za peknú slovenčinu, tiež i to, keď si pamätal člen poroty, ktorú báseň som v uplynulom roku v Martine recitovala. Toto ma veľmi uspokojilo, povzbudilo a dodalo chuti do ďalšej práce.

Keby Vás niekto oslovil a pozval na nejaké podujatie, aké ukážky viete zo svojho repertoáru ponúknuť?

Mohlo by to byť z poézie: Detvan od A. Sládkoviča, Poznámky o žiarlivosti od P. Koyša, Na cestu z knihy Čin – Čin od Ľ Podjavorinskej.

Z prózy: Kosec Môcik I. alebo II. časť od J. G. Tajovského , Keď báčik z Chochoľova umrie od M. Kukučína.

Je veľa pekných básní či poviedok. Je nejaká, ktorú by ste si ešte určite chceli naštudovať?

Viac pozornosti by som chcela venovať poézii P. Koyša a tiež poézii a próze súčasných autorov.

Na  podujatia najradšej chodievate  i so  „psychickou podporou“. Kto ňou je, môžete prezradiť našim čitateľom?

Na súťažné podujatia ma pravidelne doprevádza predsedníčka nášho Klubu DC seniorov p. Anička Barancová, ktorá ma najmä počas čakania na vystúpenia psychicky podporuje a po každej stránke sa o mňa stará, preto by som sa jej i touto cestou chcela za všetko srdečne poďakovať a zaželať i ostatným takých dobrých predsedov, pravdaže, tú svoju by som nikomu nedala.

Tiež ďakujem i predstaveným nášho mesta, primátorovi p. M. Rejdovi, viceprimátorovi p. K. Kobolkovi, náčelnikovi Mestskej polície p. J. Chromíkovi za záujem o prácu nášho Klubu a ich podporu.

Máte v rodine nejakého nasledovníka?

Som si istá, že v budúcnosti by ma určite mohla zastúpiť moja dcéra Mirka, ktorá bola už na ZŠ dobrou recitátorkou a podľa mojich skúseností by i hlasovo vyhovovala.

Ako trávite svoje voľné dôchodkové chvíle?

Ako každá domáca žienka, varím, periem, žehlím, upratujem, čítam, sledujem telku a pravdaže, pri domácich prácach – pokiaľ ma nikto nepočúva, si často recitujem. Tak si tiež spríjemňujem nielen prácu, ale i život.

Veríme, že aj do budúcnosti budete ďalej šíriť svoju ľúbozvučnú slovenčinu, ktorá je dnes veľkou vzácnosťou a budete pokračovať i naďalej v obveseľovaní ľudských sŕdc veršami známych básnikov.

Za rozhovor ďakuje                               

Božena Slanináková

                                                                         odborná pracovníčka KKS v Čadci