Stanislava Rakovanová - ŽIVOT

„Rýchlo, ponáhľajte sa! Strácame ho.“....
„Pán doktor, treba ho rýchlo začať operovať. V hrudi má tri strelné rany a pomaly omdlieva.“
„Sestra, podajte mi nožničky. Skalpel. Odsávačku. Svorku...“
„Rýchlo. Stráca veľa krvi!“
„Jedna guľka poranila srdce. Musíme ju okamžite vybrať.“
„Tep klesá! Odchádza nám....“
„No tak – bojuj!“ viac zakričí ako povie mladý lekár.
„Stratili sme ho.“
„Idem na vzduch. Vyzlečte mi ten odporný plášť!“
„Pán doktor, ak teraz odídete, budeme vás musieť znovu dezinfikovať!“
„Nevydržím tu už ani minútu,“ odpovie lekár nervózne a vyjde von.
„Prečo si odišiel z tej miestnosti. Počul si sestru, čím všetkým budeš znovu musieť prejsť...“ povie druhý lekár zamyslene.
„Odišiel som, lebo tam už viac nevydržím! Čo to nechápeš? Koľko pacientov nám dnes už priviezli. Medzi nimi boli muži, vojaci, ženy, deti,....“
„Chápem, že si z toho sklamaný, ale je to predsa naša práca a povinnosť.“
„Vieš, keď som bol ešte malý, sníval som o tom, že raz budem hasič. Mal som malé, červené hasičské auto, ktoré som dostal raz na Vianoce a nemohol som bez neho vydržať ani chvíľu. Po čase sme sa sťahovali a niektorých vecí som sa musel vzdať, nemohol som si predsa so sebou zobrať všetky moje hračky. Bola ich plná izba. A tak som si vzal jednu krabicu, kde som si ukladal tie hračky a knihy, ktoré som si chcel ponechať. Lenže otec si myslel, že v krabici sú veci, ktoré už nepotrebujem, a vyhodil ju. A vieš, čo bolo v nej? Moje hasičské auto. Bol som z toho veľmi smutný a príšerne nahnevaný na otca,“ povedal lekár a smutne sa usmial.
„Po čase, ako som rástol, moje záujmy sa menili a na autíčko som úplne zabudol. Prišla prvá láska, kamaráti, úspechy aj pády a zrazu som sa mal sám rozhodnúť, na akú pôjdem školu. Veľmi som nemusel premýšľať, keďže základy som mal dobré. Základnú školu aj gymnázium som zvládol na výbornú. Nakoniec som sa spolu s rodičmi dohodol, že vyskúšam medicínu. Ani som sa nenazdal, prišla prvá, druhá aj tretia skúška a všetko bolo skvelé. Pomyslel som si, že som sa asi narodil pre moje budúce povolanie. Po škole som sa nemohol dočkať, kedy konečne príde môj čas a ja budem môcť niekomu zachrániť život. Bol som veľmi naivný! Skutočnosť bola úplne iná ako teória. Po takmer 20-hodinovej operácii sa nám spolu s ďalším skúseným chirurgom podarilo pacienta stabilizovať. Bol som na smrť unavený, a tak ma poslali na platenú dovolenku, že to sa nováčikom občas stáva a ja som mal obzvlášť ťažký prípad. O pár dní som sa vrátil oddýchnutý, vysmiaty a pripravený opäť to skúsiť. Môj ďalší prípad bol tiež celkom oriešok a ďalšie už boli len lepšie a lepšie. Znovu sa mi začalo dariť. Bol som šťastný, keď som videl úsmevy na tvárach rodiny pacientov. Napĺňali ma energiou aj po ťažkom dni. Takto to išlo ďalej a ja som žil pre svoju rodinu, vtedy už šťastne ženatý, a prácu, ktorá ma nesmierna bavila a fascinovala....až som sa dostal sem. Potom, ako sme sa dostali do tejto provizórnej chatrče, museli sme sa prebrodiť všetkými tými znetvorenými telami. Pri niektorých sa mi zastavoval rozum aj srdce.“
„Chápem, ja som starší a prežil som už kadečo. Bol som v nejednom boji zachraňovať životy a som aj skúsenejší ako ty, ale v tomto máš pravdu, v takýchto situáciách potrebuješ mať nervy zo železa, aby to s tebou nepohlo. Je to veľmi tvrdý oriešok na psychiku. Mnoho z našich predchodcov neskončilo dobre, keď zažili takéto hrôzy – a povedal by som, my teraz ešte nie sme na tom až tak zle.“
„Vieš, keď som sa brodil tými bezvládnymi znetvorenými telami, spomenul som si na moje malé hasičské autíčko a pomyslel si, aká to len vtedy bola škoda, že som oň prišiel a nakoniec naň aj celkom zabudol. Byť hasičom je síce tiež veľká zodpovednosť, ale takého hrôzy by som možno nikdy nezažil.“
„Rozumiem, ale zapamätaj si, že nikdy nemáš ľutovať svoje rozhodnutia. Je to už raz tak, obaja vieme, že keby si sa teraz vrátil v čase a opäť sa mal rozhodnúť, urobil by si to isté. Tento výber bol len na tebe a srdce ťa ťahalo týmto smerom. Buď na to hrdý! Keby si o sebe náhodou niekedy pochyboval, spomeň si na všetky ľudské životy, ktoré si kedy zachránil.“
„Viem, že ako kolegovi a kamarátovi ti môžem veriť, a preto dám na tvoje rady. No napriek tomu, niektoré veci skrátka nemôžeš prehliadnuť. Vieš, keď sa pozriem na tamtie kopce pred nami, je mi z toho všetkého zle. Všade samý boj. Neúcta k ľudskému životu. Vidieť len prach a počuť výstrely, krik a všade okolo cítiť beznádej. Povedz mi, k čomu to všetko speje? Prečo sú ľudia takí bezcitní a vôbec netúžia urobiť svet krajším. Podľa mňa ani nevedia, čo znamená slovo mier, a ak áno, tvária sa, že ho nepoznajú. Som z toho veľmi znechutený...“
„Ale práve preto sme tu. Toto je naše poslanie – zachrániť aspoň to, čo sa dá. V prvom rade nesmieme premýšľať, či nám práve priviezli teroristu, ktorý zabil 10 ľudí, alebo matku 2 detí. V našej práci nie je nad čím zbytočne premýšľať. Každé jedno zaváhanie nás môže vyjsť draho. Preto by sme tu teraz mali prestať strácať čas, ale ako som už povedal, zachrániť, čo sa dá.“
„Vo všetkom s tebou súhlasím, avšak stále sa nemôžem preniesť cez to všetko, čo sa tu deje.“
„Skús si predstaviť, že práve priviezli tvoju ženu a deti, ktoré tam iba nehybne ležia a bojujú o život. Čo by si urobil?
„Neváhal by som ani minútu, čo najrýchlejšie by som sa snažil ich zachrániť.“
„Ja by som urobil to isté. Vieš predsa, že väčšina z tamtých ľudí, ktorých nám privezú, majú tiež svoje rodiny, ale ich životy sú v našich rukách.“
„Tak dobre. Asi máš pravdu. Vždy sa na veci a situácie treba pozerať z viacerých uhlov pohľadu, a vďaka tebe mi teraz už viac vecí dáva zmysel. Som rád, že sme sa takto pozhovárali.“
„V tom prípade – čo tu ešte robíme? Poď nech zmiernime aspoň časť obetí tohto nezmyselného boja!“
„Dúfam, že sa to už čoskoro skončí,“ zašepkal mladý lekár predtým, ako odišiel zachraňovať ďalších ľudí, a s povzdychom sa ešte raz pozrel na bojujúcu krajinu pred sebou.

Text neprešiel jazykovou korektúrou, za jazykovú úpravu zodpovedá autor.