Hoci bol priaznivec modernej folk-metalovej hudby, jeho cestu neskôr viedla najmä fujarová a tradičná ľudová hudba. Ako študent vzhliadol video o výrobe fujary, kde fujaru aj prvýkrát počul. Jej hlas mu učaroval natoľko, že sa chcel na nej naučiť hrať. A keďže si ju nemohol kúpiť, rozhodol sa, že si ju vyrobí.

„V podstate som však skôr vedel hrať ako vyrábať, nakoľko nachystané drevo muselo nejaký čas preschnúť, čiže na svoju prvú fujaru som si musel počkať. Zohnal som si starú fujaru, ktorá ledva hrala, ale hrala. Postupne som sa na nej naučil nejaké jednoduché piesne a popritom som sa snažil aj vyrábať. Návody z internetu však nestačili, tak som hľadal majstra, ktorý by mi výrobu ukázal.“

„Približne po pol roku môjho snaženia som sa dostal k majstrovi Danielovi Mudrákovi z Banskej Bystrice, ktorý mi výrobu fujár ochotne ukázal, dokonca mi vyrobil aj prvú malú fujarku, ktorú mám odloženú dodnes. Na nej som sa potom učil a zdokonaľoval. Moje ďalšie remeselnícke kroky viedli k vynikajúcemu majstrovi Dušanovi Šúrovi, taktiež z Banskej Bystrice.“

Popri práci sa snaží venovať aj výskumu fujár, fujarovej ornamentiky a starej fujarovej hudby.

„Fujarová ornamentika je veľmi špecifická a rozmanitá, ale sú určité mantinely, ktorých sa výrobcovia v minulosti držali. V zásade sa niektoré vzory podobajú aj vzorom na krojoch, ale nie je to pravidlom. Podľa môjho názoru sa fujarová, a celkovo ornamentika podpolianskych aerofónov vyvíjala svojsky a spravidla bola úzko spätá s valaským stavom. Títo ľudia v minulosti čerpali námety najmä z prírody, preto na fujare možno vidieť najmä florálne motívy. Výnimkou však nie sú ani figurálne, či geometrické vzory, avšak tie sú zastúpené v menšej miere.“

Jeho fujary sú aj mimo Slovenska, napríklad v Austrálii. Vyrába najmä repliky starých fujár, ale aj nové, na želania svojich zákazníkov.
Venuje sa taktiež výrobe replík valaského riadu – črpákom, geletám, soľničkám a podobne.