Vážení záujemcovia o písané slovo, 

prinášame Vám druhý súťažný text, ktorý uspel v 1. ročníku novej literárnej súťaže TAJOMSTVO ATRAMENTU.
S poviedkou PRÍBEH JEDNÉHO OSUDU sa nám predstaví DANIELA ROMANOVÁ  zo Zákopčia, ktorá získala v PRÓZE 2. miesto v súťažnej kategórii od 15 do 25 rokov.Pribeh jedneho osudu A4

Foto: Zuzi Maat

 Daniela Romanová - PRÍBEH JEDNÉHO OSUDU

Ak si veľmi žiadate vedieť, kto vlastne som, tak ma môžete pokojne nazývať Osudom. Nie som tu však pre hocikoho. Už pekných pár rokov ponúkam svoje služby iba jednému človeku, konkrétne Martinovi Slávickému. Snažím sa vydržať s ním presne od okamihu, keď sme sa obaja zrodili. Možno si myslíte, že osud je len jediný a riadi vás všetkých. Toto je jeden z vašich mnohých omylov. Veď každý človek má svoj vlastný osud. Ten musí byť vždy iný, pretože ani dvaja ľudia nie sú úplne rovnakí.
Neviem, kedy a ako presne som sa objavil tu na svete. Odohralo sa to pravdepodobne vo chvíli, keď sa v jednej neznámej nemocnici rozplakalo malé bábätko. Od toho okamihu sa začínajú aj moje spomienky (na rozdiel od ľudí, my si svoj život pamätáme úplne od začiatku). V prvej chvíli ma prekvapilo, že to malé a zakrvavené mača s fialovým nádychom v tvári dokáže vyvolať toľko chaosu. Trochu som bol vinný aj ja, mal so mu predsa pomôcť nadýchnuť sa a začať život tak, ako ho začína väčšina ľudí. Uvedomte si však, že som bol dezorientovaný. Vôbec som netušil, ku ktorej konkrétnej osobe zo zmäteného húfu vlastne patrím. Na moje ospravedlnenie musím povedať, že som zakročil hneď po pochopení situácie. Pribehol som k Martinkovi, postrčil som ho v rukách sestričky, ktorá ho predtým iba držala a na celú nemocnicu kričala, ako to decko nedýcha. Vtedy sa jej malý skoro vyšmykol a tresol na dlážku. Našťastie som ho stihol zachytiť (pomohol som si sestričkinými rukami, ale vlastné, bohužiaľ, nemám). Tento otras ho vytrhol z mŕtvolnej a desivej mlčanlivosti a malý Martin Slávický po prvýkrát potešil okolie zvukom svojho hlasu. Už som vedel, akým smerom povediem jeho život. Postarám sa, aby sa z neho stal slávny rečník. Človek s priezviskom, v ktorom znie vtáčie trilkovanie, a hlasom, ktorý prekričí ešte aj tú hysterickú sestričku, určite dokáže zmeniť svet. Čo iné by som s ním robil? So svojou terajšou dĺžkou štyridsaťdeväť centimetrov a váhou necelých dva a pol kila to na basketbalistu určite nedotiahne. Ale politik, rečník, alebo herec bude z neho úžasný. Zabráni vojnám, potlačí hlad, vyrieši korupciu, vyvolá revolúciu, alebo vďaka svojmu rečníckemu nadaniu vykoná niečo podobné. O to sa už postarám.
Aj som sa postaral. Jeho rodičia sa spočiatku báli, či ich drahý chlapec nebude kvôli svojmu skoršiemu príchodu na svet nejako retardovaný. Ale ako postupne rástol videli, že sa z neho stáva inteligentné a mimoriadne vnímavé dieťa. Dar reči sa mu skutočne dostal. Navyše som sa postaral, aby ho mal na kom trénovať a rozvíjať. Už v škôlke som sa preplietol s osudom o rok staršieho bitkára a tvrdohlavca Matúška. Vybral som si ho, pretože on bol jediným dieťaťom, ktoré malo vlastný názor takmer na všetko, do hádky sa púšťalo vždy a s každým a nikdy netrpel nedostatkom argumentov. Jeho osud sa zdal byť takým skvelým ako ja, len sa mi zdal v porovnaní s inými trochu krátky. Viac som sa však s jeho dĺžkou nezapodieval. Nemal som čas. Musel som dohliadať na svojho zverenca. S Matúškom sa hádal často, rád a hlavne hlasno. Vďaka svojmu talentu a silným pästiam slávil v týchto hádkach čoraz viac úspechov. Nič iné významné sa potom dlhú dobu nedialo. Vtedy som nemal vážnejšiu prácu, ako dohliadať na Maťka, nech nespadne na bicykli a neroztlčie si hlavu. Nebudem vás otravovať rozprávaním o jedinej udalosti, ktorá mi z tohto obdobia uviazla v pamäti, presnejšie o tom, ako niekoľko mesiacov pred nástupom do školy Maťo
presvedčil Matúška a niekoľko ďalších detí, aby zdrhli zo škôlky k neďalekej rieke hrať sa na chytanie rýb. Vtedy bol kvôli tomu celkom veľký problém, učiteľka po ich nájdení dokonca volala rodičom, aby si spravili s ratolesťami poriadok. Ak mám byť úprimný, nechýbalo veľa a mohla volať rovno do pohrebníctva. Keď sa Martin pokúša vyliezť na vŕbu, aby Matúškovi ukázal, aké sú na nej krásne slizké húsenice, priviedol som ju k tejto zvláštnej skupine drobcov. Húsenice síce nikto z nich nevidel, lenže ak by sa k nim môj malý priateľ dostal, vetva by sa zlomila a ja by som to mohol rovno zabaliť a pripravil by som svet o veľkú zmenu, ku ktorej ho moje malé chlapčiatko dovedie.
Aktívnejší som bol až od jeho nástupu na základnú školu. Posielal som Maťa na súťaže v prednese, kde som sa snažil dohliadnuť, aby nenarazil na niekoho lepšieho ako je on. Mnoho sa ich nenašlo, nuž sa mu talent pekne rozvíjal a sebavedomie rástlo do nebeských výšav. Vtedy som ešte netušil, aké problémy mi to druhé narobí. Ten psychopat ukecaný, ktorého mám z neznámych príčin na krku, sa už na prvom stupni začínal pomaly dostávať na šikmú plochu, kde si mohol ľahko zničiť život. Nebojte, nedal sa na drogy, alkohol, dokonca ani Red Bullov nevypil viac ako ostatní. On spravil sprostosť ešte väčšiu. Všetci naokolo si všimli moje snahy a uznali, že je chvíľami takmer neskutočné, ako často sa mu dostávajú príležitosti na uplatnenie svojho neobvyklého talentu a ako skvele ich vždy využíva. Bolo jedno, či recitoval dáku veľkolepú báseň, alebo sa v riaditeľni snažil vyhrabať seba, Matúša, alebo kohokoľvek iného z problémov. Vždy presne vedel, čo je potrebné povedať, kedy radšej ostať ticho a dával dôraz na slová, ktoré potrebovali vyniknúť. Po takejto krátkej „prednáške“ sa našlo málo ľudí, čo mali srdce alebo odvahu a odmietli ho. Jeho rodina, priatelia, učitelia, a predovšetkým ja, sme očakávali, že sa tejto svojej schopnosti chytí zubami-nechtami a nepustí ju. Pravdu vedel len on sám a Matúš. Tušíte, čo riešilo to chlapčisko od svojich jedenástich rokov? Čítalo diela Sokrata, Senecu, Cicera, alebo podobného slávneho rečníka? Snažilo sa aspoň z času na čas povedať niečo pred zrkadlom, nájsť tam chyby a napraviť ich? Aj keby som sa roztrhal, posral, alebo vykonal podobnú sprostosť, nedohnal by som ho k ničomu podobnému. Jeho zaujali rôzne chrobáky, rastlinky, dokonca aj ľudské telo! Kam to chce dotiahnuť?
Odpoveď som sa dozvedel o pár rokov neskôr, keď si ako deviatak vyberal strednú školu. Rozhodol sa pre výberovú s prírodovedným zameraním. Vtedy ma takmer porazilo. No svoje úsilie som nevzdal ani vtedy. Prijímačky síce spravil, čo mu však pomohli, keď ho predbehlo nejaké dievča, čo bolo vzdialená rodina riaditeľovi tej školy? Vtedy iba ležal na posteli, hľadel do stropu a nadával na mňa. Je pravda, že som mu k neúspechu pomohol, bude mi však vďačný, len čo ma naplní a presvedčí svet o.... ešte som ani nedomyslel, o čom. Šklbanie byliniek a kukanie na chrobáky nie je preňho. Nakoniec si to aj on uvedomil, pretože sa vybral na gymnázium.
Nebol však na ňom šťastný, a to hneď z dvoch dôvodov. Vždy ho bral ako druhú možnosť, ktorá je iba slabou náhradou tej prvej. Navyše tam nemal žiadneho zo svojich bývalých priateľov. Hlavne Matúš mu chýbal, pretože on sa už pred rokom vybral na vytúženú technickú školu, kde sa mu dobre darilo, hoci bol neustále pohádaný s nejakým učiteľom. Občas som od jeho osudu vyzvedal, prečo mu nepomôže aspoň k podmienečnému vylúčeniu. To chlapčisko si predsa musí uvedomiť, že takto sa s ľuďmi nejedná. Ale jeho osud sa len smutne usmial. Vraj on tú školu aj tak o pár dní opustí, nuž sa môže ešte na pár okamihov vyblázniť. Pochopil som. Po čase pozval Martina, aby s ním šiel na koncert. Chystali sa ísť autom a Matúš mal šoférovať. Kto okrem mňa vedel o ožranovi, čo sa mal vyrútiť zo zákruty a naraziť do malej škodovky, pripraviť o život dvoch pomerne slušných chalanov a zbabelo zdrhnúť? Ja som to však vedel a postaral som sa, aby môj priateľ z ľudského rodu dostal silnú chrípku. Tá ho dokonale vyradila na týždeň zo všetkých spoločenských akcií. Preto v tú chladnú aprílovú noc tragicky zakončil svoj život iba Matúš. Vidíte, ja som od začiatku vravel, že jeho osud je akýsi krátky. Martin za ním smútil a uvažoval, akým zázrakom je práve on ten šťastnejší. Ani vtedy mi však neuznal moje zásluhy.
Veľa času na žiaľ mu neostávalo. Prišli maturity a hoci ten cvok maturoval z biológie a chémie, pomáhal som mu, ako sa len dalo. A nebolo to, našťastie, zbytočné, pretože Martin bol cvok, nie debil. Skúšky spravil s vyznamenaním a tak začal uvažovať nad vysokou školou. Pomohol by som mu, keby šiel na právo, na filozofiu, prinajhoršom sa mohol stať znamenitým učiteľom. Lenže on sa v boji proti mne rozhodol pokračovať. Predsa len si vybral farmáciu. Tým ma veľmi urazil a ja, naštvaný ako lakomec, čo stratil svoj zľavový kupón, som spravil dôležité rozhodnutie. Nech si robí, čo len chce, ja sa od tohto okamihu k nemu nepriznávam. Martin Slávický je pre mňa už cudzím človekom a postarám sa, aby mu na hlavu pri najbližšej príležitosti spadla tehla. Možno potom dostane konečne rozum. Ak nie, upadne do kómy a ja si aspoň na pár rokov od neho oddýchnem.
Môj „ušľachtilý“ zámer sa však nenaplnil, pretože Martin sa počas štúdia ani po jeho ukončení nepohyboval popri domoch s uvoľnenými tehlami. Vlastne sa nepohyboval popri nijakých domoch. Kým sa snažil získať doktorský titul, trčal v knihách a učil sa. Po jeho dosiahnutí radikálne zmenil svoj život ̶ zašil sa kdesi do laboratória. Dlho som nevedel, na čom tam presne pracoval. Síce ma to celkom zaujímalo, no prečo by som sa mal starať do života cudzích ľudí? Aj nedostatok času hral vtedy svoju úlohu. Kedy som mal stíhať behanie po labákoch? Veď som ešte stále hľadal tú uvoľnenú tehlu.
Nakoniec sa mi, síce nepriamo, ušlo zaslúžené poďakovanie. Martin, teraz už dospelý muž stojí pred jednou z najvýznamnejších farmaceutických firiem a snaží sa im predať svoj novoobjavený liek proti rakovine pľúc, údajne oveľa mene škodlivý ako dovtedy používaná chemoterapia. Presviedčal ich už dlho-predlho. Musel im vysvetliť postup celého svojho výskumu, objasniť im princíp, na akom jeho liek funguje (ten ja však nedokážem opísať, som predsa Osud, nie lekár), spomenúť skupiny ľudí, ktorým by liek pomohol a poukázať na zisk, ktorý ich firma bude mať po uvedení jeho návrhu na trh. Ja dnes stojím pri ňom, pomáham mu zo všetkých síl a od samej radosti túžim bezstarostne sa roztancovať po miestnosti. Tak predsa som mal počas celých tých rokov pravdu! Tak predsa môj priateľ, môj najdrahší zverenec Martin Slávický, musí využiť svoj dar reči aby zmenil svet a pomohol ľudstvu! Už mu na hlavu nebudem vrhať nič. Radšej mu do náručia vrhnem nejakú pôvabnú tmavovlásku, nech je jeho šťastie dokonalé. No keď si v duchu rekapitulujem celý náš boj, uvažujem, do akej miery majú ľudské osudy nad vami, ľudia moji drahí, moc?

 

Text neprešiel jazykovou korektúrou, za jazykovú úpravu zodpovedá autor.