Milovníci písaného slova,

prinášame Vám prvý súťažný text, ktorý uspel v 1. ročníku novej literárnej súťaže TAJOMSTVO ATRAMENTU.         

V nasledujúcich siedmich týždňoch Vám predstavíme všetky ocenené práce.

Ako prvá sa nám predstaví Anna Krkošová z Oščadnice s poviedkou EXPERIMENT. Poviedka získala 3. miesto v PRÓZE vo vekovej kategórii od 15 do 25 rokov.

Experiment A4

Foto: Zuzi Maat

 

Anna Krkošová - EXPERIMENT

Sedím na neustlanej posteli vo svojej útulnej internátnej izbe. Už pár minút nervózne podupkávam nohou v pravidelnom rytme, kým očami kĺžem po prázdnych plastových obaloch, po krabiciach od pizze a oblečenia, strategicky rozmiestneného v malých kôpkach po celej podlahe. Pohľadom zastavím až pri Laure, ktorá sa snaží vyčarovať dve identické linky za pedantne čistým kozmetickým stolíkom. Pohľad na nás by nejednému pozorovateľovi mohol pripadať komický. S Laurou sme boli ako Jing a Jang, alfa a omega, deň a noc. Dva protipóly, ktoré si však, na počudovanie, nemohli lepšie rozumieť. Zo surrealistických predstáv som opäť tvrdo dopadla na povrch desivej reality. Váha súhlasu, ktorým som spečatila dnešný večer, na mňa doľahla celou svojou ťažobou a ja som podráždene zavrčala. To si však Laura vysvetlila po svojom a náhlivo poznamenala. ,,Už som takmer hotová, daj mi ešte päť minút.” Prevrátila som očami: ,,Fajn. Mne na tom nezáleží, pretože nikam nejdem.” Laura si unavene povzdychla, odložila linku do nádoby a zadívala sa mi do očí. ,,Túto vetu opakuješ už tri mesiace, odkedy som sa rozhodla, že sa nemôžem pozerať, ako sa moja najlepšia priateľka mení na tieň človeka a živú mŕtvolu. Už nie sme deti, Alica. Za tvoje chyby ťa nikto a nič neospravedlní.” Vzdorovito som sa ešte hlbšie zavrtávam do mäkkého matraca. ,,Dobre vieš, že nezapadám. Neviem, ako mám s ľuďmi komunikovať. Neviem, čo mám robiť, ako sa tváriť. Aj keď vynaložím snahu, vždy som odvrhnutá do pozadia ako nežiadúci člen. Neumieram, a ani sa nechystám. Mám predsa teba a pár ľudí z fakulty. To mi bohato stačí. ,,Od prvého semestra si neopustila štyri steny tejto miestnosti, pokiaľ si teda nebola na prednáškach, kde si prehodila slovo maximálne s profesorom. Okrem mňa nemáš nikoho. A aj keď to nerada hovorím, naše cesty sa raz možno rozídu. Musíš vyletieť z toho pohodlného ale práchnivejúceho hniezda, roztiahnuť krídla a zamieriť strmhlav naproti neznámym miestam.”
Zdalo sa, že svoj monológ ukončila. Ticho však preťala posledná poznámka, ktorou dokázala rozlámať pevné okovy môjho rozhodnutia. ,,A na záver, nechcem pôsobiť vypočítavo, ale aj napriek svojej mizantropickej osobnosti by si predsa len raz mohla prestať myslieť na seba a urobiť niečo pre mňa. Dobre vieš, že na to, aby som ťa dostala tam, kde si teraz, som musela obetovať mnohé.“ Viac som nedokázala znášať jej výraz, v ktorom sa miešali výčitky so sklamaním. Myšlienky mi nedobrovoľne zablúdili do detstva a uvedomila som si, že som Lauriným veľkým dlžníkom. Neodolala som však príležitosti aspoň čiastočne svoj údel zmierniť. ,,Zabudni, prosím, na to, čo sa odohralo posledných dvadsať minút. Pôjdem, ale napadlo mi, čo keby sme sa zajtra skočili pozrieť do nemocnice sv. Barbory? Cítim, že som od odhalenia toho všetkého vzdialená na milimetre.” Laura si prisadla priamo do preliačiny v matraci a chytila ma za ruku. ,,Nie, Alica. Keby tvoji rodičia mali záujem ťa nájsť, už by to dávno urobili prostredníctvom množstva inzerátov, ktoré si rozposlala. Pamätáš, čo som pred chvíľou hovorila o opustení hniezda ? Musíš sa posunúť vpred. A tá nemocnica, o ktorej hovoríš, je už roky opustená, ale stále prísne strážená. Ak sa tam ukážeš, prisahám, že ti spálim celú zbierku platní. Už by si sa mala začať pripravovať, “ nežne ma pobúchala po chrbte. ,,A ak si prezlečieš túto ohavnú imitáciu šiat a zakryješ svoje desivé zelené žily, zvýšiš šancu na spoznanie niekoho, kto ma tromfne v tvojom spoločenskom rebríčku o stodvadsať percent.”
Uškrnula som sa nad Laurinou uštipačnou poznámkou, a sadla si za svoj zaprášený a rozhádzaný stolík. Pri pohľade do zrkadla mi naskočila husia koža. V odraze sa na mňa uprene dívali dve vysilené zelené oči, orámované tmavými kruhmi. Líca som mala prepadnuté a popukané pery tuho zovreté v zúfalom úškľabku. Už dlho som sa vyhýbala pohľadu na svoj zovňajšok, lebo som presne vedela, aká je skutočnosť, ktorej som stále odmietala čeliť. Tento obraz samej seba ma však ohromil omnoho viac, než som očakávala. Z bledej pokožky mi bolo zreteľne vidieť svoju vlastnú kuriozitu v podobe sýtozelených žíl, ktoré skutočne pôsobili priam faustovským dojmom a taktiež boli v detstve pôvodcom dlhoročného šikanovania. Zrejme by som mala dať Laure za pravdu, takto to už ďalej asi nepôjde. Na tvár som si naniesla dostatočnú vrstvu make-upu, aby prekryla opuchnuté očné okolie. Perám som dopriala dvojitú vrstvu čierneho rúžu a vkĺzla do roztrhaných nohavíc a pohodlného trička s potlačou svojej obľúbenej skupiny . Už dlho som sa necítila tak svojsky ako dnes. Laura oblečená do vyzývavých šiat a vysokých topánok mala na to zjavne iný názor, no rozhodla sa tento raz neprotestovať.
Nasadli sme do meškajúceho taxíka, pozdravili mrzutého šoféra a vzrušene rozoberali plány celého večera. Po dorazení na miesto si svoju daň vybrala stará známa úzkosť. S roztrasenými kolenami som podala ruku každému a sem-tam sa pokúsila niečím prispieť do konverzácie. Po pár zmätených pohľadoch, ktoré boli jednoznačne venované mojim príspevkom som to vzdala a robila spoločnosť svojmu drinku. Z rádia som cez hluk rozhovoru začula prvé akordy známej piesne. Nevedomky som sa potichu pridala k Davidovi Bowiemu: ,,Oh man, wonder if he'll ever know .He's in the best selling show.“ S ťahavým záverom ma však predbehol iný hlas: ,,Is there life on Mars ?“ Ohromene som zdvihla hlavu a pohľadom narazila na atraktívneho muža zhruba v mojom veku, ktorému tvár z každej strany lemovala hriva čiernych vlasov a jeho chladné sivé oči uprene prenikali do tých mojich. Mala som pocit, že si nimi prerazil cestu na samotné dno duše. „Musím pochváliť tvoj melodický hlas, ” prerušil napäté ticho. Pohľad mu skĺzol na moje tričko a obdivne potriasol hlavou. ,,Nečakal som, že stretnem niekoho, kto bude mať výborný hudobný vkus. A už vôbec nie na takomto mieste. Vyzeráš celkom inak ako ostatní. Nie si tu dobrovoľne, však?“ Prekvapene som zdvihla obočie a chvíľku ukladala v hlave slová do nejasnej predstavy súvislej vety. “Nie. Teda áno. Vlastne, som tu kvôli kamarátke. Má o mňa obavy, pretože nenávidím ľudí a chcem krutým spôsobom pripraviť o život ich aj seba. Uvedomujem si, že v tomto oblečení tu pravdepodobne vyzerám ako hlupák. Ale cítim sa tak sama sebou.” Neznámy nedal najavo znepokojenie z môjho pokusu o rozhovor, len úprimný záujem a pobavenie. ,,Je fajn, že vieš, kto si. Aj keď na druhej strane ťa celkom ľutujem.” ,,Čo tým myslíš?” karta sa prvýkrát obrátila a znepokojená som bola ja.
,,Nevieme, kto sme. Nevieme to, kým sa nestane niečo zlé. Vtedy idú všetky morálne zbytočnosti stranou a ostáva len naša pravá podstata. Mimochodom, ja som Ezra. Nepoučiteľný anarchista a vydedenec.” predstavil sa a podal mi svoju pravú ruku. ,,Ja som Alica, citová troska,“ prijala som ju a energicky ňou potriasla. ,,Vtom prípade to vidím veľmi sľubne,” zasmial sa a povolil zovretie. Nechápala som, čo tým myslí, ale zo svojho nového objavu som bola nadšená. Dvere do brány mojej dôvery sa začali pomaly ale isto otvárať. Užívala som si ten pocit. ,,Zaujímalo by ma, aká zlá vec ti ukázala tvoju pravú podstatu. Vidím ti na očiach, že to muselo zanechať hlboké stopy.” Na moment som zaspätkovala. Ezra, ktorého som pred chvíľou stretla, odo mňa žiadal tú najuzamknutejšiu informáciu, ktorú som v sebe úspešne dusila celé roky. Avšak tentokrát som sa pokúsila prijať riziko. Potvrdil mi to jeho vrelý pohľad plný záujmu.
,,Priateľka, ktorá ma dnes prinútila vyliezť zo svojej bezpečnej nory, pri mne stojí už od útleho detstva. Ja som vyrastala v detskom domove, no neskôr ma preložili do nápravného zariadenia za
ublíženie na zdraví dieťaťu, ktoré mi z nenávisti ukradlo jedinú vec, ktorá mi ostala po mojich rodičoch. Bol to zelený medailón so zlatou retiazkou. Mal takú zvláštnu, priam mystickú silu. Kým som ho mala na krku, nikto sa ku mne ani len nepriblížil. Nikdy som ho však nezískala späť. Ten bastard ho predal a mne sa ho už nikdy nepodarilo vypátrať. A ak ma v detskom domove nenávideli, v polepšovni ma chceli nadobro zniesť zo zemského povrchu. Neviem prečo. Jednoducho si ma náhodne zvolili za svoj terč, a ja som tento údel musela nedobrovoľne znášať. Mojou záchranou sa stala Laura, s ktorou som sa zoznámila v škole. Pomohla mi udržať sa nad hladinou zúfalstva a udržať si výborný priemer. Spoločne sme pátrali po mojich rodičoch. Dostali sme sa až tak ďaleko, že sme našli údaj o mojom narodení v tomto meste. Kvôli tomu sme sa tu prihlásili na univerzitu. Aj napriek tomu, že Laurini rodičia s tým zásadne nesúhlasili, stála pri mne. Pred dvoma rokmi sme to však vzdali. Nikde sa nám nepodarilo zohnať viac informácií. Prešli sme všetko, od úradu až po každú jednu nemocnicu, no nikde ani stopa. Zostáva len nemocnica sv. Barbory, ktorá je však uzamknutá. Rozhodla som sa posunúť vpred. S kým tu vlastne si? Vyzeráš ako typ človeka, ktorý je neustále obklopený širokou spoločnosťou?“ Po prerozprávaní svojho príbehu som sa cítila o 200 kíl ľahšia. Z hrude mi padla neuveriteľná ťažoba. ,,Tak to ma pohoršilo. Som samostatná jednotka, zásadne vždy a všade chodím sám. Priateľstvá sú stratou času. Počúvaj, je mi ľúto, čo sa ti stalo. Ale s tou nemocnicou by som to nevzdával. Náhodou poznám spôsob, ako sa do nej dostať.“ Podozrievavo som si ho premerala. “Ako je to možné?“ naklonil sa ku mne . ,,Teraz ti poviem svoje tajomstvo. Sem-tam sa niekde vlámem, niečo ukradnem. Ale len vtedy, keď je to nevyhnutné. Ale nemaj obavy, so mnou si v bezpečí. Už len preto, že som tu, si môžeš byť istá, že ťa mám rád. Rozhodni sa, teraz alebo nikdy.“ Chtiac či nechtiac som sa začervenala a zdravý rozum mi opäť zabránil v tvorení racionálneho rozhodnutia. ,,Teraz? Pôjdem informovať Lauru.” Skôr, než stihol niečo namietnuť, som už stála pri Laure, ktorá sa zjavne výborne bavila a oznámila som jej, že idem von s novoobjaveným spoločníkom. Podrobnosti som si zatiaľ nechala pre seba. Venovala mi veľavravný pohľad a koketne žmurkla. Musela som sa na tom nepodarenom pokuse zasmiať. ,,Nie je to tak, ako to vyzerá.” Uviedla som veci na správnu mieru a zamierila k východu. Ezra ma nasledoval.
Rozhodli sme sa, že pôjdeme pešo. Cestou sme sa ponorili do hlbokého rozhovoru a ja som sa konečne s niekým dokázala rozprávať tak ako s Laurou. Až na to, že s Ezrou sme neboli ako Jing a Jang, ale ako jedna duša prebývajúca v dvoch telách. Až desivo sme sa vo všetkom stotožňovali a ja som pocítila nepoznaný hrejivý pocit. Vedela som presne, čo znamená. Dostali sme sa až k vysokému plotu, ktorý hravo preskočil, a potom cezeň pretiahol aj mňa. Ocitli sme sa na neudržiavanom pozemku. Ezra ma viedol bodmi, ktoré podľa neho nezachytáva bezpečnostná kamera, až sme sa dostali k zadným dverám, ktoré neboli tak zabezpečené, ako tie hlavné. Typický amatérsky čin. Ezra z vrecka vytiahol hrubý zväzok pakľúčov, s ktorými začal otvárať zámky. Netrvalo to dlho, kým všetky porazenecky cvakli a my sme sa dostali do vnútra. To bolo na moje prekvapenie celkom zachovalé. ,,Vieš, asi sa teraz budeš právom hnevať, ale len chvíľu. Nebol som k tebe celkom úprimný.” Chytil ma za plece. ,,Čože? O čom to hovoríš? “ začínala som ľutovať svoje rozhodnutie. ,,Toto miesto je v skutočnosti celkom obývané. Štátnym útvarom. Skúmajú to, o čom verejnosť zatiaľ nesmú informovať. A ja som jeden z nich. Hľadáme ľudí ako si ty. Vnímavých, inteligentných a emočne stabilných. Už dlhší čas sledujeme tvoje správanie.” Z druhého vrecka vytiahol preukaz, ktorý mi vložil do dlaní. Odhodila som ho a vytrhla sa z jeho dotyku. “Čo to má všetko znamenať? Nemôžem uveriť, že po tom všetkom, je to len úbohé divadlo. A ty úbohý klamár. Čo bude teraz? Rozštvrtíš ma a nahádžeš do neďalekej rieky? Predáš moje orgány?” udrela som ho do hrude. Chytil mi ruky pevne, ale prívetivo do dlaní. ,,Bez toho by som ťa tu nikdy nedostal, nemám pravdu? A prisahám ti, že všetko ostatné, nech to už bolo čokoľvek, bolo úprimné. Nechystám sa ti ublížiť. Nečakám, že mi hneď uveríš. Ale o chvíľu sa presvedčíš sama.” Vzdychla som si: ,,Von ma asi nepustíš, však?“ pozrela som naňho s nádejou. ,,To nemôžem.” Zhodnotila som svoje možnosti a zistila, že sama sa von nedostanem. ,,Tak potom nemám čo stratiť.” Ezra povolil zovretie, a dal mi pokyn, aby som ho nasledovala.
Prešli sme dlhou osvetlenou chodbou bez okien až k železnej bráne, ktorá si žiadala identifikáciu odtlačku prsta. Ezra bez zaváhania priložil prst k snímaču a brána sa začala pomaly otvárať. Prešli sme ďalšou chodbou, ktorá podliehala ruchu práce a okolo nás prechádzali vedci a vedkyne v bielych plášťoch. Sem tam zamávali Ezrovi na pozdrav. Dostavili sme sa pred dvere, kde vizitka oznamovala, že miestnosť za nimi je obývaná riaditeľom Lucasom Aberdeenom a v žiadnom prípade si nemôžeme dovoliť zaklopať. Ezra si výstrahu vzal k srdcu a bez varovania sebavedomo prišiel až k stolu, ktorý patril prísne vyzerajúcemu, veľmi starému pánovi. Jazyk mu však stále bezchybne pracoval, keď sa priateľsky pozdravil s Ezrom a vyzval ma, aby som sa k nim pripojila. ,,Je mi veľkou cťou vás konečne osobne spoznať. Predpokladám, že táto situácia vám momentálne pripadá mierne znepokojivá. Uznávam, že sme vás neoslovili práve taktnou cestou, no našu inštitúciu a jej zámer musíme držať za každých okolností prísne v tajnosti. Rád by som sa ale dostal k skutočnému predmetu tohto rozhovoru. Už dlhší čas si podrobne všímame vaše skvelé výsledky, vnímavosť a túžbu po naplnení vyšších cieľov. Máme pre vás ponuku, ktorá hravo zúročí vaše schopnosti a naplní vysoké ambície. Sme zloženie najinteligentnejších jedincov štátu a našou úlohou je venovať sa dôležitému prípadu, ktorý by však vzhľadom na aktuálnu globálnu situáciu mohol priniesť nepriaznivé výsledky, ak by sa akákoľvek zmienka či najmenší detail dostal na verejnosť. Zaznamenali sme však značné komplikácie, s ktorými sme sa na vás rozhodli obrátiť s dôverou, že budete schopná ich zmierniť, či dokonca úplne vyriešiť.” Prestala som kŕčovito zvierať stoličku a so záujmom sa pozrela na Aberdeena. ,,Nemám žiadnu kvalifikáciu ani vyššie vzdelanie. Som v treťom semestri na miestnej univerzite. Nie som si istá, či dokážem naplniť vaše očakávania.” Aj keď som zrazu ponuku bez hlbšieho uváženia túžila prijať, začala som mať obavy. ,,To vôbec nie je problém. Ako som už naznačil, všetko čo potrebujeme, máte. Teraz by som vám chcel poskytnúť menšiu prehliadku hlavnej ústredne laboratória, aby ste získali predstavu o svojej možnej budúcej práci. ,,Ezra už v rukách držal taký istý plášť, aký mal Aberdeen a galantne mi ho pomohol navliecť na trasúce sa ruky.
Spoločne s riaditeľom sme opäť vyšli na chodbu, pričom Ezra sa od nás oddelil a tým dal jasne najavo, že tu sa jeho práca končí. Hádam budem mať šancu, čo najskôr s ním znova hovoriť. Myšlienkami som sa však vrátila k Aberdeenovi a záhadnému projektu. Prešli sme spletitými ale rovnako vyzerajúcimi chodbami, s ktorými môj orientačný zmysel nemal šancu súperiť, až sme sa konečne dostali k dverám, násobne väčším a lepšie zabezpečeným, ako boli tie, cez ktoré ma previedol Ezra. Po nekonečných minútach strávených odomykaním kódov a zámok sa konečne začali pomaly otvárať a odhaľovať mi výstredný, ohromujúci a mierne zvrátený obraz. Z oboch strán miestnosti boli upevnené hrubé sklá, ktoré ukrývali desiatky podivne vyzerajúcich zelených tvorov, odetých do bielych nemocničných košieľ. Na moje počudovanie v nich toto kruté väzenie nevyvolávalo strach ani úzkosť. V tvárach mali zmierený výraz so strácajúcimi sa poslednými zvyškami nádeje. ,,Vy tu tieto bytosti…. väzníte?“ zalapala som po dychu. ,,A považujete ich za svoje experimentálne vzorky?” Aberdeen ma povzbudivo chytil za plece. “Nie sú to bytosti schopné komunikácie, bližšej interakcie a s najväčšou pravdepodobnosťou sú na intelektuálnej úrovni bežnej laboratórnej myši. V jednom ohľade sú však nad nami o krok vpred. Šíria okolo seba neznáme a nebezpečné žiarenie, ktoré nám nedovoľuje sa k nim priblížiť do bezprostrednej blízkosti. Našťastie sme vynašli špeciálny materiál, ktorý zabraňuje šíreniu a výskum môže prebiehať aspoň takýmto spôsobom založenom výhradne na pozorovaní. Stálo to však životy mnohých oddaných pracovníkov, kým sa nám podarilo ich dostať na toto miesto. Ty to ale môžeš všetko zmeniť. Vystri ruky.“ Nedôverčivo som vzpažila obe končatiny. Vždy som sa síce nepochybne označovala za istým spôsobom výnimočnú, no nikdy som vo svojich presvedčeniach nezašla až tak ďaleko. Aberdeen mi vyhrnul rukávy a prstom prešiel po vydutých, sýto zelených žilách. “Iste si neraz premýšľala, čo je zdrojom tohto nezvyčajného úkazu. Pravdou je, že v krvi sa ti nadpriemerne hromadí istá látka, ktorá je rezistentná voči spomínanému žiareniu. Pokiaľ prijmeš našu ponuku, ktorá je z pochopiteľných dôvodov finančne bohato odmeňovaná, tvojou prvou úlohou bude vstúpiť medzi túto hŕstku členov mimozemskej civilizácie.“ Pocítila som príval adrenalínu. Nemohla som uveriť, pred akým ohromným objavom stojím. Tieto existencie rozhodne neboli ľudské stvorenia, aj keď proporciami sa nepochybne ponášali. Práve sa mi splnili sny, o ktorých som sa ani neodvážila snívať. ,,Vašu ponuku prijímam,” prehlásila som rozhodne. “Ste si istá? Do tohto rozhodnutia spadá obrovská zodpovednosť a vyžaduje čas. No pokiaľ je váš verdikt nemenný, rád vás s okamžitou platnosťou zamestnám.” Prikývla som. Svoje rozhodnutie som spečatila už dávno predtým. “Výborne, odporúčam vám začať od zajtrajšieho rána. Vzhľadom na informácie, ktoré by vám mali byť sprostredkované ešte dnes, by ste mali stráviť túto noc v našom zariadení.” Laura si po dnešnej noci sotva všimne, že neležím na obvyklom mieste svojej rozpadajúcej sa postele. ,,Nevidím v tom problém.”
Aberdeen prikývol a opäť ma nasmeroval do svojej kancelárie. Oči mi padli na množstvo dokumentov, ktoré som mala podpísať. Pri pohľade na astronomickú mzdu sa mi do očí nahrnuli slzy. S takýmito prostriedkami sa budeme môcť čoskoro s Laurou nasťahovať do priestranného bytu a nechať páchnuci internát navždy zhniť v spomienkach. Aspoň sčasti jej budem schopná splatiť všetky tie roky. S pomocou Aberdeena som o niekoľko hodín mala papiere vyplnené a bola som oboznámená so všetkými pravidlami a zákazmi na pracovisku.
Do pohodlnej postele v obrovskej izbe som si však ľahla s množstvom brožúrok. Ráno som plná elánu vstala bez pomoci nastaveného budíka, obliekla sa a vlasy upravila do jednoduchého vrkoča. Počas cesty som zahliadla Ezru. Vyšla som mu rýchlym krokom v ústrety a pozdravila s entuziazmom. ,,Rada ťa opäť vidím. Vyzerá to tak, že od dnes sme kolegovia.” venovala som mu široký úsmev. ,,Ach, áno… Vitaj v kolektíve..” Reakcia bežne sebavedomého človeka ma zarazila. ,,Dnes sa chystám vojsť do prostredia, v ktorom sa nachádza náš veľkolepý objav. Iste vieš o mojej abnormalite.“ Ezra začal cúvať: ,,Samozrejme, už mesiace sa nerieši nič iné….Uvidíme sa.“ Kývol hlavou na pozdrav a vzápätí zmizol. Jeho správanie ma znepokojilo a, aj keď som sa neodhodlala si to priznať, zranilo. Rozhodla som sa však sústrediť na svoj nový cieľ a nedávny zážitok vytesniť.
Pri dverách ma už čakal Aberdeen, od hlavy po päty zahalený do ochranného obleku. ,,Ty ho nebudeš potrebovať,” povedal, keď si všimol môj spýtavý výraz. V laboratóriu sa už kopilo množstvo vedcov za strojmi a kamerami. ,,Celý čas budeš pod profesionálnym dohľadom. Pri spozorovaní akejkoľvek komplikácie ťa odtiaľ ihneď dostaneme. Ale teraz nepredpokladáme žiadne problémy,“ povzbudil ma a postavil pred sklenené dvere, ktoré sa začali pomaly dvíhať a otvárať mi cestu. ,,Tvojím cieľom je pokus o nadviazanie akejkoľvek interakcie. Všetci do teba vkladáme veľkú dôveru, “ dodal a vzápätí zmizol do bezpečia. Zhlboka som sa nadýchla a vykročila vpred. Ocitla som sa necelé dva metre od prvých dvoch zelených bytostí, ktoré však nedali najavo, že by si všimli moju prítomnosť. Ďalej pokojne sedeli a pohľad upierali do prázdna. Keď som sa však priblížila o ďalších pár krokov, znenazdajky na mňa pozreli celkom jasnými očami, vyskočili
na nohy a vydali prenikavý, vysoký zvuk. Ten mal za úlohu o mojej prítomnosti informovať neďalekú skupinku, z ktorej po chvíli vyšla nebojácnym krokom dvojica návštevníkov z vesmíru. Muž a žena. Líšili sa od ostatných impozantnou výškou a celkom určite preberali vodcovskú funkciu. Neuveriteľné. Po celý čas sme ostávali v presvedčení, že tieto bytosti nemajú schopnosť racionálneho uvažovania, no v skutočnosti pred našim zrakom schopne vybudovali funkčnú hierarchiu. Aj napriek bizarnosti celej situácie som necítila ani zrnko strachu, práve naopak, s napätím som očakávala jej vývoj. Obe stvorenia zastavili až v mojej bezprostrednej blízkosti, no necúvla som. Ich výraz v sebe neniesol nenávisť či túžbu po pomste, len prekvapenie a zvedavosť. ,,Nie je jedna z nich,” povedala žena celkom zreteľne, nie však mne. “To je zjavné. Neviem, čo by to mohlo znamenať. Určite si ale nemyslím, že by dokázali vynájsť čokoľvek, čo je schopné zlikvidovať účinky nášho žiarenia. Ich veda je len plačúcim novorodencom v plienkach,” odpovedal muž a pozorne si ma premeral. Začínala som pomaly chápať to, čo mi doteraz celkom unikalo. ,,Volám sa Alica Willisová a som súčasťou výskumného tímu. Môžem sa k vám priblížiť vďaka svojej abnormalite a mojou úlohou je zistiť o vás čo najviac informácií. Bolo mi však povedané, že nezvládnete viac pokynov než bežná laboratórna myš. Mám pocit, že určité veci mi boli zatajené,” pokúsila som sa o začatie rozhovoru. Vymenili si dlhé, šokované pohľady. ,,Počula si to?“ žena takmer okamžite zareagovala prudkým kývnutím hlavy na znak súhlasu. Podišla ku mne ešte bližšie a s prehnanou artikuláciou sa ma opýtala: ,,Rozumieš nám?“ skepticky som nadvihla obočie. ,,Samozrejme, že vám rozumiem. A musím vám položiť zopár otázok.“ Zachytila som v ich tvárach skutočný, nefalšovaný strach. ,,Kto si? Ako to robíš?“ osopil sa na mňa vyľakaný muž.
Pomaly sa okolo nás začali zhromažďovať aj ostatní členovia a znepokojene si ma obzerať. Žene som v očiach zbadala náhly záblesk myšlienky. ,,Tá abnormalita. Povedz nám niečo o nej.”
,,V mojej krvi sa prirodzene hromadí veľmi pozoruhodná látka.” Naviac nečakala a roztrhla mi rukáv, ktorý odhalil moje zelené a zdeformované žily. Zalapala po dychu, no vzápätí ma objala. So slzami v očiach sa obrátila na ostatných a zdvihla moju ruku ako symbol nádeje. ,,Je to ona. Tá, na ktorú sme všetci čakali a ktorá nám vráti späť slobodu.” Vytrhla som sa z jej zovretia. ,,O čom to hovoríte?” prižmúrila som oči. ,,Tým ľuďom nesmieš veriť ani slovo. Na dosiahnutie zvráteného cieľa neváhajú využiť akékoľvek prostriedky. A ty si len súčasť ich hry. Neväznia ťa o nič menej ako nás. To, čo sa ti hromadí v krvi, je v skutočnosti chlorofyl.” Zo základnej školy mi ostali matné vedomosti o fotosyntéze a jej nevyhnutných častiach. Hlbokým nádychom som sa pokúsila spracovať všetko, čo sa mi tá záhadná žena pokúšala povedať. ,,Nerozumiem,” vložila som hlavu do dlaní. ,,Určite si si všimla, že my mimozemšťania sme na vašej planéte zobrazovaní ako zelené stvorenia s hlbokými čiernymi očami. V skutočnosti ste sa trafili len sfarbením. No nie sme zelení len tak bezdôvodne. Energiu čerpáme zo Slnka a prebieha v nás fotosyntéza. V tebe taktiež, no len čiastočne, nakoľko si ako my len z polovice. Bežní ľudia neznesú vlny žiarenia, ktoré vysielame, nedokážu ani zachytiť našu frekvenciu hlasu.“ ,,Z polovice ako vy? To znamená, že mama alebo otec…” nedokončenej vety sa ujal muž, ktorý medzičasom prišiel ku mne a pozorne sa započúval do rozhovoru. ,,Áno, tvoj otec je jeden z nás, a tvoja matka bola človek.” ,,Bola?“ hlas sa mi zlomil. Opustila ma posledná nádej a zanechala po sebe prázdne miesto. ,,Je mi to ľúto,” chytil ma za plece a pokúšal sa zmierniť moju stratu. ,,A otec?“ spýtala som sa s nádejou. ,,Je v poriadku. Mal to šťastie, podarilo sa mu uniknúť, keď na nás zaútočili. Chcela by som byť pri vašom opätovnom zvítaní. Musíš nás však odtiaľto dostať. Osudy všetkých ležia na tvojich pleciach. Pocítila som na sebe uprených množstvo pohľadov zúfalo prosiacich o pomoc. ,,Povedzte mi, čo mám urobiť.“
Do vrecka mi nenápadne vložila zväzok kľúčov. ,,Pomocou nich sa dostaneš do miestnosti, v ktorej
je odstavený náš lietajúci modul. Naštartuješ ho pomocou modrého tlačidla, zvyšok pochopíš. Potom sa vráť po nás. Ale nezabudni, prosím, ešte na jednu vec. Existuje len jeden ďalší človek ako ty. Stavím sa, že sa nachádza niekde pod zámkou v tomto zariadení. Nájdi ho.”
V tej chvíli ma zozadu uchopili dve silné ruky a ťahali späť. Zachytila som pach spáleného mäsa, spôsobené kontaktom s mimozemským žiarením. V ich zranení som vycítila svoju príležitosť na útek a divoko kopala nohami. Nepodarilo sa mi oslobodiť sa a skončila som pripútaná k nemocničnému lôžku, ktorého sa ujal sám Aberdeen. ,,Ste úbohý klamár a tyran. Postarám sa o to, aby sa každý dozvedel pravdu a skončíte za mrežami do konca vášho mizerného života!” vyhrážala som sa mu. ,,A vy, vy všetci ste hlupáci, keď vkladáte dôveru do tohto zverského maniaka. Po celý čas vás kŕmil klamstvami a využíval vašu oddanosť. Musíte mi pomôcť to zastaviť ešte dnes!” vedci však moje prosebné výkriky ignorovali a pokojne sledovali, ako ma Aberdeen odvádza z miestnosti. ,,Bude v poriadku, má len mierne halucinácie. Asi sme ju tam nechali príliš dlho,” bezfarebným hlasom okomentoval a vytlačil vozík na chodbu. Intenzívne som sa pokúšala dostať z pevne utiahnutých remeňov a zafixovať si do pamäte celú dlhú cestu. Nepodarilo sa mi ani jedno, ani druhé. Vnímala som len chlad, vlhkosť a tmu. Aberdeen otvoril náhodne vyzerajúce dvere a vtlačil vozík dnu. Skôr, než odopol oba remene, mi na ruky upevnil putá. Pomohol mi posadiť sa.” Nech ťa ani nenapadne premýšľať nad nejakou hlúposťou. Odtiaľto sa živá nedostaneš.” Prekvapilo ma, keď z vrecka vybral cigaretu a z plných pľúc potiahol. ,,Nemôžete ma tu držať večne. Samému vám veľa času nezostáva.” Aberdeen sa chrapľavo zasmial. ,,Kto by povedal, že aj v takýchto situáciách si zachováte ostrý jazyk. Uštipačné poznámky vám nepomôžu. Na to, aby sme vás zabili, ste príliš vzácna. Môj čas na tomto svete už síce takmer vypršal, no Ezra je pripravený kedykoľvek prevziať moju funkciu. Pre toto miesto je najväčším prínosom za celú moju dlhú kariéru. Aj keď musím uznať, že za iných podmienok by ste preňho boli veľkou konkurenciou.” Z očí sa mi prvýkrát po dlhom čase vykotúľala slza, ktorá bola len chabou predzvesťou. ,,Ezra… O všetkom vedel,” vzlykala som. ,,S cudzími mladíkmi, ktorých náhodne stretneš v bare, je naivne hlúpe chodiť do opusteným budov. To ťa rodičia nenaučili? ” zasmial sa na vlastnom vtipe. ,,Ezra je ambiciózny, cieľavedomý a mimoriadne nadaný. Presne takýto typ človeka je potrebný na konečné dosiahnutie pozitívnych výsledkov, po všetkých tých omyloch a pádoch v našom malom experimente.” Sklonil sa a hravo mi postrapatil vlasy. ,,Po omyloch a pádoch? Takže som nebola jediná?“ Aberdeen sa zasmial ešte hlasnejšie, vzápätí sa rozkašľal. ,,Ty si ani neuvedomuješ rozsah a dôležitosť všetkého, čoho si súčasťou. Odkedy inteligentní jedinci v ďalekej minulosti odhalili mimozemský život, prebiehajú výskumy až dodnes. Zaujímame sa hlavne o ich infiltráciu medzi našu civilizáciu. Najväčšieho omylu a pádu sme sa dopustili v roku 1154. Počula si o zelených deťoch z Woolpitu?” pokrútila som hlavou. ,,Boli ako ty, poloviční. Nepodarilo sa nám však geneticky odstrániť ich zelené sfarbenie, čo bolo pochopiteľne neprípustné pre prirodzenú infiltráciu. Mali ich zabiť skôr, než sa niečo skomplikuje, no podarilo sa im utiecť. Spôsobilo to taký zmätok, že sa týmto prípadom aj dnes zaoberajú milióny ľudí. Ale ty si to zvládla nad naše očakávania. Teraz ťa tu nechám istý čas samú.” Jeho odchod som už nevnímala. Nedokážem oslobodiť seba, bytosti za sklom a nemám ani najmenšiu informáciu o ďalšom polovičiakovi. Myseľ mi zaplavil horký pocit zlyhania, zrady a mojím telom otriasali zmätené emócie. Pomaly som upadala do spánku, keď som začula cvaknutie zámky.
Cez dvere sa votrela neznáma postava a približovala sa ku mne. Do očí mi zasvietila baterkou a ja som okamžite spoznala Ezru. Chystala som sa zúrivo vykríknuť, s čím zrejme počítal a na pery mi priložil prst. ,,Psst! Všetko ti vysvetlím.“ Začal mi skúsene odomykať putá opäť pomocou pakľúčov. ,,Je mi veľmi ľúto, kam až to muselo zájsť. Od začiatku som mal iný plán, no nemohol som tušiť, čo sa stane za tým sklom.” Hneď ako bola moja ruka voľná, pristala mu na líci. Zarazene si šúchal bolestivú červenú škvrnu. ,,Zmizni! Zničil si mi život. Bol si druhým človekom, ktorému som kedy verila. Využil si, že som bola hlúpa a pobláznená. Už máš všetko, čo si chcel.” Zadíval sa mi do očí, presne ako v ten večer. ,,Keby som to neurobil ja, chopil by sa toho niekto iný. A bola by si mu celkom ľahostajná. Chcem ťa len chrániť. Teraz ťa vezmem k modulu, vieš ako ho naštartovať. Ja ich zatiaľ oslobodím a vyvediem von. Budeme sa čakať pred vstupnými dverami, ktorými sme sa sem dostali. Musíš byť rýchla.”
,,Myslíš, že ma tak ľahko oklameš? Stačí pár sekúnd v ich blízkosti a si mŕtvy.“ Vtom momente si Ezra na dôkaz vyhrnul rukáv, pod ktorým ukrýval pokrivené, sýtozelené žily. ,,Ty?” zalapala som po dychu. Prikývol. ,,Moja mama ma naučila chrániť sa. Podarilo sa jej so mnou utiecť. Len vďaka nej som sa dokázal stať členom tohto chorého zboru a bezpečne naplánovať útek. Sľubujem, že sa všetko dozvieš v pravý čas. Teraz sa musíme poponáhľať.” Spoločne sme bežali chodbami, kým sme sa konečne dostali pred dvere modulu. ,,Vieš, čo máš robiť.” Prikývla som a vstúpila do futuristického interiéru.
Ocitla som sa pred množstvom gombíkov, páčok a jedného kormidla. Rozhodovala som sa pre farbu štartovacieho tlačidla. Prešla hádam večnosť, kým som s istotou stlačila modrú a celá loď sa začala dvíhať. Strecha sa automaticky otvorila, kým ja som sa pohodlne usadila za kormidlom. Hluk modulu prerušil hlasný alarm, Ezra určite práve vypustil bytosti na slobodu. Ovládanie mi išlo prekvapivo ľahko. Na určenom mieste som pristala práve vtedy, keď naň dobehol aj Ezra s ostatnými, ktorým boli v pätách ozbrojení muži. Ďalším tlačidlom som otvorila dvere, ktorými sa začala naraz predierať celá skupina. O pár minút sa do vnútra dostali všetci, až na Ezru, ktorý ostal na konci. Za kormidlo sa usadil niekto skúsenejší a začal pomaly vzlietať. ,,Nie, ešte nemôžeme! Musíme počkať na Ezru!” Z plných pľúc som sa snažila prehlušiť okolitý chaos. ,,Nemáme čas. Ak ostaneme, chytia nás,” odpovedal mi a ďalej sa venoval ovládaniu. Predrala som sa až k dverám, ktoré sa zatvárali. ,,Ezra!“ zakričala som. ,,Dávaj na seba pozor, Alica.” ,,Ty mi daj ruku, ty hlupák. Vytiahnem ťa.“ Pridalo sa ku mne pár zachránených a spoločne sme ho v posledný moment vytiahli do bezpečia. Tuho som ho objala. ,,Čo bude teraz?“ spýtala som sa. ,,Ja s nimi odchádzam do susednej galaxie. Ani nevieš, ako by som sa potešil tvojej spoločnosti. Ale nemôžem ťa do ničoho nútiť, máš predsa svoj život. Tu máš.” Podal mi čiernu tašku, ktorá bola plná tučných zväzkov peňazí. ,,Začni nový život, ďaleko odtiaľto,” prikývla som a vzala si ju.
Vystúpila som pred našim internátom a zamierila do izby. Na posteli sedela Laura a telefonovala. Keď ma zbadala, pustila z ruky telefón a vybehla mi v ústrety. ,,Kde si bola? Myslela som, že umriem od strachu. Mám chuť ťa zabiť. Prečo si mi nič nepovedala?“ Jej otázky som ignorovala a do rúk vložila čiernu tašku. ,,Odíď odtiaľto, kúp si nádhernú vilu pri pláži a motorový čln, po ktorom si vždy túžila. Zaslúžiš si to viac, než ktokoľvek na svete. Vrátim sa. Možno o mesiac, možno o dvadsať rokov. Ktovie.” Pohladila som šokovanú Lauru po vlasoch a vybehla späť do modulu. Vyletela som z pohodlného ale zapáchajúceho hniezda, roztiahla krídla a letela strmhlav oproti neznámym horizontom.

 

Text neprešiel jazykovou korektúrou, za jazykovú úpravu zodpovedá autor.