CHODENIE S TUROŇOM – fašiangy je po vianočnom období prvou témou, ktorá sa objavuje vo vystúpeniach našich folklórnych skupín a súborov.
Charakteristika tohto obdobia:
„Fašiangy predstavujú obdobie od Troch kráľov do Popolcovej stredy. Magicko-prosperitné úkony, charakteristické pre fašiangové obdobie mali blahodárne pôsobiť na očakávanú dobrú úrodu. Fašiangy boli časom priadok, zakáľačiek, svadieb, ktoré sprevádzali zábavy i fašiangové sprievody masiek. Maskovanie v obradoch a hrách už od najstarších čias spĺňalo magicko-rituálne a neskôr aj spoločensky zábavné funkcie. Samotné masky predstavujú zvykoslovné predmety vyrobené z najrozličnejších, v ľudovom prostredí dostupných materiálov.“
„Obchôdzka s „Turoňom“ je veľmi archaický zvyk, ktorý má svoj pôvod ešte v predkresťanskej tradícii. „Turoň“ je zvieracia maska, pôvodne vychádzajúca z tura, teda zvieraťa, ktoré bolo v dávnej minulosti uctievané ako symbol plodnosti a sily. Tur však u nás nežije už viac ako tri storočia. Preto sa zvieracia maska „Turoňa“ dnes častokrát považuje za masku odvodenú od kozy s rohami, s ktorou ju dnes často spodobňujú“.
(z výskumu Mgr. Pavla Markecha - etnografa Kysuckého múzea v Čadci)
Vystúpenia a fašiangové sprievody mali a majú vo svojom repertoári napríklad skupiny ZBOROVANKA zo Zborova nad Bystricou spolu a folklórna skupina z Kysuckého Lieskovca.
Vystúpenie ženskej folklórnej skupiny TURZOVANKA býva súčasťou fašiangových sprievodov v Turzovke.
https://www.facebook.com/TVTurzovka/videos/1910712748940551/
Folklórna skupina "Vajčovci" z Horného Vadičova zachováva tento zvyk aj v súčasnosti. V tejto obci je pod názvom „PO ŠABLI“.
V Hornom Vadičove:
„Fašiangové obdobie vyvrcholilo chodením skupiny mladých ľudí v maskách po dedine „po šabliach“. V skupine nesmela chýbať maska mladého pána a nevesty, mládenca, ktorý nosil so sebou košík na milodary a šabľu, poštára, maska cigánky s deckom, turoňa, mäsiara alebo poľovníka, smrtky či družice. Chodenie ukončili v utorok pred Popolcovou stredou zábavou. Muzika hrala až do polnoci a zúčastňovali sa na nej starí aj mladí. Vydaté ženy museli pri tanci vysoko dvíhať nohy a široko roztáčať sukne, aby sa im urodil pekný ľan a konope. O polnoci pochovali basu na znak veľkého pôstu.“
Úryvok z publikácie: Horný Vadičov, Historická monografia obce, Mgr. Mária Húšťavová a kolektív, 2017
V knihe „Piesne k výročným obradom a zvykom“ je opísané nasledovne:
„Chodenie s Turoňom“ („Turoňem“, „Rogat_m“) bolo na Kysuciach zaznamenané predovšetkým v oblasti Kysuckej vrchoviny ešte na konci 60-tych rokov minulého storočia. V prvej polovici 20. storočia, chodili s Turoňom takmer na celých Kysuciach. V súčasnosti sa tento obradový zvyk objavuje len v programoch folklórnych skupín a súborov.
S Turoňom sa chodievalo už od troch kráľov cez celé fašiangy.
Turoň bola zoomorfná (zvieracia) maska, štylizovaná podoba spravidla volskej hlavy upevnenej na palici bola zhotovená z baranej alebo zajačej kože. Na rohoch mala omotanú kúdeľ a často aj zavesené mašle so zvoncami. Z pohyblivého pysku (dolná čeľusť) trčal veľký červený jazyk. Palici s hlavou turoňa držal človek (variantne dvaja ľudia: jeden vzadu v predklone, držiac rukami predného za boky...)zakrytý vrecovinou alebo kožušinou. Cez kĺbový mechanizmus pohyboval dolnou čeľusťou turoňa. Táto fašiangová maska dominovala v obchôdzkových sprievodoch a mala plodonosnú funkciu.
Pri obchôdzkach s turoňom sa spievala pieseň s rovnakou melódiou, avšak v nárečí tej ktorej lokality, napr.“
„Vešelo Turoňku...“ – v Turzovke
„Veselo Turvoňko“ – v obciach Kysuckej vrchoviny
„Vešelo Turuňku“, v goralských oblastiach „Čorn_j doľin_“
(Čierne, Svrčinovec, Skalité, taktiež v Oščadnici)
Turoň sa sprevádzal ako energiou nabitý symbol života. Vyváľajúc sa v hnoji domu, akoby privolával všetky prírodné sily k spolupráci pri zakladaní novej úrody a z toho vyplývajúcej hojnosti (prosperitná funkcia obradu). Turoň mal údajne takú magickú silu, že ním vytancovaná dievka, sa mala do roka vydať alebo porodiť. Preto (niektoré!) dievky s krikom utekali od Turoňa čo najďalej.
Spolu s Turoňom chodil mäsiar s veľkým dreveným nožom a poľovník s drevenou puškou. Turoňa viedol na reťazi statný junák s bičom. Ďalší mládenec vyberal do koša dary („podaruňki“). V skupine bol aj mládenec, ktorý nosil na chrbte z handár urobeného pangharta. Mal za úlohu dobiedzať a „vydrankávať“ dary, akože pre nemluvňa na chrbte, čím sa zvýrazňovala aj sociálna stránka obradu: solidarita s chudobnými a strádajúcimi.
Z rozprávania Márie Hruškovej, 1899 – TURZOVKA, zap. 1967:
„No keč prichoďžili ku chalupe, no veče, s t_m diablem rohat_m, išli zma zdechnuč od ľinku. Rohi mjol červjune, jako čert, trčali z nich škut_ jako z utopenca. No a t_n za ňim, co ho vjut na rečaži , furt ho šturol, reku-hibaj doprotku, to ab_vešol ku num na pľac. Potem ho zavolal ku hnoju a pravil: turuňku, poj sem, jo če naučim tancovač a gazda se budže smjoč... No a t_n, s t_m korbačem mu pritnul a rohat_ začnul poskakovač a kr-nčič se sebum, až ho šľahlo na t_n hnoj. Potem priskočili, t_n s puškum , a t_n s nožem , aľe to ľim jakože , začnuli ho kluč, až ho t_n žeľen_ nadobro streľil. Kref ňigďzi, ale kriku teľo, že b_ aj stodola šľahľa. A jako ľim trepol t_mi nohami ..., no t_n, no vidžiče-t_n turuň. Počkajče kapke, ešče vum povem jako pri t_m špevali!“
Postava turoňa našla rôzne folklórno-scénické stvárnenia a zároveň je motívom výtvarného zobrazenia. Najviac oslovil slovenského sochára a maliara VLADIMÍRA KOMPÁNKA. Pochádzal z Rajca, z oblasti takisto bohatej na ľudové zvykoslovie.
Zaujímavým moderným výtvarným zobrazením tohto ľudového zvyku je dielo MILINY ZIMKOVEJ Fašiangový koník – pocta Vladimírovi Kompánkovi:
V zobrazovaní tejto témy masiek sa neustále vo svojej tvorbe venuje Ivan Kelly Köhler. Ako umelecký fotograf zaznamenal mnoho pôvodných a originálnych ľudových masiek a príbehov fašiangov. Viac o tvorbe a skúsenostiach môžete vypočuť v rozprávaní tohto originálneho umelca vo filme Krajského kultúrneho strediska v Žiline MÁGIA FAŠIANGOVÝCH MASIEK:
Turoň bol inšpiráciou aj pri vzniku ocenenie nášho medzinárodného filmového festivalu ETNOFILM, ktoré každé dva roky putuje do rôznych kútov sveta. Autorom pôvodného výtvarného návrhu bol v roku 1980 Vladimír Kompánek.
Mgr. Erika Šuranská
Kysucké kultúrne stredisko v Čadci
Použitá literatúra a zdroje:
Pavol Kužma: Ľudové piesne z Kysúc, Kysucké múzeum v Čadci 2014
Mgr. Mária Húšťavová a kolektív: Horný Vadičov,2017