Jubilujúci Pivničania
Naši Slováci z dolnozemskej Pivnice, ktorí, mimochodom, pocítili príchod do Čadce o po-lovicu nižšou teplotou, ako bola tá, z ktorej odchádzali, priviezli okrem svojich osobností a osobitostí aj výstavu k 15. výročiu založenia svojho Ochotníckeho divadla Janka Čemana. Výstava je súčasťou širších osláv ochotníckeho divadla v Pivnici, ktoré si tento rok pripomína 100 rokov svojej činnosti. Divadelná tradícia v tejto obci sa začala presne 2. mája 1909 inscenáciou divadelnej hry Terézie Vansovej Svedomie.

Členovia Divadla Janka Čemana počas piatkového stretnutia s prezidentom SR Ivanom Gašparovičom, ktorý zavítal na Palárikovu Rakovú už drhýkrát za posledné tri roky

Oslavy v Pivnici sa začali už koncom marca, v ich rámci sa uskutočnil jubilejný 40. ročník prehliadky slovenských divadelných súborov
Vojvodiny a zároveň aj 15. ročník Diva-delných inscenácií dolnozemských autorov (DIDA) Pivnica 2009. Medzi festivalom DIDA a Palárikovou Rakovou je podpísané memo-randum, na ktorého základe si festivaly každoročne vymieňajú víťazné predstavenia. A aby bola storočnica okrúhla, ako sa na štedrých Dolnozemcov patrí, oslavy dopĺňa aj čerstvo vydaná kniha. „Odpremiérovaná“ bola počas spomínaných osláv 27. marca, presne na Sve-tový deň divadla. Práce na nej boli namáhavé, svedčí o tom aj dátum vzniku redakčnej rady knihy – október 2007.
Režisér divadla Ján Kmeťko verí, že tieto oslavy nebudú posledné. „Je to z úcty k našim predkom, čo pracovali pred nami a zaviazali nás tým slovenským dedičstvom a bohatstvom, ktoré nám zanechali. Chceme pokračovať v ich odkaze, aj divadelnou prácou s deťmi. V súčas-nosti v Divadle Janka Čemana máme mladšiu aj staršiu detskú divadelnú scénu, mládežníc-ku, hráme aj my, dospeláci, takže tie divadelné korene, ktoré sú u nás zapustené už dávno, prežívajú veľmi dobre. Dúfam, že aj pri dvesto-ročnici tu v Čadci prebehne takýto rozhovor, aby si ľudia v Čadci spomenuli na Slovákov tam dole a tí dole zas na tých na Hornej zemi.“
Hra Homo sapiens, s ktorou sa Pivničania predstavia tento rok na Kysuciach, je z pera pazovského rodáka, evanjelického kňaza Vla-dimíra Hurbana Vladimírova. Homo sapiens patrí medzi jeho prvé hry, lepšie povedané experimenty. „Dokonca ani Pazovčania o tejto hre nevedeli, preto keď sme sa s ňou minulý rok objavili v tejto obci na prehliadke slovenských divadelných súborov Vojvodiny, vyhlásili ju za svetovú premiéru,“ objasňuje Janko Kmeťko. „Dnešná doba takéto divadelné hry ani nepozná. Je to niečo staré, čo som sa ja ako režisér pokúsil zmystifikovať. Je to hra o ľuďoch, ktorí žili na rozhraní neolitu a paleolitu. A divák, ktorý zhliadol predstavenie, nech sa po ňom opýta sám seba, či sa od toho času podnes niečo zmenilo.“


* * *

Nová moderátorka

Na tohtoročnej Palárikovej Rakovej zažila svoju moderátorskú premiéru Katarína Belková zo Starej Bystrice. Je študentkou Obchodnej aka-démie v Čadci a minulý rok zvíťazila na celoslovenskej prehliadke mladých moderátorov Sárova Bystrica.

* * *

Spomienky pamätníkov
Každý rok možno na prehliadke stretnúť ok-rem mladšej generácie divadelníkov aj pamätníkov, dokonca i tých, čo stáli pri jej zrode. Patria medzi nich aj Kysučania, páni Rudolf Gerát a Ivan Gajdičiar.
„Pri spomienkach na začiatky musím pripomenúť, že to bolo roku 1968, keď sa spoločensko-politická situácia oživila natoľko, že sme si mohli spomenúť aj na nášho významného rodáka Janka Palárika, a to formou založenia prehliadky ochotníckych divadelných súborov. Myšlienka pretrvala aj napriek tomu, že nastali časy tzv. normalizácie. A veľký záujem o prehliadku z celého Slovenska nás postupne nútil, aby sme pridávali stále nové a nové nápady. Vďaka tomu, že roku 1980 bol v Čadci postavený dom kultúry, sme prehliadku rozšírili aj do Čadce a v súčasnosti festival zažíva naozaj už slávnu históriu,“ spomína Rudolf Gerát, ktorý stál pri zrode mnohých významných inštitúcií novodobých kysuckých dejín. „Je zaujímavé, že slovenské ochotnícke dianie sa udržiava aj dnes, napriek veľmi silnému tlaku masmédií, najmä televízie. Spomínam si na časy, keď sme s Palárikovou Rakovou začínali – vtedy sme sa obávali konkurencie filmu. Po dedinách chodili putovné kiná a boli takou veľkou atrakciou, že ľudia išli na akýkoľvek film, len aby videli to čudo. Báli sme sa, že film naruší alebo ohrozí ochotnícke divadlo, ale, našťastie, nestalo sa tak. A dnes zisťujem, že ani tá všemocná televízia, ktorá sa núka ľuďom už priamo do obývačiek, neutlmila záujem ľudí o kontakt so živým hercom, so živou tvorbou,“ zakončuje pomerne optimisticky R. Gerát.

Ivan Gajdičiar zažil Palárikovu Rakovú aj ako vynikajúci herec: „Začiatky boli ako pri všetkom ťažké. Ale dodnes ma neprestal fascinovať ten obrovský entuziazmus, to obrovské nadšenie ochotníkov na celom Slovensku urobiť niečo v prospech Palárikovej Rakovej. Táto prehliadka sa totiž stala takým fenoménom, že najvyspelejšie ochotnícke divadelné súbory na Slovensku považovali za svoju povinnosť naštudovať hru slovenského dramatika, aby sa v zmysle štatútu mohli zúčastniť. A účasť na Palárikovej Rakovej, bez ohľadu na umiestnenie, vždy znamenala akýsi bonus. A neskôr, keď sa prijal štatút, že víťaz Palárikovej Rakovej dostane príležitosť účinkovať na Scénickej žatve v Martine, nadšenie dosiahlo vrchol. Palárikova Raková sa stala ďalšou prí-ležitosťou (popri víťazstve v súťaži B a A kategórie), ako uspieť na najvyššom divadelnom fóre na Slovensku. A ako pamätníka ma teší, že, hoci sa zmenili podmienky, Raková pretrváva, entuziazmus ostal, prehliadka je tu stále pre nás a má šancu prežiť a dožiť sa skutočne zrelého veku.“


* * *

Príspevky Kysuckej kultúrnej nadácie k Jánovi Palárikovi
V auguste tohto roku pribudne do Galérie Dro-tárie v Kysuckom múzeu tretia drôtovaná socha významného Kysučana v životnej veľkosti. Po Jozefovi Kronerovi a Andrewovi Cernanovi budú môcť návštevníci obdivovať ďalší výtvor umeleckého drotára Ladislava Jurovatého ml. – Jána Palárika.
Člen Kysuckej kultúrnej nadácie v Bratislave Ivan Hudec, ktorý v posledných rokoch našiel zaľúbenie v tvorbe rodokmeňov, pripravil pre obec Raková rodokmeň Jána Palárika.

* * *

Programová komisia 42. Palárikovej Rakovej
Programovú komisiu Palárikovej Rakovej tento rok tvorili: Magdaléna Hacková, Miroslav Mareček, Miroslav Ďurica, Peter Kozák a Stanislav Grečmal. Zo 17 prihlásených vybrali do súťaže päť kolektívov a jedno predstavenie v kategórii Divadlo jedného herca.

* * *

Študentská porota

Študentská porota bola tento rok zložená zo študentiek čadčianskeho Gymnázia J. M. Hurbana. „Za celú porotu môžem povedať, že máme zmiešané pocity, lebo sa nevieme roz-hodnúť. Všetky predstavenia, ktoré sme videli, boli niečím dobré, ale tiež boli diametrálne odlišné, takže ešte nie sme stopercentne rozhodnutí, čo vyberieme ako to naj, najlepšie. Každopádne, myslím si, že sme mali príjemný kultúrny zážitok,“ povedala bezprostredne po poslednom súťažnom predstavení štvrtáčka Kristína Pavlíková. Porotkyne (ďalšími boli Jana Jarošová, Lucia Lucáková, Lenka Jurkyová, Andrea Škrobánková, Ľubica Marčáková) pracovali pod vedením svojej profesorky Evy Kubalovej a na všetkých rozboroch súťažných predstavení bolo vidieť, že táto zmena oproti školským povinnostiam ich baví.

* * *

Odborná porota

Odbornej porote predsedal tento rok Oleg Dlouhý, teatrológ z Divadelného ústavu v Bratislave. Členmi boli herečka Slovenského komorného divadla v Martine Ľubomíra Krkošková-Hlaváčová, dramaturg Róbert Mankovecký z Martina a dlhoročný divadelník Peter Kozák z Čadce. Hodnotenia Róberta Mankoveckého a Olega Dlouhého pripájame k jednotlivým súťažným predstaveniam.

K tradičným porotcom posledných rokov Olegovi Dlouhému, Róbertovi Mankoveckému a Ľubomíre Krkoškovej-Hlaváčovej pribudol tento rok Peter Kozák

* * *

Divadlo „G“ Trebišov:
Tanec nad plačom

Členovia trebišovského Divadla „G“ priniesli so sebou do Čadce aj veľmi peknú spomien-kovú knihu Divadlo „G“ Trebišov, 50 rokov, 1959–2009. Možno v nej nájsť spomienky bývalých i súčasných členov, rôznych osobností spoločenského i kultúrneho života na toto neúnavné ochotnícke združenie, na ktorého čele stojí od počiatku pedagóg a režisér Július Galgan. S Júliusom Galganom sme sa porozprávali aj o hre, s ktorou Trebišovčania prišli tento rok na Palárikovu Rakovú. „Náš súbor sa tento rok dožíva 50 rokov a na premiéru sme chceli slovenskú hru, preto sme vybrali Tanec nad plačom. Je to všeľudská a stále aktuálna hra, aj pre dnešného diváka. I keď je to hra z minulého obdobia, sú v nej krásne, humánne, ľudské myšlienky,“ hovorí. Mení sa človek? „Človek v Danteho Božskej komédii aj u Petra Zvona je tým istým človekom s ľudskými chybami, ako sú závisť nenávisť, nevraživosť, božemôj, a lásky niet. A to sme chceli trocha pripomenúť.“ A mení sa vaše divadlo? „Mení-me sa, nabrali sme viac skúseností, a aj v tejto hre som objavil čosi navyše ako pred pätnástimi rokmi. Konkrétne, žiaľ, opäť – medzi ľuďmi ubúda lásky. Ale budeme sa snažiť. Čo iné spravíme?“ A ako je spätá história Palárikovej Rakovej s trebišovským súborom? Jój, to bolo ešte roku 1980, vtedy sme hrali Juvelíra od Chalupku. Vtedy nám jeden domáci, Jarko Balucha, povedal, že viac vás nezoberieme, lebo ste nám pobrali všetky ceny. Dostali sme cenu za ženský herecký výkon, za scénu a kostýmy, za réžiu. A pán Chudík nás dal aj na prvé miesto medzi kolektívmi, ale prehlasovali ho, takže sme boli druhí. Ale to bola celoslovenská súťaž, takže to je obrovský úspech. Aj teraz, pre nás je úspech, že sme sa sem vôbec dostali. Už som viacerým spomínal, že my si sem chodíme dobíjať batérie. Ja osobne do Matice do Martina a s divadlom sem, do Čadce. Je tu veľmi dobrá atmosféra. Sú tu veľmi dobrí ľudia, skromní. Vzťah medzi porotcami a divadelníkmi, aj medzi hercami a divákmi, aj medzi divadlami samotnými je tiež ohromný – ani tu necítiť, že by šlo o súťaž. Tu vyhrá každý. Dakto je, samozrejme, lepší, ale, bože môj, to tu nie je dôležité...“
Hodnotenie Róberta Mankoveckého: „Tento text je na Slovensku vzácny a výnimočný, pretože vôbec prvýkrát v slovenskej drama-tickej literatúre ukazuje stret dvoch svetov – sveta minulosti a sveta súčasnosti. Premiéru mal pred 66 rokmi v Slovenskom spevokole v Národnom dome v Martine. Kladmi inscenácie boli vysoká herecká vyspelosť súboru – veľmi dobrá dikcia, veľmi dobrá jazyková interpretácia, aj pohybová, vidno, že sú to skúsení ochotníci. Táto akoby až dokonalá jazyková dikcia, kde dlhá samohláska bola skutočne dlhou, krátka krátkou, presne podľa princípov javiskovej reči, bola vynikajúca vo svete minulosti, vo svete ľudí vychádzajúcich z obrazu. Ale historizujúci sa mi zdal byť aj svet súčasný, a tým pádom sa mi stret oboch svetov zdal byť slabý. Problémom v súčasnom svete hry bola aj interpretačná nepresvedčivosť. Preto interpretovať takýto text má zmysel vtedy, ak k nemu nájdeme kľúč, akým spôsobom ho tlmočiť pre dnešok. A to sa myslím pri tejto inscenácii nepodarilo. Ale to je problém, s ktorým dlhé roky zápasia aj profesionáli, takže vidieť dobrú inscenáciu tohto textu je veľmi ojedinelé. Preto veľmi vysoko hodnotím výber textu aj pokus popa-sovať sa s ním a inscenácia ako celok bola veľmi zrelá a zaujímavá.“

* * *

Vlado Benko: Pastier

Na margo svojej monodrámy na motívy prózy Václava Pankovčína Vlado Benko hovorí: „Je to moja prvá monodráma, ktorú som v živote naštudoval. Vždy som si totiž uvedomoval, že je to náročné, vyžaduje to už skúseného herca. Vlani však bola taká dobrá konštelácia, že keď ma oslovili z Levočskej divadelnej spoločnosti, napadol mi Pastier, že by som sa mohol pustiť do toho. Bola to výzva. Je to akási herecká štúdia, pretože pastier tu predstavuje okolo dvanásť-trinásť postáv, o ktorých rozpráva, ktoré spomína, takže každú chvíľu sa na niekoľko minút prevteľuje do inej postavy. A napriek tomu, že texty sa zdajú na prvý pohľad jednoduché, naivné, zároveň majú v sebe úžas-nú hĺbku, aj takú gazdovskú múdrosť. To sa mi veľmi páčilo. Ďalšou motiváciou pre mňa bolo, že slovenské monodrámy čerpajú zväčša z an-glických a írskych predlôh. Zuza Kronerová robí Shirley Valentine, neďaleko od nás v Spišskej Novej Vsi pán Čižmár robí asi tri veci, to je tiež len írska dramatika... A zrazu som si uvedomil, že sa stačí len poobzerať okolo nás a nájdeme krásne hlboké, silné témy. A keď je silná téma, aj výsledok je adekvátny.“
Inscenácia často zachádzala k starým rozprávačským koreňom našich ľudí... „Musím povedať, že sú tam aj nažité veci. Človek sa pohybuje po svete, náš súbor, my sme vlastne takí svetobežníci. ja osobne sa pohybujem v amatérskom divadle už štyridsať rokov, mávame strašne veľa predstavení. Chodíme po obciach, malých dedinkách, po mestách, stretávame veľmi veľa ľudí a na človeka sa nielen čoto nalepí, ale najmä pekné stretnutia ostávajú v pamäti. A potom stačí len trocha zaloviť a použiť to dobré do predstavenia.“
Hodnotenie Róberta Mankoveckého: „Kategória monodrámy je na Palárikovej Rakovej nová a je veľmi dobré, že sa vytvoril tento priestor na prezentáciu jedného herca. Doteraz som videl päť zo šiestich inscenácií, a keď ich hodnotím z celkového aspektu, Pastier je z nich absolútne najlepšia, najzrelšia a najdivadelnejšia. Súťaží však v samostatnej kategórii, kde je len jeden prihlásený, takže pravdepodobne ju aj vyhrá. Vlado Benko je jeden absolútne skú-sený ochotník, a neviem, do akej miery ho možno hodnotiť ako ochotníka a do akej ako profesionála, každopádne nielen na tejto prehliadke je ochotník. Pastier je sústredený, absolútne koncízny tvar, od začiatku do konca som mal výborný pocit, zabával som sa tam, kde som sa mal zabávať, rozmýšľal som, kde som mal rozmýšľať, a plakal som, aspoň vo vnútri, kde som mal plakať. Vlado Benko dokázal ako režisér spolu s pánom Péchym zdivadelniť akýsi vnútorný dialóg vstupom akejsi insitnej lyriky v predeloch, prestavbách, zakomponovaním detí, zakomponovaním živlov... Bolo to pre mňa veľmi milé, tempo-rytmicky veľmi presné zdivadelnenie. O hereckých schopnostiach Vlada Benka už netreba viac hovoriť, akurát asi to, že je veľmi sugestívny, veľmi presný, dokáže udržať pozornosť diváka od začiatku do konca. Nemalým dôkazom týchto slov je, že mal spomedzi všetkých účinkujúcich ‚najzložitejšieho‘ diváka – študentov učilišťa, ale dokázal ich zaujať bez akýchkoľvek problémov, čo je znakom jeho silnej hereckej charizmy.“

* * *

Celkom malé divadlo, o. z., Žemberovce: Balada o Eve

Na Celkom malom divadle zo Žemberoviec nás v názve zaujal prívlastok občianske zdru-ženie. Vysvetľuje Peter Meszároš: „Pôvodne bolo naše divadlo pod Mestským kultúrnym strediskom v Leviciach, ale nemali sme právnu subjektivitu. Ak sme sa chceli uchádzať o nejaké finančné granty, museli sme ísť cez stredisko, ktoré nám však na to neposkytovalo priestor, preto sme sa uchýlili k založeniu občianskeho združenia. A keďže v Leviciach akosi nepriali amatérskej divadelnej tvorbe, našli sme si priestor v bývalom kine v Žembe-rovciach. Obec nám priestor prenajíma bezplatne, mohli sme si ho upraviť, vzniklo nové javisko, svetelný park. Sála má kapacitu 100 ľudí, ktorí si začínajú na divadlo postupne zvykať a pravidelne ich prichádza na predsta-venie 50–60. Počas roka sa snažíme spraviť dve premiéry, minimálne však jednu, ako klasické amatérske divadlo. Čo sa týka predstavení, sme, musím si zaklopať, celkom vyťažení. Ročne ich odohráme okolo 40. He-recký ansámbel tvoríme zväčša ja a moja manželka. Balada o Eve je už našou desiatou inscenáciou, prvýkrát hráme v takom veľkom počte – šiesti, to sa ešte nestalo, doteraz sme boli maximálne traja, väčšinou dvaja. Takéto obsadenie má výhodu v tom, že celý náš repertoár je stále živý a počas roka predstavenia variujeme.“ A prečo sa v Žemberovciach rozhodli pre úpravu Bačovej ženy? „Pre silný konflikt. Ako hovorili poroty, či už študentská, alebo odborná – bezvýchodiskovosť ženy v tejto hre pramení aj z toho, že ťažko tu nájsť kladnú či zápornú postavu, každý si nesie tú svoju pravdu a konflikt je veľmi intenzívny. My si schválne vyberáme inscenácie so silnými konfliktmi, resp. so silnými emóciami, pohnútkami. Ja razím názor, že cez herca sa musí preniesť na diváka emócia, musí pre-skočiť iskra. Pretože ak je predstavenie ste-rilné, režisérske, efektové, síce vynikajúco technicky zvládnuté, ale nič z neho nejde, nejde z neho ľudský príbeh, vo mne nezane-cháva nijakú stopu. Naopak, rezonuje vo mne obyčajný ľudský príbeh. A zatiaľ sa mi to v praxi potvrdilo – emócia, poctivé herectvo, neviem použiť iný výraz, sú v divadle stále potrebné.“
Hodnotenie Róberta Mankoveckého: „Celkom malé divadlo zo Žemberoviec sa predstavilo Stodolovou Bačovou ženou pod názvom Balada o Eve vo veľmi výraznej dramaturgickej úprave Petra Meszároša v réžii Eda Šebiana. Upravovateľ zredukoval pôvodný text na štyri postavy, zredukoval príbeh aj sujet a zhruba dva a polhodinovú drámu skresal do približne jednej hodinky. To hodnotím veľmi pozitívne, pretože sa sústredil na jadro príbehu. Ale táto skutočnosť spôsobila aj isté nedostatky. Predovšetkým v menšom prekreslení základného konfliktu, to znamená boja Evy, ženy, a jej vnútorného zápasu, kde sa rozho-duje medzi dvoma mužmi a predovšetkým medzi dvoma deťmi, pretože jedno dieťa odchádza s jedným mužom, druhé s druhým. Tento jej vnútorný konflikt bol veľmi výrazne oslabený, tak ako boli oslabené aj motivácie v konaní oboch mužov. Každopádne, aj toto predstavenie hodnotím veľmi pozitívne. Mali sme pred sebou zrelé herecké výkony v podaní všetkých hercov. Isté nedostatky v interpretácii boli spôsobené novým priestorom, veľmi veľkým priestorom – doma totiž hrávajú hry v nepomerne komornejšej atmosfére, na maličkom javisku. Tu zápasili s obrovitánskym javiskom, točili sa na päťhalierniku v strede a tým pádom inscenácia trochu stratila na sugestívnosti. Citeľné to bolo najmä z akustického hľadiska, keď nedokázali hlasovým vybavením obsiahnuť sálu, preto nastala trochu menšia zrozumiteľnosť najmä v intímnych vý-stupoch, ktoré sú na domácej scéne určite veľmi dobre komunikatívne a majú veľa emócie. Tu v Čadci by emócia aj bola, keby bola zrozumiteľnosť, ale tá sa, bohužiaľ, niekedy stratila. Ale celkový môj dojem je opäť veľmi pozitívny a je veľmi fajn, že sa pustili do takej výraznej úpravy tohto textu a že ju zvládli na takej úrovni, na akej ju zvládli.“

* * *

Divadelný súbor Tekov Starý Tekov: Statky-zmätky
Možno aj pre krásu krojov zaradili organizátori súťažné predstavenie Divadelného súboru Te-kov zo Starého Tekova do sály Kultúrneho domu v Rakovej. Predstavenie bolo zároveň slávnostným otvorením 42. ročníka Palárikovej Rakovej. Pred ním zazneli rakovské piesne v podaní detí miestnej základnej školy, v hľa-disku u starších žien sa zjavili aj rakovské kroje, počas predstavenia na javisku zas kroje tekovské – atmosféra ako „vyšitá“ na uvedenie klasiky slovenského ochotníckeho divadelníctva Statkyzmätky. Ako sa Tekovčanom v Rakovej hralo? Hovorí režisér inscenácie Peter Jenes: „Hralo sa tu výborne. Vidieť, že publikum je naučené na ochotníkov a vie ich oceniť. Vtedy sa hrá dobre, keď ľudia reagujú, keď je plné hľadisko. Vidieť, že divadlo má v Rakovej tradíciu.“ A ako je to v Starom Tekove? Tento rok si tamojšie divadlo pripomína 90 rokov vzniku. „Počas januárovej premiéry sme ocenili aj žijúcich pamätníkov ochotníckeho divadla v našej obci. Podľa záznamov sa u nás hralo v každej dekáde, ale vždy boli v jej rámci aj hluché roky, päťšesť rokov sa nehralo, potom sa opäť začalo. Aj dnes divadlo žije, nie je veľký problém osloviť mladých ľudí, hoci zas niekedy je ťažké všetkých zosúladiť. Niektorí robia na zmeny, iní majú študentské povinnosti, viacerí mladí sú šikovní, majú aj dva-tri koníčky. A to keď sa zosúladí, hráva sa. Dúfam, že na jeseň začneme s nácvikom novej hry. Teraz sme siahli po slovenskej klasiky, teraz si myslím, že aj oni by mali chuť na niečo iné, nech si vyskúšajú nejakú svetovú alebo modernú hru.“
Hodnotenie Olega Dlouhého: „Je výsadou čad-čianskeho festivalu Palárikova Raková, že je vrcholnou prehliadkou hier slovenských dramatikov, a je to záväzok, ktorým sa pomeriavajú predstavenia, pretože národná dramatika je aj v dnešnej Európe jedným zo základných identifikačných kultúrnych znakov. Celý svet sa ekonomicky a politicky zjednocuje, ale zistilo sa, že jednotlivé regióny majú vlastné charakteristiky. A na záchranu rôznorodosti sveta je dôležitý práve tento kultúrny aspekt. Z tohto pohľadu je Palárikova Raková mimoriadne zaväzujúci a dôležitý festival. Preto je problematické, keď sa v programe zjavujú predstavenia, ktoré sú zjavne začiatočnícke. Tekovčanom nemožno uprieť snahu urobiť predstavenie. Sami sa priznali, že nadväzujú na bohatú tradíciu, ale preklenujú istý časový úsek nečinnosti. Ich predstavenie je veľmi úprimné, ale aj nesmierne pokorné voči autorovi. Nenašli odvahu na vlastnú interpretáciu, brali text ako, obrazne povedané, Písmo sväté a podriadili mu aj vlastnú hereckú tvorbu. To sa, samozrejme, na predstavení odzrkadlilo – nemá vnútornú energiu, je trošku popisné, trošku začiatočnícke. Na záver treba povedať, že to, že boli na Palárikovej Rakovej, zužitkujú najviac sami ochotníci, pretože sme sa snažili inšpirovať ich na malú zmenu názoru a náro-kov na vlastnú prácu. A v tom vidím nakoniec predsa len dosť dôležitý prínos.“

* * *

Divadelný súbor Jána Chalupku Brezno: Kňaz

„Náš súbor je roky známy svojím rebelant-stvom v dramaturgii. Venujeme sa slovenskej klasike, ale trochu inými očami. Snažíme sa ju prečítať a inscenovať trochu inak. Švantner je naším rodákom. Poznáme jeho poviedky, novely, jeho tvorbu, ale vôbec sme netušili, že pán režisér Majera nám dá do povedomia práve Kňaza. Myslím si však, že urobil veľmi dobre. Pretože téma nie je o kňazovi, o cirkvi, ale je všeplatná – je o ľudskej zlobe, závisti, o mamone, o tom, čo nás kvári dnes,“ uvádza hru predstaviteľ kňaza Ladislav Vagaday. Pa-lárikova Raková je preňho srdcovou záleži-tosťou. Bol na prvej Palárikovej Rakovej a jej priamym účastníkom takmer každý ročník. Súbor z Brezna je najúspešnejším súborom v histórii Palárikovej Rakovej – naposledy bol ocenený na jubilejnom 40. ročníku, čo bolo už trinásty raz. „Je tu krásna atmosféra, organizá-tori sú dobrí ľudia, a to často podobným festi-valom a prehliadkam chýba. Preto som rád, že Raková je festivalom, kde divadelníci chodia veľmi radi.“
Hodnotenie Olega Dlouhého: „Neviem, či by sme breznianskemu súboru nemali zakázať fungovať v ochotníckom prostredí, pretože vlastnou usilovnosťou, vlastnou cieľavedomos-ťou, vlastnou uvzatosťou sa posúvajú k hodno-tám, na ktoré mnohé profesionálne divadlá na Slovensku rezignujú. To je neoddiskutovateľný fakt a vidieť to na mnohých predstaveniach, ktoré v poslednom čase odviedli. Pod posled-ným časom mám na mysli svoj aktívny divadelný život, teda od začiatku 70. rokov. Neprekvapuje ma preto, že aj v dramaturgii sú natoľko odvážni, že prekračujú hranice kon-venčnej dramatiky, teda klasickej dramatickej literatúry, a hľadajú inšpirácie aj v slovenskej próze. Odvaha siahnuť po Františkovi Švantne-rovi je mimoriadna, zaslúži si mimoriadnu pozornosť a pre mňa osobne sa radí k takým zjavom, ako bola celá minuloročná divadelná sezóna v nitrianskom Divadle Andreja Bagara, ktorá niesla podtitul rodinné striebro. Švantnerov text im poslúžil na veľmi zaujímavý divadelný tvar, ktorý som si ja pre seba pome-noval divadelná esej. Nie je to klasická dráma so zrážkami významových kontextov, je to filozofické pojednanie, filozofická dišputa o večných humanistických hodnotách nášho sveta, ktoré sú permanentne pokúšané nejakou hrubou silou. Obraz, v ktorom nositeľom hu-manistických myšlienok je kňaz, a nositeľom toho rabiátskeho, necitlivého, každodenného, aj dnes poznaného tlaku ponižujúceho človeka a univerzalizujúceho celý svet, je dôstojník. Obidvaja herci – aj pán Vagaday, aj pán Ober-nauer – sa toho zmocnili absolútne sugestívne, nesmierne silným spôsobom. Ale dôležité je, že v každom okamihu sa mohli oprieť o celý kolektív. Predstavenie je nesmierne koncízne, sugestívne, má svoje atmosféry, má svoje nálady, má svoje presahy, a to, že všetci v hľadisku sme nedýchali, je najväčším dokladom kultivovanosti a pravdivosti predstavenia. Opäť sa raz ukázalo, že aj ochotnícke divadlo môže prekro-čiť hranice ochotníctva a ovplyvňovať celé slovenské divadlo. Pred tromi rokmi bola taká Benkova Malka.

* * *

Divadlo COMMEDIA Poprad:
Statky zmätky, alebo ako sa Gianni Schicchi dostal cez posteľ k majetku
Hodnotenie Olega Dlouhého: „Popradčania majú už vo svojom názve commedia. Komédia je pre nich teda vlastným poznávacím znakom. Variácia na grotesku commedie dell´arte, ktorú pripravili Vlado Benko s pánom Kubaňom a pánom Novákom, je podľa mňa úprimnou, ale veľmi kvalitne urobenou oslavou kome-diantstva v tom najlepšom slova zmysle. Je to predstavenie, ktoré v duchu commedie dell´
arte vyhrocuje situácie na hranu, ale zas v duchu Benkovho estetického ideálu udržiava vkus. Vkus, že sa vie zastaviť tesne pred oka-mihom, ktorý by určite v publiku vyvolal búrlivé aplauzy, ale bol by takým podpásovým, takým lacným efektom. Celé predstavenie nemá jeden jediný lascívny moment, celé pred-stavenie sa vyvarovalo dnes obľúbeným vulgarizmom. Celé je postavené na gagoch – situačných, verbálnych, hereckých. To je kla-sický prípad zakopnutia o vedro, to je pohrá-vanie sa s talianskymi intonáciami slovenských slov, to je prezliekanie sa Vlada Benka do ženského kostýmu... Samozrejme, každého herca v ženskom kostýme nutká nadužívať ale-bo zneužívať gestá, pohyby, ale Vlado Benko je schopný udržať to, s výnimkou jediného momentu, keď zahrá s kostýmom ako herec, a nezneužíva to. Predstavenie je na hrane -, má fascinujúcu dynamiku, spád, v každom okami-hu je to niečo nové, a všetci traja hrajú s takou obrovskou chuťou, s takou vervou a takým nadhľadom a takou radosťou, že každý z hľa-diska musí odísť s tým, že toto je oddych. A ešte v jednom je to pre mňa dôležité – uka-zuje sa, že aj komédia je veľmi ťažká práca a všetko, čo sa tam zahrá, je preto také dobré, lebo je to výsledok úmornej práce, skúšania, hľadania a následného fixovania. Nie je to, čo mi priniesla slina na jazyk, a to je dnes nesmierne vzácne a dôležité. Všetci by si mali toto predstavenie pozerať ako etudu divadelnej hygieny.“

Ohlasy 42. Palárikovej Rakovej
Vydalo: Kysucké kultúrne stredisko v Čadci, 2009
Zostavil: Tomáš Mikolaj
Zodpovedný redaktor: Silvia Petreková
Foto: Filip Lašut