Po našom nedávnom článku o takmer 100-ročnej histórii ochotníckeho divadla v obci Staškov, ktorý sa medzi čitateľmi stretol s veľkým úspechom, prinášame zaujímavý rozhovor so zaslúžilými dlhoročnými členmi terajšieho Ochotníckeho divadelného súboru STAŠKOVAN: s Bibiánou Grečmalovou a Vojtechom Balážom:

Div. hra WC STORY Bibiána Grečmalová a Vojtech Baláž

 

Ako a kedy ste sa dostali k divadlu a čo vás k tejto záľube viedlo ?

Bibiána: Už ako žiačka ZŠ som sa pravidelne zúčastňovala recitačných súťaží, nacvičovali sme rôzne scénky do kultúrneho programu na rozličné oslavy v škole, či v kultúrnom dome a tak sa vyvíjal môj vzťah k vystupovaniu na javisku a zblíženie sa s divákom. Nielenže som vystupovala ako účinkujúca, ale rada som sledovala a navštevovala divadelné predstavenia a tak si vytvárala kladný vzťah a túžbu k herectvu a divadlu. Po skončení pedagogickej školy som chcela ísť študovať herectvo, no prišla aj druhá láska okrem divadla, vydala som sa. Postupne v manželstve prichádzali deti a môj sen o štúdiu herectva sa rozplynul, ale nie na dlho. Pracovala som ako riaditeľka MŠ v Staškove a v spolupráci s učiteľmi ZŠ, najmä pod vedením pani učiteľky Jožky Poláčikovej, sme naštudovali divadelnú hru „Podpaľačova dcéra“. Potom sme postupne nacvičovali ďalšie divadelné hry
a táto moja záľuba byť herečkou mi prirástla úplne k srdcu a pretrváva až dodnes – takmer 50 rokov.

Vojtech: K divadlu som sa dostal viac-menej náhodou. Jedna moja známa ma oslovila pred 40-timi rokmi, že staškovčania nacvičujú divadelné predstavenie a potrebujú herca. Tak som išiel skúsiť. A prečo som sa na to dal? Môj otec bol ochotník v Turzovke a ja som mu chcel dokázať, ale hlavne sebe, že to dokážem tiež.

Aké boli začiatky vášho divadelného pôsobenia v súbore? Mali ste podporu aj u svojich najbližších?

Bibiána: Každá divadelná hra je pre mňa plná zážitkov, skúseností a odvahy. Aby som toto mohla naplno prežívať a moju záľubu realizovať, patrí veľká vďaka celej mojej rodine – rodičom, synom, ale najmä môjmu manželovi. Vždy mi vychádzal v ústrety, bol veľmi tolerantný, vytváral mi bezpečné zázemie, že som mohla v kľude chodiť na divadelné skúšky popri zamestnaniu v škole, práci v domácnosti a starostlivosti o troch mojich synov. Veru začínala som s divadlom, keď môj prvý syn mal iba jeden rok. Manžel sa dokázal o všetko postarať, za čo sa mu chcem veľmi poďakovať. Rada spomínam na skúšky, keď k nám dochádzali profesionálni herci Anton Šulík st., Martin Kolesár, Juraj Kováč, Peter Kozák, ktorí pomáhali Jožke Poláčikovej pri réžii. Vtedy sme mávali divadelné skúšky len cez víkendy. Obetovali sme svoj voľný čas, ale všetci herci sme boli tak zapálení, že sme to zvládli a dokonca sme sa tešili na spoluprácu s týmito obetavými profesionálnymi hercami, obrnenými veľkou trpezlivosťou s nami na javisku. Jeden herec dokázal pre nás aj navariť jedlo, buď v šatni, alebo aj doma, na ktorom sme si všetci spoločne na javisku pochutili . Boli to buď kapustnica, halušky, pečienka a iné.
V dnešnej dobe máme skúšky dvakrát do týždňa a to večer, lebo každý má kopec neodkladných povinnosti.

Vojtech: Začiatky v divadle boli pre mňa dosť náročné. Keďže nepochádzam zo Staškova, prišiel som vlastne do nového prostredia, medzi ľudí, ktorých som nepoznal. Bol som teda nováčik, ostatní boli už skúsenejší herci a mali už odohrané viacero predstavení. Priznám sa, že po prvých čítačkách som mal chuť ujsť, ale som sa hanbil. No potom som spoznal prvého režiséra Martina Kolesára a vtedy som pochopil, čo vlastne je divadlo a prečo a pre koho to robíme.

V ktorej inscenácii ste prvýkrát stáli na doskách, ktoré znamenajú svet ako herci a akú postavu ste v nej stvárnili ?

Bibiána: Prvýkrát som stála na javisku v inscenácii Podpaľačova dcéra, ktorú sme začali nacvičovať pod vedením Jožky Poláčikovej koncom roka 1970. Bola to dráma, ja som v nej stvárnila postavu tety z Prahy, ktorá prišla na pohreb svojej príbuznej. Postava tety mi vyhovovala, bola som s ňou stotožnená, lebo bola to veľmi energická a inteligentná dáma, ktorá prišla z veľkého mesta do dedinského prostredia, medzi obyčajných ľudí.

Vojtech: Ja som sa prvýkrát ocitol na javisku v r. 1981 v divadelnej inscenácii Bláznivá hodina. Hral som v nej mladého šarmantného mládenca, ktorý sa zaľúbil do dcéry predsedu.

Spomínate si na toto prvé predstavenie a čo vo vás zanechalo ?

Bibiána: Na toto moje prvé predstavenie si spomínam veľmi dobre, lebo som z neho mala neskutočný zážitok, množstvo pekných hereckých kreácií. Začiatok hry začal podľa nácvikov a pokynov režisérky Jožky Poláčikovej a koniec sa úplne zmenil. Na túto hru nikdy nezabudnem, lebo sa mi vryla hlboko do pamäti.

Vojtech: Na toto predstavenie si dodnes spomínam, nielen preto, že bolo moje prvé, ale aj preto, že som mal neskutočnú trému. Keď sa otvorila opona a ja som videl pred sebou plné hľadisko, roztriasli sa mi ruky, nohy, začal som sa potiť a vyschlo mi v hrdle. Našťastie reč sa mi vrátila a ja som to dohral ako v tranze. A čo vo mne zanechalo? Úžasný pocit úľavy, že je koniec, že som to dokázal, že som nič nepokazil a že sme všetci dokázali zabaviť ľudí. A vtedy som si povedal, že ak ma budú potrebovať v divadle, pôjdem do toho znova. Pripravím sa ešte lepšie, potlačím trošku trému, lebo ten pocit, keď na konci predstavenia stojíte pred plným hľadiskom, ktoré vám úprimne tlieska je úžasný, stojí za to.

Počas tak dlhého pôsobenia v súbore, ktoré postavy vám najviac „sekli“ ?

Bibiána: Počas môjho dlhého pôsobenia /ale aj s prestávkami/ som odohrala 25 divadelných hier. Stvárnila som rôzne ženské typy postáv a nepociťujem problém zahrať si akúkoľvek postavu, stotožniť sa s ňou a precítiť ju. Ale najradšej som hrala energické, jazyčné, priebojné, tvrdohlavé a panovačné postavy, vedela som sa rozhádať a vytvárať intrigy. Všetky postavy, ktoré som stvárnila, mi sadli a boli pre mňa ušité na mieru. Ale najviac spomínam napr. na Bežanku z Neprebudeného, Maru zo Ženského zákona, Žofu zo Statky-zmätky, Evu Košárikovú z Kuba, Cecíliu z Brokovnice na manžela, Evu Krtovú z Rysavej jalovice, pani Babíkovú z Mastného hrnca. Divadlu som veľa obetovala, ale nič neľutujem, lebo všetko sa mi len v dobrom vrátilo – veľa priateľstiev, zážitkov, skúseností a spomienok.

Vojtech: Je ťažké povedať, ktoré postavy mi najviac sekli. V ochotníckom súbore si nemôžete veľa vyberať, proste hrám to, čo je treba. V jednej hre hrám rolu dvadsaťročného mládenca, v ďalšej starca. Z tých obľúbených, ktoré som stvárnil počas môjho pôsobenia v divadle, spomeniem gazdu v hre Mozoľovci, Američana v hre Hľadanie v oblakoch, krčmára Líšku v hre Bacúchovie dvor, profesora Babíka v hre Mastný hrniec alebo Kuba v rovnomennej hre. Z Kuba som mal veľké obavy. Bál som sa, ako ľudia prijmú, že „prišelec“ z Podvysokej bude hrať postavu, ktorú tak geniálne stvárnil ich slávny rodák a herec Jozef Kroner. Mal som malú dušičku, keď som sa dozvedel, že na premiéru príde aj herečka Zuzana Kronerová. Nakoniec dopadlo všetko dobre, hra sa divákom veľmi páčila a stretla sa s veľkým ohlasom.

Určite máte za sebou aj množstvo humorných zážitkov. Prezradíte nám niektoré ?

Bibiána: Veru tých humorných zážitkov bolo za tie roky veľa. Spomeniem aspoň niektoré. Počas vystúpenia sa mi napr. stalo, že som si sadla na stoličku, ktorá mala nalomenú nohu a ja som spadla na zem. Ten pád bol veľmi smiešny, našťastie som si nejako neublížila, obecenstvo začalo tlieskať a náramne sa smiať. Ja som to však zahrala tak, že to malo tak byť a diváci tomu uverili. Druhýkrát zasa mojej spoluherečke pri otváraní skrine vypadli dvere z pantov na ňu, ona sa veľmi zľakla, dostala trému, zostala stáť ako socha, držala dvere a stratila reč. Ja som to premenila na humor a v hľadisku veľký potlesk. Veľký zážitok mám aj z hry Podpaľačova dcéra, kde som prišla ako teta z Prahy v decentnom kostýme a veľkom smútočnom klobúku na pohreb svojej príbuznej. Moji spoluherci ma v tomto oblečení videli prvýkrát až na javisku. Jeden z nich spustil lavínu smiechu, ostatní herci sa postupne pridávali a zároveň aj diváci v hľadisku. Tak sa slzy smútku premenili na slzy smiechu, čo publikum odmenilo veľkým aplauzom. Z drámy sa stala komédia. Alebo napríklad zážitok, keď sme sa zúčastnili Celoslovenskej súťaže ochotníckych divadelných súborov v Trebišove, odkiaľ sme si odniesli palmu víťazstva s divadelnou hrou Neprebudený. Šťastní sme odchádzali večer autobusom domov. Autobus mal stále nejaké poruchy, nekúrilo sa, tak sme na seba ponaťahovali rôzne oblečenie - vlniaky, uteráky, svetre atď. To nestačilo, tak vypla elektrika a nesvietili žiadne svetlá. Autobus zostal stáť na hlavnej ceste pri nejakom poli v strašnej hmle, že nebol vôbec viditeľný. Mladí chlapci zo súboru pre našu bezpečnosť založili oheň pred a za autobusom, svietili baterkou, zapaľovačmi. Nakoniec nám pomohol jeden pán, ktorý zastavil autom, oznámil to na ČSAD v Martine, odtiahli nás, opravili poruchy, nám dovolili sadnúť si k radiátorom v ich zamestnaneckej jedálni, lebo sme boli veľmi vyzimení. Tam sme prečkali až do rána a potom sme sa mohli vrátiť domov. Toto bol pre mňa nezabudnuteľný zážitok, ktorý sa prelínal dosiahnutým úspechom, šťastím a na koniec zasa veľkým strachom, obavami o zdravie a bezpečnosť.
Nemôžem sa nezmieniť aj s mojou najsmutnejšou spomienkou, keď som prežila veľmi tragickú udalosť – stratu svojho syna pred premiérou divadelného predstavenia Statky-zmätky. Takže premiéra sa nekonala. Uplynul nejaký čas a ja som sa skúsila vrátiť k divadlu. Bolo mi ľúto, že sme hru nacvičili a premiéra sa nekonala kvôli mne. Ešte v hlbokom žiali som sa postavila na javisko a svoju rolu som bravúrne zvládla. Chcem tým povedať, že divadlo mi stále pomáha na chvíľu zabudnúť, zmierniť svoj žiaľ a tak sa odreagovať od každodenných starostí, lebo so stratou syna sa nedá zmieriť. V mojich dvoch synoch, ktorí ma veľmi milujú a pomáhajú mi, mám veľkú oporu.

Vojtech: Z mojich humorných zážitkov spomeniem napríklad: V hre Mozoľovci som hral starého gazdu. Pretože som bol ešte mladý, dali mi umelé fúzy a parochňu, ktorá mi počas predstavenia stále padala. V prestávke medzi jednotlivými dejstvami, som si ju prilepil sekundovým lepidlom. No po predstavení som ju musel odstrániť nožničkami spolu aj so svojimi vlasmi. Bola to veľká zábava, keď som prišiel na recepciu po predstavení a na hlave mi svietili veľké kolesá po vystrihaných vlasoch.
V hre Kubo som hral s mladou kolegyňou, ktorá mala na predstavení svoje spolužiačky – študentky. Po predstavení som sa jej opýtal, ako sa jej spolužiačkam páčilo divadlo. Ona mi na to odpovedala, že predstavenie sa im veľmi páčilo, ale že sa jej pýtali, že či som naozaj taký sprostý, alebo som to len hral.
Niekedy si herci medzi sebou robíme žartíky. Nerobí sa to, samozrejme, na premiére, ale po viacnásobnej repríze. V hre Mastný hrniec som v záverečnej scéne mal vziať kufor a oznámiť žene, že od nej navždy odchádzam. Keď som schmatol kufor, zistil som, že s ním nemôžem ani pohnúť. Kolegovia herci mi doňho naložili tehly. Zachránil som to tak, že som čosi zamrmlal, že nechcem od nej nič, ani ten mizerný kufor.

Čo bolo pre vás najťažšie a zároveň najkrajšie na práci divadelného ochotníka?

Bibiána: V prvom rade si musím dôkladne prečítať pridelenú úlohu v hre, či sa budem vedieť s ňou stotožniť, vcítiť sa do nej a prezentovať ju. Ďalším dôležitým krokom je dôkladne sa naučiť text, ktorý mám vždy náročný, predovšetkým rozsahom, a tak musím využiť každú voľnú chvíľu na naštudovanie textu naspamäť. V tomto som veľmi dôsledná, že text vždy ovládam, ináč by som sa na javisko nepostavila. Potom text spojiť s pohybom, zohnať vhodné kostýmy a v konečnom dôsledku presvedčivo stvárniť hereckú postavu. Najkrajšie je, keď sa toto všetko na javisku vydarí a zanechá u diváka príjemný kultúrny zážitok.

Vojtech: Pre mňa osobne bolo najťažšie dodať si odvahu a postaviť sa na javisko pred plné hľadisko, v ktorom sedí veľa mojich priateľov, známych, rodinných príslušníkov a o to je to ťažšie. No najkrajšie je to, keď sa predstavenie vydarí, keď mám pocit, že som to urobili najlepšie, keď som so sebou spokojný a keď cítite odozvu od divákov. Herec vycíti, či diváka oslovil a keď sa mu to podarí, tak to je to najkrajšie na práci divadelného ochotníka.

Čo by ste z vášho pohľadu doporučili ľuďom, ktorí by sa chceli stať hercami v ochotníckom divadle?

Bibiána: Kto by sa chcel stať hercom v ochotníckom divadle, predovšetkým musí mať vzťah k divadlu a byť presvedčený, že to chce robiť. Jeho reč musí byť spisovná, herec musí byť disciplinovaný, dôsledný, trpezlivý, pokorný a najmä obetovať veľmi veľa svojho voľného času.

Vojtech: Všetkým tým, ktorí sa chcú stať hercami v ochotníckom divadle, by som odporučil, aby to skúsili. Aby sa nevzdávali pri prvom neúspechu, mali v sebe veľa pokory a trpezlivosti. Divadlo vyžaduje od herca veľmi veľa, ale vie aj veľa človeku dať. Keď som ja začínal, povedal mi jeden môj kolega, že ako herec môžem zažiť desať minút slávy alebo desať rokov ostudy. Nemal pravdu. Tej slávy bolo viac ako desať minút a ani tej ostudy nebolo desať rokov.

V roku 2016 ste účinkovali v predstavení „WC STORY“ len vy dvaja. Ako ste sa cítili v tejto inscenácii na javisku, keď ste boli len vy dvaja stredobodom pozornosti ?

Bibiána: Inscenácia ma hneď oslovila, ako som si ju prečítala, predstavovala stvárnenie mojej postavy, do ktorej by som sa vedela vcítiť. Réžijne a odborne nám pomáhal Vlado Mores, ktorý bol aj autorom tejto hry. Stvárnila som postavu dozorkyne v staničných WC a mala som v nej priateľa Joža. Hoci som mala rozsiahly text, väčšinou monológ na javisku, výstižné herecké kreácie som zvládala. Pracovala som s rekvizitami /metla, gumené rukavice, kefa, toaletný papier atď. /, ktoré mi pomohli preniknúť hlbšie do mojej postavy. Jednotlivé obrazy boli podfarbené hudbou pri mojich humorných scénach na javisku ako napr. tanec s metlou a pod. Premiéra hry sa vydarila, mala čo povedať divákom, ktorí odchádzali spokojní a ohlasy z hry boli veľmi veľmi kladné.

Vojtech: Divadelná hra WC STORY bola trošku iná ako hry, ktoré som hral predtým. Bol som po ťažkej chorobe a nemal som veľa chuti ísť do toho. Hra bola trošku kratšia, hrali sme ju len my dvaja, ale o to to bolo ťažšie, že všetka pozornosť diváka bola upriamená len na nás, na každý náš pohyb, na každú vetu, gesto, mimiku. Herec je stále na javisku pod drobnohľadom. Bola to pre mňa nová skúsenosť. Bolo to veľmi náročné, ale zvládol som to k spokojnosti diváka i režiséra tejto hry Vlada Moresa.

Pôsobíte v divadelnom súbore v rodisku slávneho oscarového herca Jozefa Kronera. Myslíte si, že je potrebné zachovávať jeho posolstvo aj dnes?

Bibiána: Áno, posolstvo nášho rodáka Jozefa Kronera je potrebné zachovávať aj dnes, pretože si to veľmi prial a povzbudzoval nás, aby sme udržiavali živú divadelnú tradíciu a tak na činnosť predchádzajúceho divadelného súboru nadviazal dnešný Ochotnícky divadelný súbor STAŠKOVAN. Stalo sa už tradíciou, že v predvečer zahájenia futbalového turnaja Jozefa Kronera máme vždy premiéru divadelnej hry, ktorú súbor naštuduje a zúčastňuje sa jej aj jeho dcéra, herečka Zuzana Kronerová a synovec Janko Kroner.
Ešte spomeniem, že v roku 2011 na počesť 40. výročia založenia futbalového turnaja Jozefa Kronera sme naštudovali známu divadelnú hru Kubo, pretože práve touto hrou sa náš slávny rodák Jozef Kroner zviditeľnil pre mnohé slovenské generácie. Touto hrou sme tak vzdali úctu nášmu slávnemu rodákovi.

Vojtech: Samozrejme, že si myslím, že je veľmi potrebné zachovávať posolstvo veľkého herca Jozefa Kronera aj dnes. Nielen kvôli nemu, ale aj ľuďom a občanom obce Staškov, ktorí majú divadlo veľmi radi, milujú ho a rozumejú mu. Za celé roky, ktoré pôsobím v súbore, si nepamätám, že by sme nemali na premiére plné hľadisko. Stretávam ľudí, ktorých ani nepoznám a ktorí sa ma pýtajú, kedy budeme hrať, čo budeme hrať atď.

Ako poznačilo obdobie koronavírusu chod divadla a ako ho prežívate vy?

Bibiána: Táto pandémia trvá už veľmi dlho, čo veľmi zle vplýva na našu psychiku, ľudia sú už z toho depresívni a netrpezliví, kedy sa to už konečne skončí. V súbore sme chceli nacvičovať novú hru, no mali sme možnosť stretnúť sa len raz. Je nám to ľúto, všetkým hercom chýbajú naše stretnutia v kultúrnom dome, na ktoré sme sa vždy tešili a kde sme sa odreagovali od našich každodenných starostí a povinností, utužovali sme staré aj nové priateľstvá, porozprávali svoje zážitky, jednoducho bolo nám dobre a veselo. Prajeme si, aby sme túto pandémiu všetci hlavne v zdraví prežili.

Vojtech: Tak ako zasiahol koronavírus do života všetkých ľudí, zasiahol aj do života nášho divadelného súboru. V roku 2019 sme naštudovali veľmi úspešnú divadelnú hru Zabíjačka, ktorú výberová porota vybrala aj do súťažnej časti 53. Palárikovej Rakovej, ktorá sa však pre pandémiu koronavírusu v r. 2020 neuskutočnila, ale Kysucké kultúrne stredisko v Čadci ju plánuje uskutočniť v septembri 2021. S touto divadelnou hrou sme odohrali len pár repríz. Mali sme naplánovanú ďalšiu divadelnú hru, no žiaľ, dostali sme sa len k prvej čítačke. No stále veríme, že už čoskoro sa život všetkých ľudí vráti do normálnych koľají, teda aj ten náš divadelný.

Pani Bibiána a pán Vojtech, veľmi pekne vám ďakujem za obohacujúci rozhovor, prajem vám ešte veľa tvorivých síl a verím, že vaša zanietenosť k divadlu a entuziazmus pretrvajú aj do budúcna.

Ako pripomienku si môžete pozrieť videozáznam divadelného predstavenia "Diabol v raji manželskom" z archívu DS Staškovan a zopár fotografií zo skúšok DS:

Božena Slanináková
Kysucké kultúrne stredisko v Čadci