Milí fanúšikovia TAJOMSTVA ATRAMENTU,

dnes Vám prinášame poslednú z ocenených prác v súťažnom žánri PRÓZA, s ktorou sa v našej literárnej súťaži autor umiestnil na 3. mieste v kategórii od 15 do 25 rokov. Nech sa páči... Matej Sloviak z Čadce a jeho dielo PÝCHA PREDCHÁDZA PÁD.

Sloviak Matej Pycha predchadza pad finis

Autorka obálky: Zuzi Maat

 

MATEJ SLOVIAK: PÝCHA PREDCHÁDZA PÁD

Bol večer, slnko pomaly zapadalo za obzor. Posledné lúče sa dotýkali stromov a vytvárali tak zaujímavé tiene. Neďaleko stál strom, ktorý rástol vedľa rodinného domu. Dom bol veľký s nabielo natretou strechou, steny boli natreté na sivo, čo dávalo tomuto domu neobyčajnosť, bol iný ako ostatné domy. V tomto dome bývala slečna Smertlová, mladá dvadsaťdva ročná baba, ktorá nadovšetko milovala maľovanie a hudbu.
Ale dnes doma nebola, dnes bola v galérií prezentovať svoje maliarske diela. A presne túto informáciu vedel aj muž stojací pod stromom. Takmer splýval s prostredím. Bol oblečený v čiernom, aby ho nik nevidel.
Slnko už zašlo a na oblohe žiarili hviezdy ako diamanty rozsýpane po oblohe. A mesiac bol ako veľká lesklá diamantová guľa.
Táto noc bola neobyčajná, v tejto noci mal vyhasnúť jeden nevinný život. Ale to nik nevedel, iba muž stojaci pod stromom. Nechcel vraždiť, ale bude musieť. Inak mu to položí kariéru.
V tejto tme ho nik neuvidí. Ani jeho obeť, ktorá bude okolo neho prechádzať. Je „neviditeľný“. Už hodiny odbili jedenásť hodín v noci a obeť ešte neprišla. Vrah to chcel mať už za sebou, ale on je trpezlivý, on počká! Konečne zaparkovalo pred domom auto. Červený Ford, ktorý dostala slečna Smertlová k svojej dvadsiatke od rodičov.
Keď kráčala domov, cítila ako keby ju niekto sledoval, no nevidela nikoho. „To sa mi asi zdá“, pomyslela si, ale ten nepríjemný pocit za chrbtom neprestal. Vyrazila ráznym krokom do domu, otvorila dvere a vošla dnu. Muž vedel presne, čo sa o chvíľku stane. Slečna Smertlová otvorila okno, aby sa do domu dostal čerstvý vzduch. Toto boli dvere pre vraha, ale ešte musí počkať, ešte nie je vhodná chvíľa. V priebehu niekoľkých minút sa ozvala sprcha. Vrah dobre poznal svoju obeť!
Teraz bola vhodná chvíľa! Pomaly prekĺzol do domu, bol nehlučný ako mačka zakrádajúca sa za myšou. Rýchlo, ale nehlučne vkĺzol do kuchyne, opatrne vytiahol nôž a iba čakal. Bolo mu jej ľúto. Musí zomrieť, taká mladá, má celý život pred sebou. Už ju počul ako kráča do kuchyne. „kráča k vlastnej smrti“, pomyslel si. Otvorila dvere a hmatala po vypínači. A vtedy k nej priskočil vrah, vrazil jej nôž do hrude. Do noci zaznel jej výkrik. Vrah vedel, že trafil srdce. Potom pustil nôž a utiekol do tmy čiernej a temnej ako on sám.
Na druhý deň našli slečnu Smertlovú s prebodnutým srdcom. Našla ju jej mama, ktorá sa chcela spýtať, ako dopadla jej výstava v galérií.
K miestu činu prišiel detektív Adam Heroult a jeho pomocník Juraj Davy. Už majú za sebou veľa vyriešených prípadov. Adam Heroult bol malý, dobre vyzerajúci, ale starý pán. Čoskoro mal skončiť svoju kariéru detektíva a nastúpiť na zaslúžený dôchodok. Mal ale dobrú hlavu, s ktorou vyriešil množstvo prípadov. Jeho pomocník Juraj Davy bol zas urastený, trošku obézny štyridsiatnik. Jeho talent zapamätať si najmenšie detaily bol veľmi dôležitý pri nejednom prípade. Spolu tvorili neporaziteľný tím. „Aký zaujímaví dom“, povedal detektív Adam. „Máte pravdu pane, taký dom som ešte nevidel“, pritakával pán Juraj. „No poďte, pán Juraj, musíme vyriešiť ďalší prípad“. Keď vstúpili do domu, uvideli krásny salón, na stene visel veľmi pekný krištáľový luster. V salóne sedela pani, ktorá plakala a rozprávala sa s policajtmi. „To bude pani Smertlová, mama nebohej“, riekol pán Juraj. „Správne, o chvíľku ju pôjdeme vypočuť, ale najskôr sa budeme musieť pozrieť na miesto činu.“
Keď vošli do kuchyne, pred očami mali mŕtvu slečnu Smertlovú. Okolo jej tela bola obrovská kaluž krvi. „Môžete mi podať hlásenie, Dávid?“ pred obeťou stál urastený, ale múdry detektív Dávid Pikuliak – mestský detektív. „Á, pán Adam, aké milé prekvapenie, mohol som vedieť, že pošlú vás“, odvetil detektív Dávid. „Prosím, tie informácie!“ súril Adam. „Áno, pane! Obetou je Elizabet Smertlová, dvadsaťdva ročná maliarka. Vo voľnom čase rada maľovala, jazdila na koni a počúvala hudbu. Jej matka, Lucia Smertlová, ju našla dnes ráno okolo ôsmej hodiny. Povedala, že okolo inkriminovanej hodiny klopala na dvere domu, ale nik jej neotváral. Bolo jej to čudné, pretože dcérino auto parkovalo pred domom. Vedela, kde ma dcéra náhradný kľúč a ním otvorila, vošla do kuchyne a našla takto. Povedala, že sa ničoho nedotkla a hneď zavolala policajtov. V obývačke našli otvorené okno, pravdepodobne ho otvorila obeť, cez okno sa dostal vrah dnu.“ „A to si ho zosnulá nemohla všimnúť?“, opýtal sa Juraj. „Zavraždená bola tu, chvíľu v kúpeľni a sprchovala sa, takže ho nepočula“ odvetil Dávid. „Našli sa nejaké stopy, ktoré zanechal vrah?“ pýtal sa Adam. „V ten deň bolo sucho, takže nič, žiadne odtlačky ani stopy“, odvetil pohotovo Dávid. „Ďakujeme, Dávid, my ideme vypočuť jej matku, hádam nám prezradí niečo nové“, poďakovali sa a odišli. Keď kráčali späť do salónu, Juraj sa opýtal. „Myslíte si, že zosnulá poznala vraha?“ Adam sa zamračil a odvetil. „Určite nie, keby ho poznala, vrah by určite neprišiel cez okno. Keby ho poznala, tak by ho pozvala dnu, pretože by si myslela, že prišiel s dobrými úmyslami.“ „Poďte, Juraj, ideme sa opýtať niečo jej mamy“, odvetil Adam a mieril k pani Smertlovej. „Úprimnú sústrasť, pani Smertlová, som detektív Adam Heroult a môj pomocník Juraj Davy“, predstavil sa Adam. „Je hrozné, čo sa stalo vašej dcére“, povedal Juraj. „Ach, ďakujem, pán Heroult, dúfam, že rýchlo nájdete vraha, za to musí pykať“, povedal roztraseným hlasom pani Smertlová. „chceli by sme vám položiť zopár otázok, ak dovolíte“, povedal Juraj. „Ale áno, poviem všetko, len nech je ten bastard vo väzení“, plačlivým hlasom odvetila pani Smertlová. „Mohli by ste nám povedať, či mala vaša dcéra nejakých nepriateľov?“ ujal sa slova Adam. „Ale nie, dcéra si so všetkými rozumela. No pohádala sa so svojím snúbencom, Samom Smaltwoodom, ale ten by jej neublížil, to mi môžete veriť. On ju miloval celým svojím srdcom, on by jej vážne neublížil,“ odpovedala pani Smertlová. „No možné je všetko, pani Smertlová,“ hovoril Adam. „Prosím vás, kde by sme ho mohli nájsť?“ opýtal sa ešte Juraj. „On býva na Evergreen štrnásť.“ A posledná otázka. „Kde bola vaša dcéra večer?“ pýtal sa Adam. „Viete, ona bola v galérii prezentovať svoje diela. Určite si pamätáte jej dielo La Flor, ktoré obletelo celý svet,“ odpovedala pani Lucia. „Hmm, niečo mi to hovorí. Určite som to čítal v novinách,“ povedal zadumane Adam. „Ale áno pane, bolo to v novinách,“ ihneď zareagoval Juraj. „Obraz La Flor obletel celý svet. Bol považovaný za umelecké dielo nesmiernej hodnoty. Toto dielo ale nechalo zbankrotovať istého maliara Júlia Grecala, donedávna slávneho maliara,“ odpovedal Juraj. „Ale áno, Júlio, ten bol včera aj v galérií, pohotovo hovorila pani Smertlová. „Ale ani ten by ju nezabil, má na účte ešte milióny! A mal ju aj v láske, on ju miloval,“ informovala pani Smertlová detektívov. „Neviete o ktorej hodine odišiel?“ pýtal sa Adam. Okolo štvrť na desať večer, pane,“ odvetila pohotovo. „Ďakujem pani Smertlová“, a ešte raz, „úprimnú sústrasť,“ lúčili sa detektívi. „Ach, ďakujem, dúfam že chytíte vraha“ hovorila pani Smertlová roztraseným hlasom. Keď odchádzali z domu, Juraj sa opýtal. „Myslíte si, že ju zabil jej snúbenec alebo Júlio Grecal?“ „Možné je všetko, obaja sú podozriví,“ povedal Adam. „Ideme vypočuť jej snúbenca?“, pýtal sa ďalej Juraj. „Isteže, ale je dvanásť hodín, čas na obed, nemyslite Juraj? opýtal sa Adam. „Tu poblízku je jedna reštaurácia, myslím, že sa volá U kanca“, pohotovo reagoval Juraj. Bolo vidno, že obaja detektívi boli hladní a nepohrdli by ničím. „No, môžete ma viesť, pán Juraj“, odvetil pokojne Adam
Reštaurácia U kanca stála na opačnom konci ulice. Bola to veľká dvojposchodová budova, ktorá ponúkala aj ubytovanie. Keď Adam otvoril dvere, do nosa mu vrazil ostrý zápach zatuchliny, „No Juraj, ružami to tu nevonia,“ zasmial sa. „Ale trošku zápachu nám nepokazí obed“, zahundral Juraj. Keď si sadli za stôl, prišiel čašník. „Čo si dáte, páni?“ opýtal sa drsným hlasom. „Poprosil by som vás o kuraciu polievku a kuracie rezne“, objednal si Juraj. „A vy si dáte čo, pane?“ opýtal sa čašník Adama. Adam pozorne študoval jedálny lístok, ale nakoniec sa rozhodol. „Hmm, dal by som si guláš a kurča so zemiakmi“, poprosil čašníka. Keď čašník odišiel začala sa vážna debata. „Čo si myslíte, zabil ju jej milenec? Lebo ak sa pohádali, mohol mať zlosť a zabiť ju ,“ kládol otázky Juraj. „Ale čo to okno?, odbil ho Adam. „No, možno nechcel, aby ho videli susedia, tak sa do domu dostal cez okno“, bránil sa Juraj. „Ale načo by ju zabíjal, iba kvôli jednej hádke? Prosím vás, to určite nie“, konštatoval Adam. Tak potom Júlio Grecal?“ ďalej vyzvedal Juraj. „Možno aj hej, skrachovať to už je veľmi silný dôvod na vraždu aj pre milionára. Prišiel tak o veľké peniaze. Ale nerobme predčasné rozhodnutia, ešte sme ich ani nevypočuli“, ukončil debatu Adam.
Čašník im priniesol jedlo a oni sa s chuťou pustili doň. „Vy ste od polície?“ vyzvedal čašník. „Áno, sme detektívi a riešime vraždu slečny Smertlovej.“, zareagoval pohotovo Juraj. „Áno, dopočul som sa o tom. Správy sa tu šíria rýchlo“, zasmial sa čašník. „Á, prosím vás ako sa voláte?“ pýtal sa teraz Adam. „Som Filip a pracujem tu už osemnásť rokov,“ predstavil sa čašník. „No viem, že je maliarka a že jej najznámejší obraz La Flor má poriadne veľkú cenu. A ešte, že priviedol istého milionára skoro na mizinu. Podľa mňa je tým vrahom ten maliar, ten Júlio Grecal, aj keď ju miloval, pre peniaze by aj zabíjal a teraz to myslím doslovne“, šepkal čašník. „Prečo šepkáte?“ čudovali sa detektívi. „Vrah má uši všade, ani tu nie je bezpečne, teraz sú také časy, že aj najbližší ti vrazí dýku do chrbta a iba kvôli peniazom. Peniaze urobili z ľudí príšery, ktoré priahnu iba po každom eure! Vysvetľoval Filip. „To máte čistú pravdu“, pritakávali detektívi. Keď čašník odišiel, Juraj konštatoval. „No, pane máme ďalšie mínusko pre toho Júlia.“
Dojedli obed, zaplatili a vyšli von. „Ideme za tým Samom Smaltwoodom alebo najprv za Júliom Grecalom?“ položil otázku Juraj. „Poďme za Samom,“ rozhodol Adam. Keď dorazili na Evergreen štrnásť, ako prvé uvideli veľký oranžový dom. „V tom určite býva Samo, usúdil Juraj. Zazvonili a čakali, v priebehu niekoľkých minút im otvoril mladý muž, vyzerajúc na dvadsať rokov. Mal oblečený čierny kabát a sivé nohavice, ktoré mu ladili so sivým tričkom. „Dobrý deň pane“, pozdravil Adam. Hľadáme pána Samuela Smaltwooda“, dohovoril Adam. Slušne odvetil „Áno, to som ja, čo si prajete?“ predstavil sa mladý muž. „Včera večer sa stal istý hrozný čin. Včera, niekto zavraždil vašu snúbenicu!“, oboznámil ho o tomto hrôzostrašnom čine Adam. Reakcia Sama ich vôbec neprekvapila a tým ich aj utvrdila v jednom tvrdení a to že je nevinný. „Čože!? Elizabet Smertlovú !?“ zhrozil sa Samo. Pred očami detektívov sa menil na trosku. „To nie je možne, ona nemôže byť mŕtva !“ takmer kričal Samuel. „Viem, je to hrozné, ale je to pravda ,“ odpovedal Adam. „Môžeme isť dnu?“, opýtal sa Juraj, „istotne počúva celá ulica“. „Poďte ďalej, musíte mi toho veľa povedať“, odvetil Samo
Dom bol veľký a veľmi pekný. Interiér bol prepychový, po stenách boli povešané všelijaké gobelíny. Jeden gobelín zachytával líšku loviacu zajaca, druhý zas les v záplave slnečných lúčov. Skrine boli poprepchávané rôznymi soškami. V každej izbe bol krištáľový luster, a prepychové gauče. Bolo vidieť, že majiteľ domu je veľmi bohatý muž. Keď vošli do salónu a posadali si Juraj spustil. „Lucia Smertlová povedala že ste sa so zosnulou pohádali, mohli by ste nám povedať kvôli čomu?“ „Ale, išlo iba o maličkosť, podozrieval som ju z nevery. No potom som zistil, že som sa mýlil“ odpovedal zarmútene pán Smaltwood. „Prečo z nevery?“ opýtal sa Adam. „Pretože stále trávila veľa času u Júlia Grecala,“ odpovedal. „A neviete, prečo s ním trávila toľko času?“ pýtal sa ďalej Adam. „Nie povedala, že ide o prácu,“ spomínal pán Smaltwood. „Neviete o čo konkrétne?“ pýtal sa tento krát Juraj. „Nie, ďalej nehovorila nič. A včera som bol v tej galérii. Môžu mi to potvrdiť všetci, pretože ma tam videli,“ hovoril pán Smaltwood. „O koľkej ste odchádzali?“ vyzvedal Adam. „Keď to skončilo, okolo jedenástej hodiny v noci,“ odvetil. „A posledná otázka, neviete kde býva pán Júlio Grecal?“ opýtal sa Juraj. „Ale samozrejme, býva na Jacksonstreet dvanásť,“ odpovedal pán Smaltwood. „Ďakujem, to je od nás už naozaj všetko. Prajeme vám ešte raz úprimnú sústrasť“ lúčili sa detektívi.
Keď išli k dverám, Adam sa zastavil a spýtal sa. „Pane a neviete kto by jej mohol ublížiť. Nemala nejakých nepriateľov, alebo niekoho kto by ju nenávidel?“ „Nie, nik mi neprichádza na um, so všetkými vychádzala dobre, nemala nijakých nepriateľov, aspoň pokiaľ viem ja,“ odpovedal smutne pán Smaltwood. „To je od nás naozaj všetko. Dovidenia!“ rozlúčil sa Adam a vydal sa so svojím kolegom Jurajom do rušných ulíc mesta. Kráčali nehlučne po chodníku, keď sa Juraj neudržal a opýtal sa. „myslíte si, že ju zabil?“ „Nie, má nepriestrelne alibi, všetci ho včera videli, určite ju nezabil,“ dumal Adam. „Takže nám zostáva len Júlio Grecal,“ informoval Juraj. „No milý kolega, prípad sa nám pekne zamotáva. Veľa informácií nám ujasní Júli Grecal,“ odpovedal Adam. O krátku chvíľu prišli na ulicu Jacksonstreet dvanásť. Ako zahli za roh, uvideli obrovskú vilu, vyčnievajúcu od ostatných domov. „Páni, to je zámok!“ žasol Juraj. „Také malé mestečko a koľko prepychu,“ čudoval sa Adam. Keď dorazili k dverám, Adam chytil klopadlo v tvare hada zakusujúceho do svojho vlastného chvosta. Po pár sekundách sa otvorili dvere a v nich sa vynorila chyžná. „Čo si prajete, páni?“ opýtala sa ich detským hláskom. „Chceli by sme sa rozprávať s pánom Júliom Grecalom“, ujal sa slova Adam. „Pán Júlio je zaneprázdnený, neprimá žiadne návštevy“, odpovedala svojím detským hláskom chyžná. „Prepáčte, ale mi sme detektívi a vyšetrujeme jeden prípad a pán Júlio patri k podozrivým“, nedal sa odradiť Adam. „Aha detektívi, no takto je iné, poďte ďalej, hneď vám ho zavolám,“ odpovedala chyžná a stratila sa v dome. O chvíľu sa vynoril odniekiaľ Júlio Grecal. Mal na sebe hnedý sveter a biele nohavice. „O čo ide, detektívi?“ pýta sa. „Ide o slečnu Elizabet Smertlovú. Dnes ráno ju našli mŕtvu, niekto ju zavraždil.“ Keď Adam dorozprával, uvidel na tvári pána Grecala zdesenie, ba zhrozenie. „Preboha, to nie je možné,“ vydralo sa s neho, ďalej nebol možný povedať nič. Keď sa pán Grecal spamätal, povedal. „Musíte mi o tom povedať všetko. Poďte do obývačky,“ pozýval ich hlbšie do domu. Obývačka bola obrovská, mohli by v nej bývať hoc aj dve rodiny. „No vidíme, že o peniaze núdzu nemáte“, usudzoval Juraj. „Nie som nejako chudobný, ba ani veľmi bohatý. Viete, biznis mi teraz tak nejde“, informoval ich Júlio. „Vieme, vašu slávu vám zatienila slečna Elizabet svojimi obrazmi. A hneď sa nám rysuje motív“, tvrdil svoje Adam. „Ale pohov páni, ja som ju nezabil, ja som ju miloval“ oponoval Júlio Grecal. „Dobre, tak kde ste boli včera večer?“ kládol otázku Adam. „V galérii, videli ma tam všetci, pretože som mal príhovor“, odpovedal pokojným hlasom pán Júlio Grecal. „A môže vám to potvrdiť aj môj syn Nikolas. Ale potom odišiel, asi ho to nebavilo,“ dodal ešte. „Koľko má váš syn rokov?“ spytoval sa tentoraz Juraj. „Sedemnásť, je ešte mladý“ odpovedal na otázku Júlio. „O koľkej asi tak odišiel?“ vyzvedal Adam. „Hmm, asi tak o deviatej hodine večer, viem to pretože vtedy som skončil svoj prejav,“ uvažoval Júlio Grecal. „Je váš syn doma, radi by sme sa sním porozprávali.“ Pýtal sa Juraj. „Bohužiaľ je dnes preč, vráti sa až zajtra,“ informoval ich Júlio. „Ak sa smiem spýtať, kde je momentálne teraz?“ opýtal sa Juraj. „On išiel kamarátmi stanovať, veď je ešte mladý nech si užíva život, no nie?“ usudzoval Júlio. „No tak zajtra sa ešte zastavíme. A posledná otázka, jej snúbenec Samuel Smaltwood nám povedal, že tu zosnulá trávila väčšinu svojho času, mohli by ste nám to objasniť?“ pýtal sa Adam. „Viete, požiadal som ju, aby ma namaľovala“, tvrdil pán Grecal. Obraz som chcel zavesiť do rodinnej siene,“ odpovedal. „Mohli by sme ho vidieť?“ opýtali sa detektívi. „Ale pravdaže, je v druhej izbe,“ rozžiarili sa Júliovi oči a už ich viedol do druhej izby. Obraz ležal ešte na stojane zahalený bielou plachtou. Keď ho Júlio Grecal odkryl, detektívom sa naskytol úžasný pohľad na obraz, ktorý znázorňoval pána Grecala v jeho životnej veľkosti, sediaceho na drevenej stoličke pokrytej zamatom, každý jeho detail bol zachytený. „Skutočné majstrovské dielo“, povedal bez dychu Juraj. „Mala veľký talent,“ potvrdil smutne Júlio. Ako prvý sa spamätal Adam a odvetil: „No my už pôjdeme, zajtra sa u vás zastavíme. Čakajte nás okolo trinástej hodiny a nech váš syn nikam neodchádza, máme naň niekoľko otázok.“ Keď ich Júlio Grecal odprevadil von, detektívi sa vybrali k hotelu, kde momentálne bývali, pokiaľ sa prípad nevyrieši. „No prípad je ešte zložitejší ako sme si mysleli,“ odvetil Adam cestou k hotelu. „Uvidíme, čo nám prinesie zajtrajší deň,“ odpovedal Juraj. Keď vchádzali do hotela Juraj mal na jazyku otázku. „Zabil ju Júliou syn?“ „Milý Juraj, musíme počítať so všetkým, nemôžeme vedieť, čo sa udeje v ľudskej psychike ak ju ovládnu temné myšlienky, vtedy vás môže zabiť i váš najlepší priateľ.“ Stými slovami odišiel Adam do svojej izby.
Na druhý deň si dali detektívi poradu. „Vieme, že slečna Smertlová zomrela okolo jedenástej hodine v noci. Okolo dvadsiatej hodiny išla do galérie prezentovať svoje diela a o ôsmej hodine ráno ju našla jej mama mŕtvu. Vrah mal tri hodiny čas aby ju zabil. Dostal sa k nej pravdepodobne cez okno, ktoré mala zosnulá otvorené. Z toho vyplýva, že vrah ju musel dobré poznať, podozrivý boli Júlio Grecal, Nikolas Grecal a Samuel Smaltwood. Júlio Grecal a Samuel Grecal majú alibi, iba Nikolas ich nemá. Keby ju zabil Júlio Grecal, zbavil by sa konkurencie. Ibaže bol v inkriminovanú hodinu v galérii. A videlo ho plno ľudí. Keby ju zavraždil Nikolas Grecal, jeho otec by mal viac peňazí a mohol by mu poskytnúť veľké financie. A kebyže ju zabil Samuel Smaltwood, zabil by ju kvôli nevere čo je nepravdepodobné. S toho vyplýva že jediný vrah môže byť Nikolas Grecal,“ konštatoval, čo zistili Juraj. Po obede sa vybrali k domu pána Grecala. Otvorila im tá chyžná, ako včera, avšak bola rozhorčená. „Poďte ďalej, páni“, povedala svojím špecifickým detským hlasom. Zaviedla ich do obývačky, kde uvideli sedieť pána Júlia Grecala v kresle. Vedľa neho bol jeho syn, Nikolas Grecal. „Vy ste určite Nikolas Grecal, teší ma!“ podával mu ruku Adam. Keď si muži potriasli rukami Juraj sa opýtal: „Kde ste boli predvčerom večer?“ „No, bol som s otcom v galérii“, odpovedal trasúci sa hlasom Nikolas. „To vieme, otec nás informoval, ale opustili ste ju skoro. Mali ste množstvo času na vraždu, tak kam ste išli potom?“ pýtal sa Adam. „Šiel som domov,“ ihneď odpovedal Nikolas. Keď sa spamätal s tlaku detektívov, spustil: „Páni detektívi, je mi ľúto, čo sa stalo slečne Smertlovej. Môj otec ju miloval a aj ku mne bola milá. Nemali sme dôvod ju zabiť. Máte pravdu, prebodnutá skrz-naskrz ako zviera, nemala skončiť, ale pochopte, že obviňujete nesprávnych ľudí.“ „Počkajte, pane“, zareagoval Adam, „odkiaľ viete, že bola prebodnutá, ako hovoríte skrz-naskrz. My sme to nikomu nehovorili.“ „Amm...., eh...., och..., no..., bolo to v novinách“, koktal Nikolas. „prosím vás pane, včera noviny nevydávali, veď bol sviatok. Viete to, pretože ste ju prebodol vy sám! A viedol nás k tomu prostý dôvod peniaze! Vášho otca zatienila jej sláva a nedostaval toľko peňazí, koľko ste si vy želali. Pretože vás nemohol financovať, vám sa to nepáčilo, tak ste ju museli zabiť. Prekĺzli ste do domu cez okno a chladnokrvne ste ju zabili. Je to tak, Nikolas?“ tlačil naňho Adam. Na Nikolasovej tvári sa zráčilo prekvapenie a následne strach. „A.., a...,áno“, koktal Nikolas. Pán Grecal sa doteraz neozval, nechával tomu voľný priebeh, vybuchol. „Čože Nikolas, čo si to urobil?!“ kričal. „Ocí, inak to nešlo videl som ako krachuješ, musel som zasiahnuť. Tá odporná sviňa ťa oberala o peniaze“, bránil sa Nikolas. Tentoraz sa pán Grecal neovládol a strelil synovi facku. „Tú odpornú sviňu, ako si ju ty nazval, som miloval.“ Odpovedal už zlomeným hlasom pán Grecal. Pán Grecal bol úplne červený v tvári, bolo vidieť, že je v šoku. „Prosím vás, berte si ho, už ho nemôžem vidieť,“ odvetil pán Grecal.
Po výsluchu sa Nikolas priznal, ako ju zavraždil. Jeho otec sa ho vzdal a vydedil. Po vyriešení prípadu mala pani Smertlová pohreb. Jej biela truhla, ktorá mala značiť čistotu a nevinnosť, sa stratila pod zemou. Po niekoľkých týždňoch smútku a biedy nad úbohou pani Smertlovou sa všetko vrátilo do starých koľají. Iba na tomto svete nebola talentovaná maliarka, ktorá zaplatila svojím životom preto, lebo bola talentovanejšia ako niekto iný. „No Juraj ber si z toho príklad,“ povedal jedného dňa Adam, „raz bude z teba poriadny detektív.“ „A aký príklad pane?“ pýtal sa zarazene Juraj. Na to sa Adam pousmial a odvetil: „Milý Juraj, pýcha predchádza pád a niekedy za ňu musí niekto zaplatiť.“

 

*Za gramatickú úpravu príspevku zodpovedá autor.