Milí priaznivci písaného slova,

dnes Vám prinášame ďalší súťažný text, ktorý bol úspešný v 2. ročníku literárnej súťaže TAJOMSTVO ATRAMENTU.
S príbehom CESTA sa na 2. mieste v súťažnej kategórii od 15 do 25 rokov, súťažný žáner PRÓZA, umiestnila Veronika Potočárová zo Skalitého.

Cesta Potocarova Veronika finis

Autorka obálky: Zuzi Maat

 

VERONIKA POTOČÁROVÁ: CESTA

Kráčam tmavými ulicami mesta. Nikto tu nie je. Všetci žijú v inom svete, v priestore, kde bojujú o lajky a komentáre s tvárou pripútanou o displej telefónu.

Na rohu ulice, v jedno z tých tmavých kútov, kam silný vietor nedočiahne svojimi pazúrmi, sedí dievčatko. Jeho slzy padajú na zem spolu s dažďovými kvapkami a omývajú kamenný obklad zaprášenej uličky. Stratila sa? Podídem bližšie. Vtom sa spoza vysokých tují, ktoré objímajú ulicu, vynorí obrovský muž s krátkymi vlasmi, zavalitou postavou a prísnym pohľadom. Rýchlou, ťarbavou chôdzou sa priblíži k dievčatku a udrie ho.

Dievčatko sa rozplače ešte viac. Všetci naokolo sa len nemo prizerajú, no neurobia nič. Utekám bližšie, chcem mu pomôcť, ale ten muž prudko otočí svoju tvár a pozerá nenávistne priamo na mňa. Načiahne ruku zovretú v päsť a vtom...

Nastane ticho. Také čarovné a dokonalé ticho, aké nemôžete okúsiť ani v snoch a ani na zemi. Navôkol sa rozprestiera tma, krásne tmavá ako údolie v neobjavenej jaskyni. Konečne som preč z toho inferna na zemi.

Jemný svetelný lúč otvára moje oči a ohrieva ma sťa plamienok v kozube za studených nocí. Posadím sa. Ocitla som sa na lúke pri jazierku. Je nádherné, jeho hladina je pokojná a hladká ako sklo, modrá ako azurit. Prechádzam sa okolo jazierka a na bosých nohách cítim jemné steblá trávy, ktorá sa láme, a keď ju moja noha opustí, zase stúpa a rastie. Na niektorých miestach je lúka posiata farebnými kvetmi, ktoré svojou vôňou vábia zmysly aj na niekoľko kilometrov. Lúku obkolesuje aleja briez. Svojimi rukami sa temer dotýkajú modrastej oblohy, akoby len ony vedeli, kde nájdu Boha. Povrch každého listu, každého kameňa, každej kvapky rosy hladká svojimi nežnými rukami hrejivé slnko.

Zrazu zbadám, ako sa v popolavej skale objaví hviezda, ktorá ma svojou ostrou čiarou oslepí. Zatváram oči. Keď ich opäť otvorím, ležím na premočenej zemi v tmavej uličke. Na jej konci vidím muža, ako nesie plačúce dieťa a pomaly sa stráca za obzorom.

Ľudia naokolo mne ani dieťaťu nepomôžu. Nemôžu. Stále majú oči prilepené na displejoch telefónov.

Vstávam. Kráčam tmavými ulicami mesta. Nikto tu nie je. Počujem plač. V pravej ruke zvieram telefón. Máte nové upozornenie, máte novú žiadosť o kontakt, máte...

 

*Za gramatickú úpravu príspevku zodpovedá autorka.