Milí priaznivci literárneho umenia,
dnes Vám predstavujeme ďalší príspevok zo série súťažných diel 1. ročníka literárnej súťaže Z tajomstva atramentu pod názvom "MATURITNÁ HEREČKA", ktorého autorkou je SOŇA BEHÚŇOVÁ z Čadce. S daným dielom v literárnom žánri próza a v kategórii nad 45 rokov sa umiestnila na 3. mieste.
Maturitna herecka A4
Foto: Zuzi Maat

  

   Míľovými krokmi sa blížil čas záverečných maturitných skúšok na strednej škole, ktorú navštevovala s kamarátkou Hankou a ostatnými spolužiakmi. Behom trojročného štúdia sa ich počet v triede poriadne preriedil. Z pôvodných tridsaťpäť ich končilo dvadsaťsedem. Zvyšných osem spolužiakov štúdium z rôznych dôvodov zanechalo, čiže predčasne ukončilo. Zloženie triedy podľa pohlaví bolo jednoznačne „babskou“ záležitosťou. Dievčat bolo dvadsaťtri proti štyrom chlapcom. Dobre čítaš, chlapci boli naozaj iba štyria! No všetky ich nazývali „gentlemani“, lebo sa tak k „háremu“ triedy správali.

         Triedny profesor, pán v pokročilom veku blížiaci sa k dôchodku, im na vyučovacích hodinách hovoril o maturitných „pikoškách“. Spomínal rôzne príbehy, ktoré sa počas maturity môžu prihodiť, alebo sa v minulosti stali. Jednou z takých nečakaných záležitostí môže byť aj dočasná „strata pamäti“. Všetci študenti počúvali triedneho s otvorenými ústami, no Sofia si do pamäti ukladala všetko veľmi dôsledne. Maturovať išla povinne zo Slovenského a Ruského jazyka, Dejepisu a výberový predmet mala obľúbený Zemepis, dnešnú Geografiu.

     Začal im akademický týždeň, čas úplnej a dôkladnej prípravy na maturitné skúšky. Sedem dní na učenie, to je dosť času. V rámci hesla lenivých ľudí: „Čo môžeš urobiť zajtra,  odlož si na pozajtra a máš dva dni voľna,“ odkladala učenie zo dňa na deň. Medzitým behala s raketou za malou loptičkou po antukových kurtoch a učila sa základy tenisu pinkaním o drevenú stenu, pripravenú pre začiatočníkov. „Vždy je lepšie hýbať sa na čerstvom vzduchu ako nezdravo hľadieť od rána do večera do kníh na prebraté učivo a maturitné otázky,“ hovorila si sama pre seba. Krásne úvahy a životná filozofia múdreho „lajdáka“ hovorila jej mama.

     Tak prešiel celý týždeň. V nedeľu popoludní išla spolu s ďalšími spolužiačkami a inými študentmi z ďalších dvoch maturitných tried vítať s kyticou kvetov predsedu maturitnej komisie na železničnú stanicu.

Po privítaní ho zaviedli do hotela Lipa, kde pán profesor býval počas celých skúšok až do štvrtku. Rozlúčili sa s ním a pobrali sa domov. Cestou sa každá z uvítacej skupinky vychvaľovala, koľko už má naštudované a čo ešte musí počas soboty a nedele zvládnuť. Ona mlčala ako „statočný indián pri mučiarskom kole“.

     „Hej, Sofia, a ty čo si tak podozrivo ticho? Ty už máš všetko našprtané?“ obrátila sa na ňu zvedavá Ľubica.

     „Ja som sa akurát naučila držať v ruke tenisovú raketu a odrážať loptičku o drevenú stenu na tenisovom kurte,“ usmiala sa pod nosom oslovená spolužiačka.

     „Netrep dve na tri, neverím ti,“ odvetila napoly urazená Ľuba.

     „Ako chceš, never,“ so stoickým pokojom skončila dialóg Sofia.

     Za nič na svete by nebola dala najavo, že jej od strachu „lepilo“. Stále sa utešovala vetou: „Aj sprostejší boli a zmaturovali. Aj ja musím!“ Dodávala si tým odvahu, ktorá sa ubúdajúcim časom zmenšovala, ba kozmickou rýchlosťou priam mizla.

     Je nedeľa večer a ona ešte ani nepozrela poriadne na dejepisné otázky. Zabehla do vedľajšieho paneláku k Ľube, či nemá nejaký tajný „podporný“ prostriedok, ako napríklad fenmetrazín alebo dexfenmetrazín, že sa chce učiť do rána. Ich názvy Sofia začula šepkať u dievčat z iných tried ich ročníka. Ľuba mala jeden dexák ale len pre seba. Sofii nabalila poriadny balík zrnkovej kávy so slovami:

     „Urob si smrťáka do pollitrového pohára a do rána určite nezaspíš!“ Čo mala robiť? Prišla domov a do pollitrového hrnčeka si dala tri polievkové lyžice zrnkovej kávy a zaliala ju vriacou vodou. Otec sa díval, či jej nepreskočilo v hlave?! Mama ho však zahriakla:

     „Nechaj ju, ešte sa potrebuje učiť!“ Zlatá, chápajúca mama..! Sadla si do detskej izby za stôl. Pred seba rozložila vypracované maturitné otázky a hrubú knihu Dejepisu, ktorá obsahovala učivo za tri roky štúdia. Potom, postupne vypila pol litra nechutnej a horkej kávy. Až ju striasalo pri pití takej odpornej „žbrndy“, ale keď to má pomôcť..?!

     Nevie kedy, ani ako tvrdo zaspala, ale nadránom sa našla ležiac na dejepisnej knihe. Hlava jej spočívala vykrútená na úplne stŕpnutých rukách. Nechápala, kde je, ani čo sa deje. Až keď sa pomaly povystierala, si uvedomila, že dnes maturuje. No čo? „Sprostejší boli a zmaturovali, aj ja musím,“ povedala si. Obliekla sa do slušných šiat pripravených na skúšky. Na nohy si obula pekné, biele topánky na podpätku, do ruky zobrala košík s knihami a poďme do boja!

     Pred školou stáli jej vyfintené spolužiačky a spolužiaci s kruhmi pod očami a roztrasenými kolenami. Všetci vyzerali ako „bledé tváre“ z indiánskych filmov. V niektorých by sa ani „krvi nedorezal“, ako sa ľudovo vtipne hovorilo.

     Triedny profesor otvoril dvere na maturitnej miestnosti a pozval všetkých dovnútra. Vypočuli si úvodnú privítaciu reč a potom časové rozdelenie skúšok podľa jednotlivých vyučovacích predmetov a podľa menného zoznamu študentov. Ona pôjde prvá dnes popoludní o trinástej hodine. Vo štvrtok na poludnie budú vyhlásené výsledky maturitných skúšok a slávnostné preberanie maturitných vysvedčení.

     Potešilo ju, že ide až popoludní, to má ešte dosť času, aby si niečo z Dejepisu naštudovala. Všetci spolužiaci sa rozpŕchli, ako keď strelí medzi vrabce. Niektorých našla „drviť sa“ v šatni, niektorých na poschodí, ba niektoré baby si opakovali učivo aj na WC, aby mali pokoj a samotu. S nikým sa nedalo zažartovať, zasmiať sa a jej bolo tak veľmi do smiechu...ani sama nevie prečo. Asi preto nemala strach, že „nič“ nevedela. „Veď som sa po celé tri roky učila, tak ma nemôžu nechať prepadnúť,“ utešovala sa v duchu. Po prvej hodine skúšania školou zašumelo:

     „Spolužiačka Olívia úplne vybuchla.“ Sedela pred skúšobnou komisiou, prihlúpo sa na nich usmievala a nevydala zo seba ani hláska. Úplne jej vyplo. Keď vyšla z triedy prepadol ju hysterický záchvat plaču. S pochopením jej oznámili, aby prišla na druhý deň kvôli svojej indispozícii. Medzi spolužiakmi sa pošepkávalo, že sa predávkovala nejakými liekmi na upokojenie nervov.

         Dopoludnie ubehlo neuveriteľnou rýchlosťou a ona stojí pred triedou, kde sa skúša. „Tak poďme do boja,“ posmelila sa a vkročila do miestnosti. V strede stola sedel predseda maturitnej komisie, profesor zo strednej školy s kombináciou predmetov Dejepis – Zemepis. Túto informáciu sa dozvedela našťastie až po skúšaní. Slovenský jazyk zvládla celkom obstojne. Na Ruštine sa vytrápila, lebo si vybrala „najhoršieho spisovateľa“, ktorý napísal jediný román Što delať (Čo robiť?) Túto otázku si aj ona kládla v duchu, ale našťastie jej výdatne pomáhala prísediaca pani profesorka z Telesnej výchovy. Nakoniec to dobojovala netušiac, že to najhoršie má ešte len pred sebou.

    Čakala ju skúška z Dejepisu a hoci mala po celé tri roky jednotky na vysvedčení, vybrala si otázku, o ktorej nemala ani poňatia – Nemecko a Taliansko v devätnástom storočí. Jediné, na čo si spomenula, že v Nemecku vládol Otto von Bismarck, prezývaný „železný kancelár.“ Na nič iné si nespomenula. Hľadela na mapu Nemecka v dejepisnom atlase ako bager na  „čerstvo vyoranú myš“. Cítila, ako jej slučka strachu zviera mocne hrdlo a už sa videla, že jediná z triedy nezmaturovala. Tú hanbu by rodičia neprehltli. Čo to triedny spomínal v tých pikoškách? Môže sa stať, že niekto má okno – úplne mu vypne pamäť.

     Nelenila ani minútu. Vytiahla si z košíka vreckovky, začala nasilu tlačiť slzy a plakať. Vreckovky neustále žmolila v ruke a opakovala ako pokazená gramofónová platňa:

     „Veď ja som sa to učila, veď ja som sa to učila, veď ja som sa to učila...“ Keď to zopakovala asi desiatykrát a zbledla ako stena, triedny pri pohľade na ňu zvolal:

     „Jasná strata pamäti! Už ju, prosím vás, netrápte! Veď viete, že Slovenčinu a Ruštinu zvládla. Vyveďte ju von na čerstvý vzduch, nech sa nadýcha a spamätá,“ dokončil svoje pokyny starostlivý triedny profesor. On medzitým odviedol na občerstvenie do bufetu predsedu maturitnej komisie.

         Po dlhšej prestávke začalo skúšanie posledného, výberového predmetu – Zemepisu. Opäť išla podľa abecedy prvá. Modlila sa ako najpokornejšie vedela, aby si vytiahla dobrú otázku. Pán vyslyšal jej vrúcnu prosbu a ona si vytiahla svoje šťastné číslo sedem, čo bola India a Pakistan. Táto otázka jej dokonale sadla. Dá sa povedať, že priam excelovala. Povedala všetko, čo vedela a aj ukázala na mape. Profesor Zemepisu žiaril ako letné slnko na oblohe. Obrátil sa na predsedu komisie, ktorý vyučoval Zemepis, či má nejakú doplňujúcu otázku? Nemal. Šťastná, akoby vyhrala v Športke milión, vyplávala z triedy von.

     „Decká, mám to za sebou, hurááá!“ zvolala so širokánskym  úsmevom. Vtedy sa vtipne hovorilo: „Keby nemala uši, smeje sa okolo celej hlavy.“ To bolo šťastia a úľavy! Počkala na ďalších troch spolužiakov, ktorí išli odpovedať po nej. Spolu so štyrmi, ktorí boli dopoludnia, ich bolo celkom osem, dvaja chlapci a šesť dievčat. Všetci si vyzuli topánky a bosí, spievajúc cez celé mesto, išli k spolužiačke domov, aby zapili skúšku dospelosti. Dobehla bosá k mame do bufetu, kde predávala potraviny  s výkrikom:

     „Mamííí, mám to! Daj mi päťdesiat korún! Skladáme sa na víno a ideme k spolužiačke. Neboj sa, do polnoci som doma,“ vtlačila pusu šokovanej mame a už aj uháňala za ostatnými spolužiakmi.

     Nikto z nich nebol naučený konzumovať víno ani alkohol, a tak im nebolo treba vypiť veľa. Po dvoch pohároch boli niektorí ako „delá“. Pili nalačno, lebo od rána nikto nič nejedol. Žalúdky mali stiahnuté od strachu. Vyšponované nervy na prasknutie urobili svoje. Prvých unavených spolužiakov uložili do vedľajšej izby na posteľ a nechali ich vyspať sa. Ostatní, fyzicky zdatní, ktorí toho zniesli viac, sa zabávali vytáčaním telefónnych čísel a strašením ostatných spolužiakov. Keď cítila, že by jej bolo zle, radšej víno liala do kvetináča, ktorý mala po ruke. Chudák kvietok, po čase zahynul.  

     Domov prišla ako sľúbila, pred polnocou. Ľahla si do postele a spala ako zarezaná. Cítila sa v koži bojovníka po vyhratej bitke. S pocitom obrovskej úľavy a nekonečného šťastia vstala z postele. Poriadne sa naraňajkovala a hybaj do školy, morálne podržať spolužiakov, ktorí tú strastiplnú skúšku mali ešte pred sebou.

     Konečne je tu vytúžený štvrtok. Aj posledná študentka statočne dobojovala svoj boj na „maturitnom fronte“ a šťastná opustila na chvíľu maturitnú komisiu. Všetci sa na chodbe objímali a gratulovali si k úspešnej „skúške dospelosti“.

     „Prosím študentov, aby vošli do triedy a postavili sa do radu vedľa seba, podľa abecedného zoznamu,“ vyzval ich triedny profesor. Za tie tri roky spoločného štúdia toto poradie už dokonale ovládali. Predstúpil pred nich predseda maturitnej komisie. Všetkým zaželal veľa úspechov do budúcnosti. Blahoželal študentom k úspešnému zloženiu skúšok. Všetci do jedného úspešne zmaturovali. Potom pristúpil k rozdávaniu maturitných vysvedčení od konca abecedy. Čakala ako na ihlách, kedy jej podá ruku a vysloví tie povzbudzujúce slová na životnú cestu. A už je tu. Postavil sa pred ňu a šibalsky sa usmial:

     „Môžem sa opýtať, na akú vysokú školu sa hlásite?“ položil jej nečakanú otázku.

     „Na archeológiu alebo pedagogickú,“ odpovedala nesmelo.                                 

     „Prečo sa pýtate, pán predseda?“ osmelila sa položiť mu otázku.

     „Mali by ste ísť radšej na herectvo,“ odpovedal jej.

     „A prečo práve na herectvo?“ opýtala sa nič netušiaca študentka.

     „Lebo tú stratu pamäti pri odpovedi z Dejepisu ste zahrali na jednotku s hviezdičkou,“ dodal a silno jej stisol ruku na rozlúčku. Ostala stáť so spadnutou sánkou od prekvapenia. Tak on na to prišiel a predsa ju nechali zmaturovať! Bol dobrým psychológom, usúdila. Študenti ho museli mať v obľube.

     Neskôr sa dozvedela od profesora Dejepisu, že ju zachránili jednotky na vysvedčeniach počas celých troch rokov štúdia.