Milí priatelia, 

tento týždeň Vám prinášame tretí súťažný text, ktorý uspel v 1. ročníku literárnej súťaže TAJOMSTVO ATRAMENTU. 

S poviedkou OBJEDNÁVKA MÔJHO ŽIVOTA sa nám predstaví KRISTÍNA KOBOLKOVÁ z Klokočova, ktorá získala v PRÓZE v kategórii od 15 do 25 rokov krásne 3. miesto. 

Príjemné čítanie. 

objednavka môjho života A4

Foto: Zuzi Maat

 

Kristína Kobolková - OBJEDNÁVKA MÔJHO ŽIVOTA

Vybuchlo to. Už po druhýkrát v mojej polročnej kariére, ktorá by sa tak ani nemala volať. Rada by som povedala, že plamene šľahali meter a úplne kvôli nim zošaleli aj požiarne hlásiče, starostlivo vartujúce malú miestnôstku plnú rôznorodých chemikálií. Rada by som povedala, že rúra, v ktorej vypuklo totálne šialenstvo vďaka môjmu nepodarku, ten tlak nakoniec nevydržala a nechala sa rozmetať na márne kúsky, ktoré si to namierili priamo do starodávne vyzerajúcej presklenej skrinky s ručnou, drevenou kresbou a jej majiteľka by ma vzápätí roztrhala ako nezaplatený účet za elektrinu.
Rada by som povedala, že... to bola vlastne taká moja imaginárna hra na paralelné svety. Predstavovala som si, čo by mohlo nastať, keby sa udial ten najhorší alebo naopak najlepší možný i nemožný scenár. Netušila som teraz, čo príde – či ma Drahomíra stlčie ako žito za sprievodu svojho presláveného hysterického záchvatu (predsa len, luxusne drahá mikrovlnka jej za to stojí), alebo sa nado mnou nezmiluje s ľútosťou, tak ako po prvý raz, len preto, že som mala chorú matku. Keby mala v sebe aspoň trošku ľudskosti a pomohla mi – lenže ľudia z jej kruhov tvrdili, že ona je jednoducho stelesnený kus tvrdého kameňa, až doposiaľ neprelomiteľného.
Keď sa otvorili dvere a ich neskonale hororové vŕzganie ma prinútilo odtiahnuť sa za rozsiahly kovový stolík, započula som ruch zvonka. Bolo trištvrte na desať, v preklade jazyka nášho maličkého obchodíka zastrčeného za povestným dubom Ohnivého šakala, Drahomírinho pradeda, to znamenalo najväčší nával zákazníkov. A práve ja, už asi odveký, smutný nešťastník, počas najdôležitejšieho času vytvára samé problémy.
„Koľko si tam dala toho nezábudkového oleja?“ Drahomírina otázka obišla okolo stola a zadrapila sa mi do svedomia, zatiaľ kým šéfka nevytvorila v pozostatkoch prášku z krídiel vzácneho modrého motýľa Letkomrtka divokoidného krivú čiarku. Každoročne sa na ich lov vydávajú zo dve desiatky najskúsenejších, medzi nimi aj náš Michal. Ten už zaručene vybaľoval škatule nových zásob. Pevne dúfam, že sa medzi nimi nachádzali aj nejaké Letkomrtky. „Tri,“ riekla som pomedzi silný výdych, aby ma šéfka pri troške šťastia nepočula a netrýznila vyčítavými monológmi. Tá si oblizla prst, ešte sa ani nedotkla pier a už prikyvovala.
„Ak do mandľového masla pridáš OSEM kvapiek nezábudkového oleja,“ hovorila prskajúc sliny hnevu na moju tvár a besne ťukajúc na atramentom napísanom návode, „tak ti vznikne balzam Modrého Letkomrtka, ktorý po pomazaní na čelo vymazáva nepríjemné spomienky. Ak však pridáš TRI...“ Už to nevydržala a jednoducho mi musela zademonštrovať moju neschopnosť tým, že si do dlane nabrala hnedastú spálenú hmotu a otrčila mi ju pred nos. „...tak dostaneš presný príklad, ako nezapájať do dôležitej činnosti takého truľa, akým si ty, Agáta.“
Rada by som povedala, že som zarebelovala a názorne ukázala, že kniha má už čo-to za sebou a tmavé škvrny po špinavých prstoch, už roky si pridržiavajúc stránky na mieste, kde pradedo Ohnivý šakal opísal presné dávkovanie nezábudkového oleja, celkom zázračne vymazali osmičku a nahradili ju škaredou trojkou. Ja som však poslušne odkráčala zbierať objednávky do auly, než Drahomíra napraví moju školácku chybu.
Len čo som sa dotrepala do auly, akoby som narazila na úplne iný svet. Ten obrovský rozdiel medzi príjemne tichou a útulne malou kuchynkou, kde sa diali každý deň skutočné čáry-máry a hlavnou aulou, kde sa premieľali nervózni, ale aj pomaly vzdávajúci sa zákazníci, bol badať v každom kúsku nášho presláveného obchodíku. Ľudia sem prichádzali za rôznych okolností a s kadejakými čudnými, no aj niekedy ťažko splniteľnými požiadavkami. Drahomíra však pozmenila dlhoročné motto jej rodiny a remesla, ktoré putovalo cez dekády a generácie, aby prilákala aj tie najnáročnejšie a častokrát aj najbohatšie skupiny sociálnych tried, ktoré sa nebáli za trošku zábavky minúť aj riadne tučný balík peňazí. Soulhelperi Vám splnia každú požiadavku Vašej duše.
Mne osobne to pripadalo mierne zvláštne, avšak Drahomíra nemala núdzu o stály príjem vďaka svojej vynaliezavej kampani. Nastal tu skutočne veľký blázinec a ja som si v duchu musela priznať, že v kuchynke by som so svojou ťarbavosťou zbytočne strácala čas. Tri pulty už zaberali moji kolegovia, horúčkovito sa snažiaci vyplniť aj to najmenšie želanie a vyriešiť aj ten najzákernejší problém. Ten posledný priestor s úhľadne zorganizovaným pultom čakal na mňa, takže som preglgla a povzbudzujúco mrkla na Andreu, neisto listujúcu v katalógovom liste. Zrejme mala problémy s jednou paňou, v ktorej som spoznala stálu zákazníčku, otravujúcu aj s tou najmenšou blbosťou.
Klepla som dvakrát po skeneri, aby zaznamenal pohyb a veľkosť mojej ruky, a tak mi dovolil otvoriť pokladňu. Vedľa mňa sa rozžiarila číslica štyri a s radostným zvukom pesničiek z rozprávok o princeznách a farebným prskaním drobučkého ohňostroja oznámila, že som voľná. Drahomíra tvrdila, že to pomáha utíšiť niektorých nespokojných jedincov a taktiež, že miluje tú časť, kedy začne Snehulienka spievať s holubmi pri studni.
Okamžite sa ku mne vrhla akási tetuška v mohutnom kožuchu a usmiala sa od ucha k uchu. Taktiež som ihneď zaregistrovala, že jej úsmev bol absolútne falošný. Ak by falošnosť dokázala byť absolútna a tak vyjadrila skutočnú nahnevanosť ukrývajúcu sa pod povrchom, mala som svojho adepta na príklad.
„Počujte, už tu čakám asi tak polhodiny. Chcete stratiť takýmto prístupom všetkých zákazníkov? Ako si takáto nóbl inštitúcia vôbec dovolí niečo takéto?“ Jej ružové slnečné okuliare sa jej hompáľali v dlani, ako tak teatrálne rozhadzovala rukami a ja by som rada povedala, že sme neboli „nóbl“ ani „inštitúcia“ a že som veľmi pochybovala, žeby jej niekto iný pomohol s manierami. Potom som si však spomenula na Adama Všestranca a Drahomírine prísne zamestnanecké podmienky a sladko som zatônila: „Je nám to naozaj veľmi ľúto, prosím, prijmite naše ospravedlnenie a aj päť percent z ceny výrobku ako malú kompenzáciu.“ Teta si ležérne položila lakeť rovno pred moje vystreté prsty a naklonila hlavu: „Milá moja, keby som nebola tak nechutne bohatá, možno by si obmäkčila moje srdce. Mňa to však teraz ani zamak nezaujíma. Potrebujem nutne niečo vyriešiť.“
Zaprela sa vyloženým lakťom, aby sa tak mohla dostať čo najbližšie ku mne: „Diskrétne.“
Preglgla som: „Samozrejme.“ „Rada by som si vyskúšala astrálne cestovanie. Nemáte nejaký prípravok, čo by mi to... no... pomohol navodiť?“ aj v tom nekonečnom hurhaji stále šepkala. Zháčila som sa: „A čo je na tom také tajné?“ Vedela som, že astrálne cestovanie, kedy sa prenesiete do iných dimenzií, predovšetkým počas spánku, sa stávalo čoraz populárnejším. Bolo to síce prvýkrát, čo som sa stretla s takouto požiadavkou a budem musieť poriadne pátrať v katalógu, aby som zistila, či vôbec niečo také mala Drahomíra už dávno vymyslené. „Prečo to však odo mňa pýtate tak potajomky, akoby ste šli vylúpiť banku?“ nechápala som a prehltla nadávku, keď som si nešťastne rezla ukazovák o hranu stránky. „Viete,“ napriamila teta celé telo, aby si dodala vážnosti, „takto by sa to dozvedeli všetci moji priatelia a prišli by si pýtať. Nech si kúpia svoje. Čo som ja, milosrdný Samaritán? A verte mi, oni sú ako nenásytné supy. Raz prídu... a ja si nechcem kaziť dobrý imidž.“
Na sekundu mi v mysli zavírila stručná analýza tetinej povahy, no nemala som ani najmenšiu chuť sa ňou akosi zaoberať, preto som radšej zhrabla katalóg a snažila si vybaviť všetky podrobnosti, ktoré nám Drahomíra tlačila do hlavy ako kaleráby. Čím presnejšie vyberiete prípravok, tým lepšie bude fungovať a vyhovovať danej objednávke. Špecifické nájdete tu...
Myslela som, že ma zákazníčka túži rozdriapať v pazúroch. A povedzme si na rovinu, v nich by som sa teda ocitnúť nechcela, pretože ryhy, ktoré za ten čas vytvorila na dreve pultu, svedčili o svojom. Konečne som sa po snahe nemajúcej konca-kraja dolistovala až ku špeciálnym duševným prípravkom. Nebola som si na sto percent istá, či práve tu nájdem niečo, čo by dokázalo rýchlo a efektívne sprostredkovať astrálne cestovanie bez najmenších nepríjemností, no nakoniec som objavila úžasnú vec. Malinový balzam na celé telo. Pozn. vhodný najmä pre astrálne cestovanie a lucidné sny. Neodporúča sa kombinovať s Fialkovým rúžom, po ich spojení nastávajú spánkové paralýzy. Skvelé. „Dúfam, že máte rada maliny,“ zrúkla som na moje „nešťastie“, práve si rámujúce zväčšené pery najkrvavejším odtieňom, aký som kedy mala tú česť uzrieť.
„Ideš tvoriť Malinový balzam? Astrálne cestovanie, hm... dám ti malú radu,“ Drahomíra pevne stisla ceruzku medzi prstami. Zdalo sa mi, akoby v nich strácala cit. „Pridaj zo dve čierne perly,“ škrabala po starom liste, „Pomáha to udržať vlákno spájajúce cestujúceho človeka v silnejšom stave.“ Nečakala som, že práve ona by mi chcela nezištne poradiť.
To som však ešte ani nemala páru, že pravá Soulhelperka z rodu Šakalov, bude o dačo žiadať.
Hrdo som sa vypínala nad výsledkom svojej ťažkej práce. Balzam bol perfektne zmiešaný a jeho vôňa sa potulovala po celej miestnosti. Na chvíľočku som uvažovala, že tej dáme na vysokých podpätkoch podám podvrh a tento zázrak si uložím do škatule vedľa rozdrapeného svetríka, avšak som sa poddala tlaku svedomia a ozdobila plastovú fľaštičku červenkastou mašličkou a pri nadpise ASTRA. nalepila cukrom malinové lístky. Aj by som si tak pyšne vzdychla, keby ma počas celého procesu neprenasledovali Drahomírine orlie oči, pripravené zasiahnuť v prípade mojej neschopnosti.
Po krátkom šklbnutí znamenajúcom vkročenie za pás pultu, ktorý vyjadroval prebiehajúce vybavovanie objednávky, som sa priplichtila k zívajúcej a pomaly nervy strácajúcej dáme a do paprčí jej vtisla moje veľdielo. Unavene na mňa fľochla, no skôr než jej z úst vyletela prvá urážka, prerušila som ju prúdom všakovakých upozornení a výstrah, že ani taký prací prášok nemá taký skvost nachystaný pre deti. „Prv, než sa rozhodnete bez rozmyslu mazať týmto balzamom a odháňať zvedavých susedov, radila by som Vám, aby ste ho použili vždy tesne pred spaním a najlepšie po výdatnom kúpeli, vynechajte však tvár, tú si nemastite, pretože inak by ste počas astrálneho cestovania oslepli a stratili kontrolu nad prechodom do dimenzií. Nikdy ho neskúšajte viac ako raz za týždeň, kvôli nechcenému opadávaniu pokožky a možnosti zaseknutia sa v iných duševných stavoch. Ďakujeme za Váš nákup a vážime si Vašej návštevy. Dovidenia.“ Vychrlila som to na ňu ani uragán a tuším sa tu nabudúce objaví v sekcii sťažností flirtujúc s Michalom.
Šťastná, že som vybavila jednu otravu som zapla obrovskú obrazovku v strede miestnosti.
...Adama Všestranca, ktorý je nezvestný už druhý deň, vypukla neskutočná hystéria. Podľa legendy, v ktorej sa hovorí o bájnej apokalypse, má koniec sveta nastať presne tri dni po zmiznutí jedného zo Soulhelperov, takzvaných plničov všetkých prianí. Ich talent je im daný už...
Ak by reportérka mala tú česť zažiť presný moment neskutočnej hystérie, mala by tu byť teraz so mnou.
„Agáta?“ Drahomírin piskľavý a zvýšený hlas mi navodil husiu kožu. „Pôjdeš do chaty na Budúcom vŕšku.“
Tak to som dopadla.
Vrhajúc sa do nebezpečenstva som si zjavne neuvedomovala následky.
Z ktorejsi strany na mňa zakrákala vrana a ja som celá prestrašená pustila mapu, získanú na čiernom trhu. Drahomírine zásoby boli vážne nevídané, teda som nemala ani najmenšej pochybnosti, že na to, aby vyplnila skutočne každé, aj to na prvé mihnutie oka nesplniteľné želanie, potrebuje občas prekročiť aj hranice písaných či nepísaných zákonov. Rástla vo mne nepokojnosť a pridávala sa k nej aj mierna úzkosť. Chytila som sa za brucho, mama mala azda pravdu, že na mňa niečo lezie, mala som ju poslúchnuť a nikam nejsť.
Potom by som určite nezakúsila už asi tretie šklbnutie tohto dňa.
Ku chate som sa síce, zabárajúc nohy do snehu až po stehná, dostala, no nebola som asi ani štipkou mysle istá, či vôbec dokážem uchytiť kľučku, aby som zistila, čo ma čaká vo vnútri.
„Poslala ťa Drahomíra?“
Ten hlas sa mi zdal akýsi povedomý, no napriek tomu som sa neubránila prvotnému ľaku, že je to opäť len akási hrôzostrašná belasá budúcnosť. Otvorila som očné viečka, pomaly už dolepené od krehkých vločiek a preskúmala tvár, ktorá sa zračila až príliš ľudskou. Podával mi ruku a ja som nečakala na pádne a logické dôvody, len som sa o neho oprela a začala sa triasť od mrazu, zarývajúceho sa pod kožu.
Avšak potom som ho spoznala. Bol to Adam Všestranec.
„Nemusím mať pri sebe nijakú esenciu ani nič podobné, aby som rozoznal, že ťa poslala,“ ako hovoril, obláčiky pary mu vychádzali z úst a zachovávali v sebe ten posledný kúsok tepla, ktorý som zúfalo potrebovala. „Vlasy máš vlhké od peny, podľa orgovánu asi niečo na posilnenie strachu, jasné, bez toho by ťa nemohla vypraviť, to už by sa rovno mohla vyhlásiť za vrahyňu.“
Vytiahol si čosi z vrecka a vo mne narastal čudný pocit, že nemá žiadnu úzkosť, ktorú som práve prežívala ja na Budúcom vŕšku. Len čo som zdvihla zrak, okolo mňa presvišťala ďalšia belasá žiara a on akoby nič nevidel ani necítil. Pred nos mi strčil fotografiu, čiernobielu, čo dávalo zmysel, keďže počas Vojny medzi Západným a Južným pobrežím sa všetky farby do fotoaparátov zničili. Vzala som ju do skrehnutých prstov a márne sa snažila zaostriť na vzorne usporiadanú rodinku pred objektívom. Za nimi sa vynímal nadpis malého, ale nepatrného obchodíku, no čo ma viacej zarážalo, bol ten povestný dub. Adam bruškom prsta naďabil na dve malé deti, škeriace sa od ucha k uchu.
Prerývane som sa nadýchla, pretože som okamžite spoznala črty, nápadne sa podobajúce na zúrivého orla, ktorý by ma svojimi silnými pazúrmi s najväčšou radosťou zaklal vždy, keď mu očné buľvy narastú do nadmerných rozmerov pri čítaní faktúry za opravu mikrovlnky. Drahomírine palce boli prepletené s chlapcovými, no nadobudla som istý pocit, že obaja by radi zaujali bojovú pozíciu čo najďalej od seba.
„Drahomíra mala so mnou asi päť rokov spoločný obchod. Odjakživa bola podnikavý typ a svoj talent sa snažila vyžmýkať na doraz. Občas som z nej cítil akúsi čudnú túžbu po sláve – nebrala ohľad na chudákov, ktorí jej jednoducho nemali čím zaplatiť, a hoci jej ponúkali čokoľvek iné, niekedy dokonca aj vlastné domy, so škodoradosťou stornovala ich objednávky. Pritom žiadali iba silný liek na kašeľ, ktorý býva často vypredaný v obyčajných lekárňach.“
Drahomírine pohnútky ma naozaj nešokovali. Vždy som si myslela, že ona je už raz taká. Pritom, ako som vypúšťajúc posledné nitky tepla zo svojho tela počúvala príbeh o dvoch úplne odlišných súrodencoch, bojovala som s belasými výjavmi vyhadzujúcimi ma z bytu von na ulicu.
„Teba sem poslala len preto, aby sa sem nemusela dostaviť osobne. Neber jej to za zlé, som si na sto percent istý, že si jej len padla prvá pod ranu a za iných okolností by vybrala niekoho druhého,“ podotkol s dávkou irónie a sledoval pohyb mojich zreničiek. „Vidíš tú žiaru, však?,“ poškrabal sa na líci. „A Vy snáď nie?“ odsekla som, trošku neslušne, aby som tak zároveň dostala odpoveď na trýznivú otázku. „Nie,“ hmkol, palcom a prostredníkom mi objal zápästie, „Má to zopár výhod, byť Soulhelperom, pomocníkom duší, napríklad tak účinnejšie dokážem zvíťaziť nad vlastným strachom. Býva to zakaždým ťažšie a ťažšie, najmä na Budúcom vŕšku, no niekedy neprekonáš ťažkosti, pokiaľ ti niekto nepomôže. A ty teraz pomôžeš mne.“
Aby sa človek stal pravým Soulhelperom, musí sa narodiť do rodiny s takýmto darom. Zachováva sa tradícia, že člen takejto rodiny nesmie nikdy nikomu dobrovoľne predať svoj talent, inak bude vydedený a tento čin sa bude považovať za rodinnú zradu.
„Nelám si so mnou hlavu,“ krčil Adam tvár, ako ho opúšťala jeho Soulhelperská sila, „nikdy som sa nechcel trápiť s požiadavkami iných a zneužívať svoj dar ako moja sestra.“ Pomaly sa mi na zápästí utváral znak, prechádzal z jeho žíl do mojich a sprevádzal ho zlatý jas po okrajoch. „Mojím snom bolo hrávať ako pianista pre kráľovskú rodinu.“
Akoby tak švihol čarovným prútikom, všetok chlad a beznádej sa zo mňa vytratila ako para nad hrncom s vriacim čučoriedkovým maslom. Pravé zápästie mi troška bolestivo pulzovalo, no v duchu som bola mimoriadne pokojná.
„Nech sa páči, využívaj môj... teda... už tvoj talent s rozvahou a vráť sa domov, nie k Drahomíre. Čoskoro príde na to, že som všetko nafingoval a nebude ťa už nikdy potrebovať. Zober si béžový krém na presunutie sa na veľké vzdialenosti.“
Natrela som si nechty na všetkých prstoch a obrátila sa na rozlúčku. „Zbohom, Agáta.“
Ako ma mohol poznať, pre mňa asi naveky ostane záhadou.
Mama ležala bez pohnutia, zvinutá v paplónoch ako zakuklený motýľ. Ledva som počula jej slabnúci dych a skoro si porezala chodidlá na rozbitom skle, roztrieštenom po zemi od pohára, ktorý mamina klesajúca dlaň už neudržala.
Asi ozaj umiera, pomyslela som si s neskutočnou tiesňou v hrudníku.
Bol iba jediný spôsob ako ju zachrániť. Aj tak by som nevedela s Adamovým dedičstvom narábať. S nechuťou v mysli by som sa mohla dokonca stať Drahomírou, čo som si už predtým hneď zakázala.
Čo ak bude Adam sklamaný? Azda si bude mrmlať pod nos, že som jeho odovzdanie len využila vo svoj prospech.
Rada by som povedala, že sa nebojím, no akoby sa belasá hrôza transportovala so mnou z Budúceho vŕšku. Mala by som sa vzdať? Nie, predsa to musím skúsiť.
Po tom ako sa na maminom zápästí zjavili čierne čiarky Soulhelperov, iba som si pre seba pošepla:
Práve som splnila najdôležitejšiu objednávku môjho života. Objednávku mojej duše.

 

Text neprešiel jazykovou korektúrou, za jazykovú úpravu zodpovedá autor.