Menej známym zvykom jarného predveľkonočného obdobia je chodenie s májkou  -  „chodžene po moju“ -  zvyk KVETNEJ NEDELE.

Niektoré staršie ženy si ešte pamätajú, že ako deti chodili na kvetnú nedeľu po domoch spievať a zbierať vajíčka.  

Odpuscice nám, gazdinky premilé,

Že sme prišli a doniesli ratoliestky zelené.

Chudobné zme, s tým prozbu začíname,

Dnešnú Kvetnú nedzeľu vám pripomíname

                                                                       (pieseň z Rudiny)     

Po moju Staškov

PAVOL KUŽMA v knihe  Ľudové piesne z Kysúc, (Kysucké múzeum v Čadci, 2014) opisuje tento zvyk nasledovne:

Chodenie s májkou.

Kysucký folklorista a choreograf, zakladateľ FS Kysučan Peter Gančár z Turzovky (1924),  medzi jarné obradové obchôdzky v oblasti „Veľkej Turzovky“ zaradil aj „chodžene po moju“. Obdobnú obchôdzku sme zaznamenali aj v goralskej doline Kysúc (Čierne, Svrčinovec, Skalité, Oščadnica), ako aj na Dolných Kysuciach (najmä v Rudine, Rudinke, Nesluši), ako aj v blízkom okolí Krásna nad Kysucou (Dunajov, Ochodnica, Zborov nad Bystricou). Oskar Dubovický zo Starej Bystrice zaznamenal „chodenie s majkou“ v bystrickej doline ešte v polovici 20. Storočia. Na kvetnú nedeľu chodili staršie dievčatá (14-17 ročné ) po dedine pôvodne s vŕbovými prútikmi (s bahniatkami – kočankami), neskôr s majkou ozdobenou zelenými mašličkami (šnorečkami). Chodiac od domu do domu so sprievodnou piesňou „Maj, maj, zelena se haj....“. V každom dome ich obdarovali vajíčkom, alebo drobnou mincou. V neskoršom období  im na majku uväzovali farebné mašle- šnorečki.

Ak Morena symbolizovala zimu, tak chodenie s majkou  (chodžene po moju) malo predstavovať nastupujúcu vegetáciu – príchod jari a leta.

S odstupom času s mojičkami (po moji) začali chodiť aj 11-12 ročné dievčatká, čo bolo symbolom zanikania tohto zvyku.

Haj, haj, haj  zelena se haj - „chodenie s majkou“  Vysoká nad Kysucou

 

Haj, haj, haj  zelena se haj

 

Na tento majiček, po dzesac vajiček,

Na teto vetvički, po štiri stuštički,

Na tieto stuštički, po štiri grošički

A ku temu, a ku temu, ze štiri vdolečki,

Haj haj haj zelena se haj.

 

Navarime, navarime červeneho vina,

Opojime, opojime, hanbliveho sina,

Navarime, navarimečervenej poliefky,

Opojime, opojime tie hanblive defki.

 

Haj, haj, haj, zelena se haj.

 

Medzi pripravovanými choreografiami Ladislava KOPECKÉHO pre súbor Kysučan  -   nájdeme aj prípravu choreografie „Po Moji“ s piesňou pravdepodobne z turzovskej oblasti. Boli súčasťou pripravovaného hudobno-tanečného obrazu človeka s maskou.

 

Už jar ide Veľká noc bude

moje srdenko tešiť sa bude

 

Odpušče nám Vy gazdinky premilé

že sme prišli a prinesli ratolesti zelené

 

Haj, haj, haj zelený haj

A ty pani gazdinečka

Do košička dve vajíčka

Dajže nám ich daj

 

Z rozprávania (24. marca 2021) 90 -  ročnej  pani TERÉZIE TKÁČIKOVEJ  z Korne:

 Tento zvyk si dobre pamätá, ešte z predvojnového obdobia.  Potom tento zvyk postupne zanikal. Ako deti  - korňanské dievčatá - chodili po dedine „po moju“  v pondelok po smrtnej nedeli a teda PRED kvetnou nedeľou. Tento deň sa často prekrýval so sviatkom Zvestovania Pána (25. marca) a pravdepodobne aj preto spievali piesne s mariánskou tematikou. Keďže sa tento zvyk praktizoval v pondelok, vymeškávali kvôli nemu vyučovanie v škole.

Po moju Korňa

 „Moj“ boli tie najkrajšie čerstvé bahniatka / kočanky vejárovite – naširoko - uložené a priviazané na drevo – ako na rúčku. Vetvičky boli ozdobené stuhami, takými aké dievčatá nosili vo vlasoch, farebné, nie veľmi úzke, ani nie veľmi široké. Pri nesení zakrývali rúčku šatkou zvanou hodvábnica svetlej – pastelovej farby, preloženou na polovicu. .

Prvé dievča nieslo“ moj“, ktorý držala pred sebou, asi vo úrovni tváre. Ďalšie dievča nieslo košík, do ktorého dostalo vajíčka lebo peniaze. Chodili od domu k domu a piesne spievali v dome:

 

Stala Panenka Maria                                                        

/:Stala Panenka Maria:/

/:jako ružička červena:/.

/:prišel ku nej Anjel Pana:/,

/:donesol jej pozdrave)a:/.

/:Ona sa ho naľakala:/,

/:prežalostne zaplakala:/.

/:Neľakaj sa Panna čista:/,

/:maš porodiť Jezu Krista:/.

/:Keď ho ona porodila:/,

/:šak panenstvo nestratila:/.

 

Turzovské folkloristky Helena Fulierová a Janka Maďariová si na "chodenie po moji "spomínajú takto : 

Po moju H. Fulierová

Janka Maďariová:

"Keď dospievali, dostali  vajíčka, aby ich mohli uvariť napr. v šupke z cibule, v šupkách z cvikle, neskôr zdobili, maľovali a v pondelok obdarovali šibačov (šibočnikof). Po moju chodili už trošku staršie dievčatá (po 12.-13. roku) a malé dievčatá im iba pomáhali pri zbieraní vajíčok.

Samozrejme, že dostávali čerstvé vajíčka, aby si ich prichystali pre "ibočnikof, niekde dala gazdiná aj ovsa, lebo spievali aj takúto:

"A t- pani mamičko, do košíčka vajíčka, daj že ho ľen, daj. A t- pani hopsa, do košíčka ofsa, daj že ho ľen daj..."
(aj takto u nás pamätníčky spomínajú na Kvetnú nedeľu...."
 

Helena Fulierová:

"Po Moju še chodžilo" práve na Kvetnú nedeľu, keď dievčatá chodili po domoch poobede, spievali a tak pripomínali gazdinkám Kvetnú nedeľu, roznášali

"kočanky"(pučiace ako symbol prebúdzajúceho života, predstavovali blížiacu sa jar), ktoré si dali posvätiť doobeda v kostole. Aj v poslednej slohe Stala Panenka Mária (asi 6.-7.)sa spieva:

"Nevidželi, nepočuli až v- štvrt-k pri večeri. Keďž chľeb lomol a ňom dovoľ, svatú krf ňom p_č podovol. Nače, jedzc-, napijče še, bo už me viac neuzreče". 

 

Naše folklórne skupiny nemajú  spracovaný tento zvyk vo svojich pásmach.

Folklórna skupina SVRČINKA zo Svrčinovca pod vedením Evky Poláčkovej udržiavala tento zvyk v obci a chodievali s dievčatami s piesňou, ktorú nám ochotne naspievali:

 Prišou Pan Bug do Jasliček

do Jeruzaľemu,

k umučeniu svemu ,

k spašeňu našimu.

 

Ty panove džefki

rucha poskuadali

tymu Kristu Panu

pod nožički stlali.

 

Činča – činča

Jego pocčivošči,

vitaj, vitaj,

Krišče z vysokošči.

 

Svaty juri voňo,

Žem še mu otvero,

Všelijaké kveče

Po širokim sveče

Aj ruža fijala.

 

Hoj hoj žeľeny moj.

A na tˇn mojiček po džešač vajiček

Ešče teš ku tˇmu

Po kery šettaček.

 

Hoj, hoj, žľeny moj.

Aj korunky dajče

Dobre še tu majče

Hoj , hoj zeleny moj.

Svrčinka Po moji 1Svrčinka Po moji 5Svrčinka Po moji 2

 

Spomienka na na tento ľudový zvyk z minulosti stále žije, takže možno v budúcnosti pripravia niektorí vedúci súborov aj jeho scénické spracovanie.

 

Mgr. Erika Šuranská 

Kysucké kultúrne stredisko v Čadci 

 

 

 

Použitá literatúra:

Pavol Kužma, Ľudové piesne z Kysúc, Kysucké múzeum v Čadci, 2014

Jaroslav Velička, KYSUCE od Vianoc do Vianoc, Magma 2010